Konečná zastávka – Hory

Mal 21 rokov, študoval na vysokej škole, popri ktorej stíhal full-time prácu, rozvoj vlastného občianskeho združenia a súkromné dizajnérske zákazky. Lenže takto sa nedá fungovať dlhodobo. V tom čase si to však Jakub Ptačin neuvedomoval. „Väčšinou som pracoval od šiestej – siedmej ráno, až dokiaľ som nešiel spať. Neuvedomoval som si, že robotu potrebujem niečím vyvážiť,“ hovorí s odstupom niekoľkých rokov. To, že ho postihol syndróm vyhorenia sa dozvedel od lekárky, ktorú vyhľadal, až keď mu začalo „vypínať“ telo a ovplyvňovalo to jeho prácu.

Ak ste sa už pri niekom neveriacky v duchu pýtali, ako je možné, že zvláda toľko vecí naraz, je vysoko pravdepodobné, že pri Jakubovi Ptačinovi by táto osoba vyzerala ako „flákač“. Niekoľkonásobný člen rebríčka 30 pod 30 má za sebou vo svojich 28 rokoch desiatky úspešných projektov. Občianske združenie Backspace, obchod Nosene, iniciatíva Slovensko.Digital, startup Foretaster, dizajnérske štúdio Echt či produkčná firma Mediatechna sú len zlomkom z aktivít. Zdá sa vám to priveľa?

Pre Jakuba však bolo vysoké pracovné tempo prirodzené už od vysokej školy. V tom čase bola zásada work-life balance hudbou budúcnosti a sám sebe sa snažil dokázať, že to zvláda. „V tom extrémnom tempe som si vôbec neuvedomil, ako to stále viac a viac hrotím. Vždy som sa venoval veľa veciam, ale asi na to človek časom doplatí,“ hovorí Ptačin pri spomienkach na rok 2012. Čerstvý vysokoškolák pracoval štyri dni v týždni v spoločnosti Sygic, venoval sa vlastným dizajnérskym zákazkám a s pár spolužiakmi zakladal na škole v Trnave občianske združenie.

Jakub Ptačin je dizajnérom, ktorý na Slovensku rozbehol niekoľko úspešných projektov. Foto: Jakub Ptačin (archív)

Pri otázke, prečo mal potrebu robiť toľko vecí naraz, sa len pousmeje. „V určitom bode som zistil, že mám rád stres a baví ma pracovať pod tlakom. Som extrémne súťaživý a takmer pri všetkom, čo som kedy urobil, som si povedal, že to dokážem lepšie. Že sú predsa ľudia, ktorí makajú oveľa viac,“ vysvetľuje. Jakub sa tak povzbudzoval k čoraz väčším pracovným výkonom a nepriamo do toho zapájal aj svoje okolie. Napríklad s každým, čo i len počiatočným, nápadom na nový projekt sa zveroval iným, aby cítil väčšiu zodpovednosť zrealizovať ho. Teraz už vie, že toto myslenie bolo neudržateľné a vytváralo naňho obrovský tlak.

Prvé príznaky

Svoju hranicu neodhadol a namiesto vyššej produktivity, ktorú občasný stres vyvoláva, prišla únava, bolesti hlavy, rozostrený zrak a podráždenosť. „To, že mám problém, som si začal uvedomovať, až keď to začalo výrazne ovplyvňovať moju prácu. Nedokázal som pracovať, nevidel som na počítač a bol som stále unavený. Aj vtedy, keď som spal 12 hodín denne,“ hovorí. V tom období musel zastavovať na odpočívadlách aj počas krátkej cesty domov na Oravu a spával dokonca aj v práci na záchode.

Pracovné úlohy, ktoré predtým urobil za 15 minút, mu teraz trvali niekoľko hodín, z čoho postupne vyplývala podráždenosť a nechuť do roboty. Tvrdí však, že lekársku pomoc nevyhľadal primárne preto, že bol smutný a depresívny, ale až pri fyzických problémoch. Stal sa totiž workoholikom, ktorý odrazu nebol schopný pracovať. Dizajnérom, ktorému stopercentne nefunguje zrak. „Mal som pocit, že moje telo a hlava vypínajú a uvedomoval som si, že to môže byť nebezpečné. To, že veľa pracujete, je vaše vlastné rozhodnutie, ale ak máte v dôsledku toho ohroziť niekoho iného, napríklad počas šoférovania, je to už o niečom inom. Chcel som byť zodpovedný aj voči firme a mojim klientom. Keď sme boli dohodnutí, že niečo dodám v termíne, chcel som to dodržať,“ hovorí.

Problém sa rozhodol riešiť po pár mesiacoch takéhoto fungovania. Najprv len tým najdostupnejším spôsobom – googlením. „Myslel som si, že mám rakovinu. Sedeli na mňa všetky príznaky. S touto mojou samodiagnózou som šiel k lekárovi, ktorý ma poslal k očnému doktorovi a neurológovi, odkiaľ som mal ísť na CT hlavy,“ spomína. Už neurológ si však všimol, že vykazuje známky vyhorenia a odporučil mu pauzu v práci.

Vyčistenie kalendára pre človeka, ktorý v ňom mal denne 10 vecí nie je ľahké, no Jakubovi to pomohlo. Snažil sa oslobodiť od postoja, že všetko musí byť hneď. „Nebral som žiadne nové zákazky, neodpisoval som na maily a tuším som si vtedy aj deaktivoval Facebook. V tom čase som sa ráno zobudil a naozaj nič sa mi nechcelo. Trochu som čítal knihy, pozeral seriály a upratoval si v hlave. Prešiel som postupne z depresívno-smutného obdobia, kedy som mal pocit, že nič nemá zmysel, po aktívne vymýšľajúce ničnerobenie, kedy som už aj premýšľal nad novými projektami,“ vysvetľuje.

Napriek tomu, že bol Jakub úspešný, v najťažších časoch spochybňoval sám seba a svoju prácu. Foto: Jakub Ptačin (archív)

Úplná stopka síce netrvala dlho, no vďaka nej si uvedomil, čo je dôležité. Pomohol mu najmä pohyb a psychológ. „Keď sa z toho človek dostáva, tak skúša rôzne veci a psychológ bol jedna z tých pozitívnych. Vnútorne som v sebe riešil veľmi veľa vecí, napríklad som sa sám seba pýtal, či som dosť dobrý, alebo či naozaj robím dostatok, no on ma od mnohých výčitiek oslobodil,“ hovorí Jakub a dodáva, že ešte viac mu vtedy pomohli hory. Práve počas zlého obdobia zistil, že priamo úmerne tomu, ako v práci vyšťaví hlavu, musí vyšťaviť aj telo.

Horský liek

„Zachránila ma turistika. Milujem ten pocit, keď šliapem do kopca, idem na maximum a tečie zo mňa, úplne sa vtedy vyčistím. Nemyslím vtedy na milión iných vecí, ktoré je potrebné riešiť. Navyše na horách zistíte, aký ste v tom celom malý,“ hovorí. Po vyhorení sa Jakub fyzicky cítil lepšie už po približne mesiaci, no nastavenie dlhodobých zvykov mu trvalo dlhšie.

Naučil sa mať napríklad voľnejšie víkendy, počas ktorých sa venuje práve fyzickým aktivitám. Zatiaľ čo v období pred vyhorením sa „resetoval“ alkoholom. „Sú ľudia, ktorí pijú sofistikovane a potom skupina tých, ktorí sa ožierajú, tam som spadal aj ja. Hovoril som si, že potrebujem takýto pravidelný reset, po preležanej sobote som totiž vždy chytil obrovské výčitky svedomia a celú nedeľu som makal. Racionálne som si to zdôvodňoval, že to je vlastne dobré, lebo ma to prinútilo byť produktívnejším,“ ozrejmuje dizajnér.

Neskôr si uvedomil, že pohyb mu dáva viac. „Je to pre mňa ako droga, do hôr idem vždy, keď mám čas. Predtým mi prišlo smutné, keď som si predstavil, že by som mal ísť sám na turistiku, teraz si to užívam,“ vraví. Okrem turistiky začal Ptačin skúšať aj iné druhy pohybu, napríklad fitness, tanec a oveľa viac teraz chodí pešo.

Víkendy, ktoré predtým trávil popíjaním, vymenil za turistiku. Foto: Lousy Auber

Ďalšou prevenciou proti vyhoreniu je podľa neho sebapoznanie. „Najdôležitejšie je nájsť si tú svoju hranicu, za ktorú už nepôjdete. Pravidelne sledovať kontrolky, ktoré vám dáva telo. Najlepším tipom je čím skôr tieto kontrolky v sebe objaviť,“ hovorí a dodáva, že teraz už cíti, keď to „prepaľuje“. „Telo mi naznačí, keď si mám dať pauzu a už ho počúvam. Nemôžete neustále posúvať hranicu a myslieť si, že ste nepremožiteľný,“ hovorí.

Láska k horám, ktorú mu prinieslo práve zlé obdobie, pritom prerástla v nový projekt, ktorý má k aktivite motivovať ďalších. Jakub buduje portál združujúci klub turistov Hikemates. „Veľa ľudí by aj chcelo chodiť na hory, ale často nevedia kam, aké je to náročné, a či to zvládnu. Ja im chcem hovoriť, že je to možné, a že každý zdravý človek vyjde na hociktorý z našich kopcov. Chcem ľudí k tejto aktivite motivovať, pretože mne osobne to v ťažkých časoch pomohlo. Uvidíme, aký to bude mať úspech,“ vraví.

On sám teraz chodí na túru vždy, keď sa dá. „Snažím sa ísť do hôr, aj keď pracovne cestujem po Slovensku. Z Bratislavy napríklad vyrazím o štvrtej ráno, idem na túru a potom prednášať,“ vysvetľuje. Práca tvorí aj dnes významnú časť Ptačinových dní a na rozdiel od mnohých, ktorí si prešli vyhorením, zo svojho tempa ubral len minimálne. Nebojí sa, že sa mu to stane opäť? „Je pravda, že objemu práce som mal vtedy možno rovnako ako teraz, no už to viem vyvažovať. V tom čase som nemal žiadnu inú aktivitu a robil som si stresy z vecí, ktoré som nevedel ovplyvniť,“ hovorí a dodáva, že možno sa na to časom bude pozerať ináč.

„Odkedy som prehovoril o svojom vyhorení, píše mi dosť veľa ľudí a začínam mať pocit, že veľakrát je to len výhovorka. Snažím sa s každým komunikovať čo najjemnejšie, pretože naozaj neviem, čo prežíva vo svojom vnútri, ale vyhorenie by sa nemalo stať nejakým buzzwordom, ktoré si ľudia vravia, keď nestíhajú alebo sa kariérne stratia,“ uzatvára.