Čo je to syndróm vyhorenia

Keď sa rozprávate s psychiatrom, psychológom alebo aj koučom, ktorí sa venujú téme vyhorenia, zhodnú sa na nasledujúcom: „Kto nehorí, ten nevyhorí.“ Touto vetou chcú ilustrovať, že syndrómu vyhorenia predchádza veľký zápal a nadšenie pre vec, ktoré sa však postupom času z rôznych príčin pretavia až do totálneho vyčerpania organizmu – ako duševného, tak aj fyzického.

Pohľad psychológa:

Syndróm vyhorenia je konečným štádiom procesu, pri ktorom človek stráca svoje pôvodné nadšenie a pôvodnú motiváciu. Tento proces môže trvať mesiace až roky.

Príčinou vyhorenia je väčšinou dlhodobý stres, nedostatočné ocenenie – či už spoločenské, finančné alebo aj seba samého, a tiež málo starostlivo o svoje vlastné zdravie.

Vyhorenie sa najčastejšie týka profesií, v ktorých sa vyžaduje vyššia emocionálna angažovanosť, tvorivosť, zodpovednosť, prípadne úsmev „za každú cenu“, ako sú školstvo, zdravotníctvo, manažment, médiá, kreatívny sektor či služby.

Môže sa prejavovať nielen psychicky, stratou nadšenia či zmyslu práce, cynizmom a depresívnymi stavmi, ale aj fyzicky, poruchami spánku, oslabenou imunitou, tráviacimi ťažkosťami.

Čím skôr tieto prejavy u seba človek spozoruje, tým je zväčša aj terapia jednoduchšia. Vo fáze úplného vyhorenia často pomôže zmena životného štýlu či svojich postojov, niekedy je však potrebná až zásadná zmena práce.

Pohľad psychiatra:

Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb patrí burnout do kategórie Z73, ktorá zahŕňa rôzne ťažkosti spojené so zvládaním života. Syndróm vyhorenia je formálne definovaný a subjektívne prežívaný ako stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobým zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne mimoriadne náročné. Tieto emocionálne požiadavky sú najčastejšie spôsobené kombináciou dvoch vecí: veľkým očakávaním a chronickými situačnými stresmi. Končí sa stratou ideálov, empatie, energie a zmyslu.

Marie Åsberg, profesorka Karolínskeho inštitútu v Štokholme, ktorá študuje burnout, nazvala toto postupné míňanie sa síl človeka ako „tunel vyčerpania“.Na začiatku je nedostatok spánku, ktorý spôsobuje pocit vyčerpanosti. Postupne prídu rôzne psychosomatické príznaky vyčerpania – bolesti alebo choroby, rovnako „trpí“ aj hlava, keď človeku „predhadzuje“ pocit viny za neurobenú prácu.

Tak do toho celého spadne: necíti žiadnu radosť, prichádzajú depresívne stavy až dôjde k úplnému vyčerpaniu všetkých síl. Je to akoby tunel negatívnych psychických aj fyzických pocitov, ktorý ho do seba vtiahne. Dostať sa von z tohto tunela je náročné, ale nie nemožné.

Autorka: Marie Åsberg. Reprodukcia: Forbes

Pohľad HR (zamestnávateľa):

Mať v tíme človeka – či už nadriadeného, podriadeného, alebo kolegu, ktorý je dlhodobo prepracovaný, znamená, že v prvom rade trpí on sám. Psychicky, fyzicky, emočne. Postupne začne pociťovať pocit bezútešnosti, že nedokáže podávať taký výkon ako kedysi.

V pracovnom prostredí sa to prejavuje posúvaním alebo rušením termínov stretnutí, pretože pre ľudí bez energie je ranné vstávanie takmer nemožná úloha. Tiež nedodržiavaním termínov úloh, ich nedokončievaním alebo chybným vypracovávaním.

Človek v štádiu vyhorenia sa môže chcieť vyhýbať zodpovednosti a už len pri pomyslení na odpísanie na pracovný e-mail môže pociťovať nutkanie zvracať.

Nielenže dochádza k zníženiu výkonu a efektivity človeka, ale zníži sa aj jeho zaangažovanosť v práci. Nie je ochotný stretávať ľudí, stráca záujem o kolegov, izoluje sa, čo má vplyv na atmosféru v tíme. Vytvára to ďalší stres, frustráciu a negatívne emócie.

Vyhorený človek môže často skončiť až na PN pre zdravotné problémy, či už pre vyčerpanosť, zníženú imunitu, bolesti hlavy alebo problémy so spánkom.

Čo pomôže?

Každému môže pomôcť prekonať akútne fázy syndrómu vyhorenia niečo iné. Dá sa však nájsť niekoľko spoločných aktivít, ktoré zmieňujú takmer všetci z dvanástich respondentov, s ktorými sme sa rozprávali. Na začiatku boli pre nich tieto aktivity akousi záchrannou sieťou, no pre mnohých sa postupne stali súčasťou ich životov.

Najčastejšie im pomohli:

• Vyhľadanie psychológa, alebo psychiatra
• Prestávka od práce, nielen fyzická (nie som v práci), ale aj mentálna (nepremýšľam nad prácou, neplánujem si prácu)
• Trávenie času s rodinou, priateľmi, blízkymi ľuďmi
• Pobyt v prírode, prechádzky v lese
• Fyzická aktivita (beh, joga, plávanie, bicyklovanie)
• Hľadanie nových hobby alebo návrat k starým koníčkom (maľovanie, hudba, varenie, práca v záhrade)
• Rôzne formy meditácie alebo dychových cvičení (mindfulness, autogénny tréning)

Definíciu syndrómu vyhorenia na účely tohto článku zostavili psychológ Matúš Bakyta, psychiater Martin Ondrejkovič a personalista Dalibor Slávik.

Do rána ležal v posteli s otvorenými očami a čakal na spánok, ktorý neprichádzal. Niekedy nespal aj tri noci po sebe. Práve v tom období založil portál ZľavaDňa.sk a budoval jeho ďalšie odnože, z ktorých niektoré predal za milióny dolárov. Dnes hovorí, že sa hnal za úspechom a peniazmi, ale zabúdal, čo je preňho prirodzené.

Na pozadí množstva bezsenných nocí a dvoch rozpadnutých manželstiev sa odohráva príbeh úspešného podnikateľa, ktorý pred rokom a pol predal podiely vo firme, aby opäť našiel samého seba. Dnes pestuje rastliny, hrá na klavíri a píše texty pesničiek. Ako hovorí, už spí veľmi dobre.

Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo ste dospeli až do štádia vyhorenia?

Pre mňa nastalo vyhorenie zakaždým, keď som akoby vybočil z mojej prirodzenosti. Celkom som si touto skúsenosťou prešiel dvakrát. Najprv, keď som po škole pracoval ako audítor. Celé dni som pozeral do excelovských tabuliek, od rána do večera. Nebola tam žiadna tvorivosť. Pritom som sa popri škole venoval spoločenským tancom, čo ma veľmi bavilo. Ale povedal som si, že tancom sa neuživím – to bola prvá chyba. Našťastie som si veľmi rýchlo uvedomil, že audit nie je nič pre mňa. Keď som odtiaľ odišiel, tak som sa zamestnal na obchodnom oddelení v banke.

Tam ste sa cítili lepšie?

Ako obchodník som pracoval s ľuďmi, to mi bolo omnoho prirodzenejšie. Tiež som mal pocit, že kariérne stúpam. Mal som 29 rokov a na starosti oddelenie s 15 ľuďmi. Po piatich rokoch na tom istom mieste mi však začala chýbať sebarealizácia. Tak som odišiel podnikať. Nebolo to ľahké, ale nakoniec sa to podarilo. Vybudoval som firmu, ktorá ročne predala zľavové kupóny za 20 miliónov eur. Popri úspechu však prišli aj problémy – prestal som spávať.

Zdenko Hoschek založil portál ZľavaDňa.sk v roku 2009. Foto: Zdenko Hoschek (archív)

Ako sa nespavosť prejavovala?

Prvé príznaky začali, ešte keď som pracoval v banke. Prišiel som večer domov, snažil som sa zaspať a nič. Najviac sa to však prejavilo, keď som založil firmu. Niekedy som nespal aj dve – tri noci po sebe. Do práce som išiel unavený a zničený, ale ani v ďalšiu noc som nezažmúril oči.

Mali ste aj dobré noci?

Noci, kedy som nespal vôbec, sa striedali s tými, kedy som spal klasických osem hodín. Nič medzi tým pre mňa neexistovalo. Pokiaľ by som to mal napočítať, tak dve – tri noci som sa vyspal dobre a zbytok týždňa som nespal vôbec. Keď sa tak nad tým zamyslím, tak som poriadne nespával celú moju podnikateľskú kariéru.

Aj ste to nejako reflektovali? Napríklad, keď ste celú noc nespali, tak ste na druhý deň zrušili pár stretnutí a zostali doma?

Nie, vôbec, nestaral som sa o seba takýmto spôsobom. Vôbec som nevnímal, že sa mi tým moje vnútro snaží dať najavo, že niečo nie je v poriadku. Že by bolo treba sa zastaviť a začať jednoducho vnímať, čo nie je v poriadku, a podľa toho robiť zmeny vo svojom živote. Ignoroval som to. Napokon, telo to vydrží a ide ďalej, až ma fascinuje, ako veľmi je odolné. Najhoršie bolo, keď som nespal celý týždeň. Ležal som v posteli, mal som zatvorené oči až do rána a vírili mi myšlienky hlavou. Potom som sa obliekol a išiel som do práce. Na stretnutia som chodil úplne vyčerpaný. Bol som ako živý „zombie“. Aj prácu som vykonával automaticky. Prebehla jedna porada, druhá, s niekým som sa porozprával. Je to taká šeď života. Bez radosti. Ľudia videli, že som unavený, ale neriešili to.

Snažili ste sa problémy s nespavosťou aj nejako riešiť?

Chodil som do spánkového laboratória, bol som tam tri- či štyrikrát. No hlavným biznis modelom laboratória bolo predávať výživové doplnky. Tak som odtiaľ odišiel s plnou taškou doplnkov, no nespal som ďalej. Bol som aj u psychológa a psychiatra, dával som si aj nejaké lieky na spanie, ale nikdy nie antidepresíva. Nemám rád tieto „oblbováky“. Nechápte ma zle, niekomu to možno môže pomôcť. No ja som sa bál návykovosti týchto liekov a vedel som, že by to bolo len potlačenie problému. Potreboval som vnímať a zmeniť vzorce správania, adresovať príčinu problému a to je podľa mňa na liekoch možné len ťažko.

Čo vám teda pomohlo?

Pomohla mi až práca so svojím vnútrom a reálne zmeny v živote, keď som odišiel z podnikania a nefungujúcich vzťahov. Bol to ale dlhý proces. V tej dobe som vyskúšal na dva týždne tabletky na spanie, po ktorých som síce reálne zaspal, ale nikdy som sa nezobudil oddýchnutý. Pocit vyčerpania neodznel. Namiesto toho, aby som si zredukoval náklad, som si dal lieky, vyspal som sa a pokračoval som ďalej v tom nezdravom nastavení. Dnes viem, že som mal radšej ubrať z projektov, pracovať menej a viac sa venovať sebe. Mimochodom, je zaujímavé, že vždy, keď som odišiel na dovolenku, tak som sa vyspal dobre. To už boli prvé signály, ktoré som mal počúvať.

Ako to myslíte, že ste ich mali počúvať?

No mohol som predať firmu už po týchto prvých signáloch. Prvé dva – tri roky od založenia firmy sme mali skvelé obdobie. Vtedy mi nevadilo, že nespím, ani že sa so mnou nerozprávajú najbližší. Dobíjalo ma, že sa nám darí a firma rastie. Zároveň to bolo obdobie, kedy som nemal žiadnych koučov a mentorov, riadil som sa iba svojím obyčajným sedliackym rozumom – a fungovalo to. No keď firma začala stagnovať, tak ma to neuveriteľne frustrovalo a zhoršovala sa mi aj nespavosť.

Čo to znamená, že firma začala stagnovať?

ZľavaDňa predávala v tom čase kupóny na zľavu v hodnote 20 – 25 miliónov eur ročne. To bol nejaký strop na trhu. Ale ja som mal neustále pocit, že musím ďalej rásť. Videl som tie rebríčky najrýchlejšie rastúcich firiem a chcel som sa do nich dostať. Čítal som mnoho kníh, ako vybudovať z dobrých firiem skvelé a presne o to som sa snažil.

Narážate na rovnomennú knihu od Jima Collinsa?

Presne! V tej dobe som si myslel, že Good to Great je úžasná kniha. Dnes si myslím, že to je kniha, ktorá nás, podnikateľov, najviac pochovala. Mali sme dobrú firmu, ktorá napredovala svojím tempom. Možno stačilo sa s tým uspokojiť. No ja som nepočúval samého seba, išiel som ďalej podľa nejakých poučiek. Keď bolo treba stabilizovať a skvalitňovať, tak sme kupovali nové projekty a umelo zvyšovali čísla.

Prečo ste tak veľmi tlačili na ďalší rast? Prečo vám nestačilo, že firma fungovala?

To, čo chcelo ďalej rásť, bolo moje ego. Namiesto toho, aby som pochopil, že firma už narástla na svoju prirodzenú veľkosť, a potrebuje pracovať na skvalitnení produktu, procesov a na vytváraní nových štruktúr, som nás hnal do ďalšieho rastu. Mal som vnútornú potrebu neustále dosahovať úspech – či už sa pustiť do nového produktu, inovovať tie staré alebo ísť na ďalší trh, do Česka, do Maďarska. Prípadne si odkrojiť väčší kus na domácom trhu. Musím, musím, musím. Presne to sa mi stále hnalo hlavou. No nefungovalo to. ZľavaDňa bola dobudovaná a stačilo ju kvalitne prevádzkovať, čo už bola evidentne úloha pre niekoho iného. Mal som to pochopiť a predať ju už vtedy. Ale to som neurobil. Tak sa mi začala ešte zhoršovať nespavosť. To som už bol dávno vyhorený.

A napadlo vám v tom období, že ste asi vyhoreli?

Nie, vôbec som nechápal, čo sa to so mnou deje. Práve sme konsolidovali projekty Obedovat.sk a Lunchtime.cz, pracoval som na tom, aby ďalej rástli. Popritom ma to ale zvnútra rozleptávalo. Pamätám si, ako mi vtedy ktosi povedal: „Zdeno, pre teba je život hračka, si šťastný človek, máš úspešnú firmu aj peniaze. Veď čo by za to iní dali.“ A ja som si uvedomil, že zvonku to tak asi vyzeralo, no nebola to realita, akú som žil.

Hoschek si začal uvedomovať, že jeho fungovanie nie je trvalo udržateľné. Napokon trvalo ešte niekoľko rokov, kým predal podiel vo firme. Foto: Zdenko Hoschek (archív)

Mali ste aj nejaké iné indície okrem nespavosti?

Pri nových projektoch ma vždy bolelo brucho. Napríklad, keď sme kúpili projekt Camarero, pokladničný systém pre reštaurácie. Boli to síce tí istí klienti, ako boli na ZľavaDňa, ale bol to iný typ služby, úplne nový segment. To sme vôbec nevedeli robiť, nebolo to už B2C (business to customers), ale B2B (business to business). Prerobili sme veľmi veľa peňazí. Podobne sme kupovali staré projekty a snažili sa ich inovovať, ale často nám to nevyšlo. Napríklad, keď sme odkúpili portál zzz.sk (zoznam zdravotníckych zariadení). Do skupiny sme ho pribrali bez ľudí, ktorí by sa oň starali. Na to, že popri tom všetkom sami nemáme dostatočnú kapacitu na jeho budovanie, sme prišli už vcelku neskoro.

Čo sa dialo vo vnútri firmy? Ako vyzerali počas tohto náročného obdobia vaše vzťahy?

Na začiatku sme boli rodinná firma, v ktorej som zamestnal brata, druhú manželku aj najlepšieho kamaráta. Kým som ja bol v pohode, tak aj vzťahy boli fajn. Postupne, ako som sa ja rozsypával, sa mi rozpadali aj vzťahy. Nebol som schopný im dávať úprimnú spätnú väzbu. Na práci som mal najradšej kontakt s ľuďmi, či už to boli klienti alebo zamestnanci. Toto sa mi taktiež postupne zo života povytrácalo. Ako firma rástla, zostal som sám „hore“ ako šéf v nejakej zlatej klietke. Sedel som v kancelárii a rozhodoval som. To je strašná depka. Rovnako sa mi zhoršovali rodinné vzťahy. Podľa mňa môže mať vyhorenie viacero smerov, môže byť nielen pracovné, ale aj súkromné.

To bol váš prípad?

Nemal som vybudovaný prirodzený vzťah sám so sebou, preto som robil aj v súkromnom živote voľby, ktoré nerešpektovali moju vlastnú prirodzenosť. Niekedy som v nevinnej situácii nakričal na dieťa, začalo sa mi rozpadať aj druhé manželstvo… Až teraz, keď mám skoro 40, mám pocit, že mi môže prísť do života partnerka, s ktorou budem „kompatibilný“, pretože som konečne sám sebou.

Čiže ste sa v tom období cítili sám?

Presne tak. No a zároveň som principiálne potláčal všetky emócie. Necítil som žiadnu radosť, ale ani strach z riskantného rozhodnutia. Poviem príklad: zamestnanec urobil fatálny prúser, ale ja som na neho ani len nezvýšil hlas. Všetko som zvládol profesionálne, ale nedovolil som si precítiť tú emóciu. Nie je to o tom, aby som na toho človeka nahučal, ale nahromadilo sa to vo mne – všetky tieto hnevy a strachy – a ja som ich potláčal. Pokiaľ by som to neurobil, ak by som si opäť dovolil cítiť, tak by ma ich intenzita zomlela. Napríklad by hneď prišiel hnev. Ten si v sebe človek nesie ako kopu hnoja a niekde ho proste vykydne. Podobne je to so strachom a ďalšími emóciami. Potom sa raz uvoľnia, len tak nepatrne, napríklad v kine. A vy v ňom sedíte dve hodiny, revete a ani neviete prečo.

„Uvedomil som si, že väčšina vecí zo života sa udeje aj beztak. Nepotrebujete k tomu napísať ďalších 20 mailov a zvolať 10-člennú poradu.“

Ako vás vnímali zamestnanci? Akým typom lídra ste boli?

Bol som ten typ, ktorý veľa chválil a snažil sa každého človeka povzbudiť. No v biznise je potrebný aj opak. Netreba len chváliť, ale aj kritizovať, keď je na to dôvod. Proste povedať pravdu, pomenovať veci, ako sú, bez strachu. Je potrebné zastaviť projekty, ktoré už nedávajú zmysel. Tiež som nevedel povedať „nie“. Niečo odmietnuť znamená mať dobrý vzťah samého so sebou. Odmietnuť niečo, čo už je za hranicou mňa a mojich možností. A vymedziť si tak priestor pre seba, v ktorom mi je dobre. To som sa tiež musel naučiť. Navyše, biznis je veľmi agresívny, aj preto je dôležité poznať svoje limity. Keď nie sú podnikatelia v sebe ukotvení, tak ich veľmi rýchlo vnútorne roztrhá.

Prvýkrát ste z čela firmy odišli v roku 2015, no následne ste sa do firmy predsa len rozhodli vrátiť. Prečo?

Ja som síce urobil malé zmeny, našiel som nového CEO (Petra Sedláka, potom v roku 2017 Martina Rakovského, ktorý je od minulého roka aj novým spolumajiteľom ZľavaDňa, pozn. red.) a dočasne som odišiel, ale firma sa vyvíjala inak, ako som očakával. To ma štvalo. Bol som stále spolumajiteľom firmy, jej tvárou. Tak som im neustále na diaľku radil, niečo som vylepšoval, alebo som kazil – podľa toho, ako to beriete. Nebol som schopný prestať riešiť firmu. Pociťoval som obrovskú zodpovednosť. Tam som urobil ďalšiu chybu, už vtedy som mal predať firmu. Namiesto toho som sa do nej vrátil.

Prečo ste firmu nepredali už vtedy?

Ja som dúfal, že sa dám dokopy a vrátim sa do nej. Jasné, že to bolo moje ego, ktoré sa jej nechcelo vzdať. Práve v tom čase som ešte stále premýšľal, ako by som mohol vybudovať globálnu firmu. To je tá „dinosauria“ povaha človeka – nerád robí zmeny a bojí sa ich robiť. Mimochodom, keby som firmu predal pred tými troma – štyrmi rokmi, tak by som za ňu dostal lepšie peniaze, ako keď som predal svoj podiel spoločníkovi pred rokom a pol.

Čo sa dialo potom?

Peťo Paška, môj spoločník, prichádzal s veľa novými nápadmi a ja som ich mal exekuovať. No schopnosť generovať nápady je omnoho väčšia, než ich realizovať. To mi ďalej zvyšovalo stres a strach. Potom to došlo do takého štádia, že som prišiel za ním a povedal som mu: „Končím.“ Potreboval som sa posunúť ďalej. Za deväť rokov v podnikaní som sa naučil všetko, čo som chcel, a opäť som potreboval nájsť samého seba. Práve to bolo pred rokom a pol, keď Peťo odo mňa odkúpil všetky podiely. (Peter Paška z firmy vlastnícky odišiel začiatkom tohto roka, pozn. red.)

Dnes sa na to pozeráte ako?

Bolo to veľmi ťažké. Priznať si, že mi podnikanie neprospieva, si vyžadovalo veľa práce s egom. No dnes som spokojný, že som to urobil a hovorím, že som sa mal na tento krok odhodlať aj skôr. Vtedy som nevnímal to, že človek má aj dušu. Nejakú svoju podstatu, ktorá už dávno nechcela podnikať, ale robiť niečo iné. Je to tak trocha zrada, lebo dnešný svet ponúka ilúziu, že môžete byť kýmkoľvek a robiť čokoľvek. Je to pravda. Povedal som si, že môžem byť úspešný podnikateľ a aj som sa ním stal. Lenže mi nebolo dobre. Na to často zabúdame. Človek môže byť, kým len chce, ale otázne je, ako sa bude v tej role cítiť.

Čo ste sa z tejto skúsenosti naučili?

Keď to mám povedať tak rozprávkovo, tak to, že človek nemusí zapredať svoju dušu pre peniaze. Začal som vnímať aj ďalšie súčasti môjho bytia, nielen tie spojené s egom a materiálnym svetom.

Začali ste hľadať duchovno?

Človek je primárne duchovná bytosť, až potom je tu jeho mozog a telo. Keď si pripustí, že existujú nielen hmotné, ale aj nehmotné veci, akási energia a vesmír, tak sa mu žije lepšie. Duchovno je pre mňa základ vzťahu samého so sebou. Že tam niekde vo vnútri je ten skutočný Zdenko, ktorý je človekom, ktorý sa rád venuje deťom, rastlinám, hudbe a nie je to ten podnikateľ, ktorý tlačí na výkon.

Je toto duchovno pre vás naviazané aj na nejaké inštitúcie?

Nechodím do kostola, ani nič podobné. Pochopil som, že takmer všetci hovoria plus mínus o tom istom. Či je to boh, vesmír, duša, energia alebo duchovno. Každý to volá inak, zažíva to inak, ale vnímam, že je to to isté. Ja cítim, že som sa spojil s mojou podstatou v sebe, ale nemám potrebu nejako to priraďovať. Párkrát do dňa si ľahnem alebo sadnem a meditujem, spájam sa so svojím vnútrom, skúmam svoje emócie. Jednoducho, zaoberám sa sebou a hľadám v sebe odpovede na všetko. Pre niekoho by to mohla byť forma modlitby. Niekto chodí tento pokoj hľadať do kostola, ďalší do lesa, kde sa prechádza, niekto potrebuje zájsť do Indie a iní sa spoja so svojím vnútrom aj doma na gauči. A ja rešpektujem každú jednu z týchto ciest.

Hoschek bol podnikateľom, ktorý tlačil seba aj svoju firmu do neustáleho rastu. Odkedy ju predal, je vyrovnanejší, pôsobí pokojnejšie a ako sám hovorí, vedie omnoho spokojnejší život. Foto: Zdenko Hoschek (archív)

Pozmenili ste ešte nejako vaše zmýšľanie?

Kedysi som si myslel, že musím byť produktívny a veľa pracovať, vstupovať do diania vo firme pre to, aby fungovala. No život ide ďalej, aj bez ohľadu na to, či šliapem na 40 alebo na 120 percent. Uvedomil som si, že väčšina vecí zo života sa udeje aj beztak. Nepotrebujete k tomu napísať ďalších 20 mailov a zvolať 10-člennú poradu. Keď si to človek uvedomí, žije sa mu ľahšie. Práve v tomto sa mi veľmi páči prístup Miloša Formana, ktorý urobil film iba raz za niekoľko rokov. Ale ten film bol vždy super. Jeho schopnosť uvedomiť si, že sa nepotrebuje hrnúť do toho, aby produkoval film za filmom každý rok, si veľmi vážim. Nový film urobil vtedy, keď to tak cítil. To sa učím aj ja – spomaliť a dať v živote priestor aj iným veciam. Myslím, že ľudia nie sú na svete preto, aby pracovali, ale preto, aby sme spoznávali a žili. Aby sme sa učili a budovali vzťah k sebe samému a k sebe navzájom, aby sme si budovali autentické vzťahy. Keď človek obetuje všetok svoj čas práci, tak si akoby odkrojí 90 percent z toho všetkého iného života. Vyhorenie bola dobrá skúsenosť na to, aby som si to uvedomil.

Čomu sa venujete dnes?

Za posledný rok a pol sa skladám späť do nového celku a hľadám, čo je pre mňa prirodzené. Našiel som tiež mnoho nových radostí zo života. Chodím do prírody, hrám na klavíri, stretávam sa s priateľmi a dovolím si byť pri nich autentický. Do života mi prichádza aj práca s deťmi, na synovej škole učím jeden predmet. Deti si na ňom skúšajú rôzne zručnosti a nechávam ich, aby samé objavili, aké rôzne talenty majú a čo ich baví. Práve v časoch, keď som viedol firmu, som si nikdy nemyslel, že toto by ma mohlo napĺňať. No reálne ten čas strávený s deťmi ma teší. Mám z neho radosť, a to je niečo, čo som nemal, keď som budoval veľkú firmu. A o tom to celé podľa mňa je.

Máte aj nejaké ďalšie koníčky, ktoré rozvíjate?

Baví ma farmárčenie. Na balkóne som začal pestovať rôzne rastliny. Je upokojujúce, keď si uvedomím, že nechám vyklíčiť novú rastlinku úplne zo semienka. Už ako malé dieťa som sadil citrusy na balkóne v žilinskom paneláku. Moji rodičia boli obaja podnikatelia, mama mala účtovnícku firmu a otec sa venoval počítačovým sieťam, pri obede a večeri sme sa často rozprávali o podnikaní. Možno aj preto som išiel podnikať, aj keď mi to nebolo prirodzené. Teraz sa postupne vraciam k tomu, čo ma vždy bavilo, a čo mi ide od ruky. Keď sa človek zastaví a spomalí, tak si vychutná život omnoho viac, ako keď sa neustále niekam rúti. Podobne ma naši nikdy nedali na hudobnú, aj keď som už v detstve chcel hrať na gitaru. Hovorili, že nemám mať po kom hudobné gény. A vidíte, teraz hrám na klavíri, dokonca aj skladám vlastné texty.

Napríklad o čom?

Ed Sheeran spieva pieseň Perfect o krásnej láske. Hoci po dvoch rozvodoch žijem inú realitu, melódia pesničky sa mi stále páči. Tak som si napísal svoj text o tom, ako sa učím variť a hrať na klavíri (smiech).

„Ako omnoho silnejšieho vnímam toho človeka, ktorý nájde odvahu zísť z ťažšej cesty na tú ľahšiu.“

Máte nejaké ďalšie plány?

Začínam viac rozvíjať to farmárčenie, páči sa mi permakultúrne pestovanie. Má to hlbší zmysel, keď človek si vie sám dopestovať ekologicky jedlo, rozumie pôde, princípom prírody. Stáva sa viac slobodný, nezávislý od systému, viac spojený s prírodou, a teda so svojou prirodzenosťou.

Pretavujete toto uvažovanie aj do iných oblastí života?

Prirodzený život je omnoho jednoduchší. Preto áno, mám auto, ale chodím peši. Odpoveďou je rozlišovanie skutočných potrieb človeka od potrieb nášho ega, čo prirodzene vedie k trvalo udržateľnému spôsobu života. Poviem tiež niečo, čo sa nebude ľuďom páčiť, ale snažím sa vyberať si tú ľahšiu cestu. Predsa aj tá ma prevedie životom, ibaže mi je to omnoho príjemnejšie a som spokojnejší. Ľahšia cesta je iba preto ľahšia, lebo nám je prirodzenejšia. No a nemusím byť za každú cenu ten víťaz, ten úspešný. Ja vnímam ako omnoho silnejšieho toho človeka, ktorý nájde odvahu zísť z ťažšej cesty na tú ľahšiu.

A ako teda po novom vyzerá váš bežný deň?

Nechávam si priestor robiť to, čo sa mi chce robiť. Ráno vstanem, urobím si kávu. Venujem sa pestovaniu, klavíru, skladám pesničky, prepisujem texty. Študujem si nové veci. Ľudia si možno povedia klasicky: má zarobené, tak si môže robiť, čo chce. No reálne, človek toho veľa k životu nepotrebuje, pokiaľ je schopný zahodiť predstavy svojho ega. Takže každý jeden človek si vie vyskladať život z vecí, ktoré ho budú baviť a živiť ho zároveň. Ide len o to nájsť si na seba čas, poznať sa, veriť si a robiť reálne kroky v jeho živote, ktoré budú k tomu smerovať. Keď začne človek vnímať toto, nepotrebuje ani to duchovno. Nie je to nič zložité a vôbec to človeku nemusí trvať desať rokov ako mne, aby to pochopil (úsmev).

Od mala si stanovovala vysoké ciele a stále chcela dosiahnuť viac. Nebolo preto žiadnym prekvapením, keď sa rozhodla pre štúdium na Oxforde. A ďalšie kroky? Startup v Silicon Valley a Google v Zürichu. V prostredí, kde sa hodnota človeka meria najmä podľa podaného výkonu sa na svoju prácu upla natoľko, že sa jej nedokázala vzdať, ani keď prišiel obrovský stres či problémy so spánkom. „Vždy som mala veľa koníčkov, no v tomto období som mala po práci chuť len padnúť do postele. Nechcela som sa ani stretávať s kamarátmi, a keď som niekam náhodou šla, tak som sa k tomu musela veľmi nútiť,“ vysvetľuje. Po burnoute a troch mesiacoch strávených v posteli sa dnes Mária Friedmannová učí hľadať hodnotu inde ako vo vykonanej práci.

Začiatky takéhoto nebezpečného myslenia dnes Mária datuje do obdobia svojho vysokoškolského štúdia na Oxforde. Obklopená inteligentnými a inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí dosahovali excelentné výsledky v škole aj mimo nej, sa im chcela vyrovnať. „Je to miesto, kde človek veľmi ľahko uverí tomu, že čím väčší intelektuálny výkon podá, tým je lepší človek,“ priznáva. Jej kamaráti popri štúdiu stážovali, vyhrávali zlaté medaily na olympiádach, organizovali vzdelávacie kempy, robili charitu, či cestovali po celom svete.

Absolventka Oxfordu Mária Friedmannová sa dnes pomaly dostáva zo syndrómu vyhorenia. Foto: Mária Friedmannová (archív)

A ona chcela tiež. Byť nielen dobrou študentkou, ale nejakým spôsobom urobiť svet lepším miestom. Počas Oxfordu teda založila akadémiu Discover, letnú školu pre českých a slovenských stredoškolákov, vďaka ktorej si môžu študenti vyskúšať, čo by chceli študovať na vysokej škole. Formou, akou sa to učí na najlepších svetových univerzitách, s dôrazom na inovatívne vyučovanie, kritické myslenie a občiansku angažovanosť.

„Na jednej strane je skvelé, že máte okolo seba aktívnych ľudí, ktorí chcú zmeniť svet, toto prostredie má však aj odvrátenú stranu a zápasia s tým mnohé z top univerzít. Ja som na Oxforde uverila tomu, že čím viac aktivít robím, tým som lepší človek,“ priznáva. A až teraz si začala uvedomovať, z akej veľkej časti boli vtedy aj prospešné aktivity, akou je napríklad charita, o egu.

Mária si spomína na to, ako sa jej mama často pýtala, čo by sa stalo, keby nerobila toľko mimoškolských aktivít, veď mnohí ich nerobia a sú šťastní. Jej prvá myšlienka bola, že predsa nemôže byť ako iní, priemerní, ľudia. Chcela ukázať, že zvláda viac. „Na jednej strane človeka v takomto prostredí trápi pocit vlastnej nedostatočnosti, na tej druhej si myslí, že je nejakým spôsobom lepší ako tí, ktorí toľko nerobia,“ priznáva. Dlhú dobu si to však neuvedomovala.

Na Oxforde, kde študovala odbor Human Sciences a psychológiu (PhD.) strávila osem rokov. Jej neskoršia práca však bola len pokračovaním sveta, ktorý je zameraný na výkon. „Robotu som milovala, rada som sa vrhala do nových projektov, napĺňalo ma to radosťou,“ spomína. Oheň v nej sa však rýchlo po neskoršom nástupe do Googlu zmenil na popol.

Smer YouTube

Po pracovnom mieste sa Mária začala obzerať ku koncu doktorandského štúdia na Oxforde, a pri otázke, či bol Google jej prvou voľbou, sa zamyslí. Rozhodovala sa totiž medzi ním a biotechnologickým startupom v Silicon Valley, kde pár mesiacov stážovala. Firma vyvíjala smart tabletku s čipom, ktorý komunikoval so smartfónom a na základe toho vedel lekár na diaľku skontrolovať pacientovo dýchanie, tep a zbierať medicínske dáta o reakcii na rôzne lieky.

V startupe sa pracovalo 12 hodín denne a často neskoro do večera, ona však bola z práce v Silicon Valley nadšená. Neprekážalo jej to. No nevedela si predstaviť, že by takto mala fungovať večne. „Počas môjho PhD. na Oxforde som robila aj dlhšie hodiny, no kombinácia stresu vo firme a rýchlosť, akou sa tam striedali deadliny, mi nerobili dobre,“ hovorí a spomína na jediný deň dovolenky, ktorý tam ako stážistka za tri mesiace mala. „Prišla po mňa šéfka domov, že súrne musím niečo súrne dorobiť.“

Keď sa teda rozhodovala medzi full-time pozíciou v Silicon Valley a ponukou v Google, rozhodla sa pre druhú možnosť. Nechala sa zlákať aj značkou, možnosťou učiť sa od najlepších a najmä si myslela, že vo väčšej firme to nebude také šialené. „Startupy sú rýchle a stresujúce, no nevedela som, že v Googli to bude rovnaké,“ hovorí.

Na výskumnícku pozíciu v Youtube nastúpila Mária ešte počas toho, ako dokončovala doktorát na Oxforde. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Do kancelárie v Zürichu nastúpila na začiatku januára 2015 na pozíciu user experience researcher v YouTube. Pomocou psychológie, výskumov, antropologickým meraním či pozorovaním sa snažila vylepšiť technologické produkty firmy pre youtuberov. Zisťovala napríklad, aké ukazovatele sú pre nich dôležité pri meraní úspešnosti videa, či sa to zhoduje s filozofiou YouTube, a ako to dokážu zlepšiť. „Youtuberov väčšinou zaujímal počet zhliadnutí videa, no pre spoločnosť bol kľúčovým ukazovateľom úspešnosti youtubera čas, ktorí diváci strávia pozeraním videa. Či ho niekto vypne po minúte, alebo si ho pozrie celé,“ uvádza len jednu z vecí, ktorú sa snažili zmeniť.

Na pravidelnej báze teda komunikovala aj s najväčšími hviezdami tejto scény s miliónmi odberateľov. Cestovala za nimi na rozhovory, dávala im vypĺňať dotazníky, alebo pozorovala ich prácu s novými produktmi, na základe ktorej dávala odporúčania na vylepšenia. Na tejto výskumníckej pozícii v Google ich však bolo málo a aj táto práca časom prerástla do dlhých hodín v kancelárii a stresu, ktorý priniesla súťaživosť medzi gigantmi.

„V priestore online videa s YouTubom súťažia Instagram, Twitch spoločnosti Amazon a Netflix, a to prostredie je vysoko konkurenčné. Neustále sa snažia dobehnúť jeden druhého, na všetky zmeny u konkurenta treba reagovať,“ vysvetľuje Mária. Často sa teda stávalo napríklad, že jej výskum stopli v polovici a povedali, že sa má sústrediť na niečo iné.

Každému výskumu však predchádzalo približne trojtýždňové plánovanie, študovanie literatúry či zháňanie respondentov, a tak nebolo jednoduché hodiť to celé za hlavu. „Nikdy som nevedela, či práca, ktorú robím, bude na niečo dobrá, či ju vôbec dokončím, a to ma veľmi frustrovalo, lebo som svoju prácu chcela robiť čo najdokonalejšie“ opisuje jeden z dôvodov, ktoré jej vtedy spôsobovali stres.

Len trochu sa hecnúť

Dnes pri spomienkach na svoju prácu hovorí, že nikdy nebola pánom svojho času. Ráno v Zürichu začínala s tým, že nevie, aké požiadavky na poslednú chvíľu prídu podvečer, keď sa zobudí Kalifornia. Vtedy totiž začínala druhá šichta. „Od šiestej večer sme mali väčšinou ešte tak dve hodiny mítingov,“ spomína. A práve tie tvorili významnú časť jej bežného dňa v Googli. Jednotlivé tímy sa totiž museli informovať a koordinovať svoju prácu.

Často preto musela multitaskovať a výskumy robiť vo viacerých krátkych intervaloch medzi stretnutiami. „Na takúto prácu potrebujete dlhé sústredenie, počas 30-minútových úsekov viete maximálne skontrolovať maily,“ spomína. Priemerne odpracovala okolo desať hodín denne, no objem práce nebolo to najhoršie. „K vyhoreniu u mňa viedol najmä spôsob práce,“ vraví aj keď priznáva, že so svojou povahou by si ho pravdepodobne spôsobila aj v inej spoločnosti.

To, že má problém, si začala uvedomovať, keď sa pre ňu stala práca tou jedinou hodnotou. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Každý deň bol v Google pre ňu neskutočne náročný na pozornosť a nikdy nemala deadline, po ktorom by si mohla vydýchnuť. Projekty bežali neustále, stres bol konštantný a už po roku vo firme si uvedomila, že to s ňou nie je dobré. Sama so sebou však zápasila ešte ďalšie tri roky.

„Stále som dúfala, že sa to zlepší. Bola som tak veľmi upnutá na svoju prácu, že som si nevedela predstaviť, čím budem, keď prestanem pracovať pre Google,“ vysvetľuje a hovorí, že tento prístup videla aj vo svojom okolí. Aj jej priatelia z Oxfordu či spolupracovníci sa s firmou, pre ktorú pracovali, stotožňovali rovnako. Top spoločnosti totiž naberajú typy osobností, ktoré pre svoju prácu dokážu zahorieť.

Postupom času však Mária prestala horieť pre všetko ostatné. „Nemala som energiu a chuť robiť veci, ktoré má predtým bavili. Na univerzite som tancovala salsu, spievala v zbore a veľa športovala, no v tom najhoršom čase som po práci len padla do postele,“ vysvetľuje a dodáva, že sa jej nechcelo ani stretávať s ľuďmi. „Ku každej interakcii som sa musela nútiť, vravela som si, že keď sa občas nehecnem, tak nebudem mať žiadnych kamarátov,“ vysvetľuje.

Napriek tomu, že nemala chuť ani energiu na svoje záľuby v minulosti, čas na organizovanie prospešných aktivít si vždy našla. Semienka sebahodnoty naviazanej na výkon, ktoré zasialo prostredie Oxfordu, v nej rástli naďalej. „Ten tlak, že musím, bol silnejší ako ja. Vravela som si, že ide o dobré veci, ktoré stoja za to hecnúť sa,“ hovorí dnes.

Mária organizovala dva protesty za Slušné Slovensko v Zürichu a s kamarátkou z českej organizácie Nevypusť duši robila workshopy pre mladých v oblasti duševného zdravia. Paradoxne. „Sama som si ten konflikt uvedomovala. Študentom som radila osekávať aktivity a ja som robila presný opak,“ priznáva.

Dnes si spomína na to, ako si jej kamarátka dala v tom čase pauzu od školy, lebo to všetko nezvládala. A spomína si aj na to, ako veľmi jej vtedy závidela. Aj ona chcela vedieť povedať ‘dosť’. Čiastočným úspechom však bolo, že skresala počet workshopov a prenechala riadenie akadémie Discover iným.

Posledná bodka

V práci však makala ďalej a stále dúfala, že to bude lepšie. Až to dospelo do štádia, keď ju o odchod z firmy prosil aj priateľ. Mávala problémy so spánkom, vytvorila sa jej silná úzkostná porucha a v práci prichádzali panické ataky. A aj keď s úzkosťami už mala predchádzajúcu skúsenosť, ataky boli novinkou. Keď zažila prvý, bola vystrašená podobne ako mnohí, ktorí si ho na začiatku spájajú s infarktom.

„Ide o stav, kedy sa mozog dostane do extrémnej paniky, človeku začne silno búšiť srdce, stiahne hrdlo a má pocit, že nevie dýchať. Často je to sprevádzané nevoľnosťou, potením a počas ataku sa nedokážete sústrediť na nič iné, než na tú emóciu,“ vysvetľuje.

Najhoršie stavy zažila Mária paradoxne až po tom, čo dala v Google výpoveď. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Mária hovorí, že tie menšie sa jej v práci podarilo zakryť, no bývala po nich veľmi vyčerpaná. Tie najhoršie však prišli až po jej odchode z Googlu.

Čo bolo nakoniec dôvodom na výpoveď? „Žiadna konkrétna udalosť, len ďalší stresujúci deň v práci,“ vysvetľuje a dodáva, že chvíľu pred tým to už vyzeralo nádejne. Zlepšil sa jej spánok a ustúpili ataky, no potom to prepuklo znova, v ešte väčšej intenzite. „To bol moment, kedy som si povedala ‘stačí’!“

To, že ju postihol syndróm vyhorenia, si však neuvedomovala, ani keď z Googlu odchádzala. Myslela si, že to je len obyčajný stres, že po výpovedi všetko ustúpi a ona nadobudne stratenú energiu a chuť na svoje koníčky. Mala odvážne plány, no prepočítala sa. „Chcela som ísť na chvíľu na Slovensko, stráviť čas s rodinou a potom cestovať, možno vyskúšať nejakú dobrovoľníckou prácu. Myslela som si, že si dám gap year, po ktorom som vždy túžila,“ hovorí.

Po výpovedi však prišli panické ataky, aké predtým nezažila. Boli časté a dokázali ich privodiť úplné maličkosti. Mária sa navyše nedokázala postaviť z postele a mala problémy vykonať bežné činnosti, ako pranie či nákup potravín. „Mala som tak málo energie. Bolo jasné, že žiadne Slovensko ani dobrovoľníctvo v Afrike sa nekoná,“ hovorí dnes už s úsmevom. Namiesto nich nastúpila psychoterapia a mesiace v posteli.

Na toto obdobie sa jej nespomína ľahko. Nedokázala čítať, pozerať televíziu a k svojmu laptopu sa ani nepriblížila. „Len tak som vegetovala, pozerala do steny a snažila sa zachovať si nejakú pravidelnosť aspoň v jedení,“ vysvetľuje. Až vtedy si začala uvedomovať, ako ďaleko to celé nechala zájsť. Extrémna, prvá, fáza u nej trvala tri mesiace.

Mária organizovala dva protesty Za slušné Slovensko v Zürichu. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Keď jej už bolo trochu lepšie, začala chodiť na prechádzky, pozorovala prírodu a praktizovala mindfulness meditáciu. Stále však nebola schopná ísť do väčšej spoločnosti, občas sa s niekým stretla len vo dvojici. „Dávnejšie som čítala, že zo silných burnoutov sa človek dostáva pol roka až rok, a veľmi som tomu neverila. Takýto časový horizont nakoniec ale sedí aj na mňa,“ hovorí.

Toto celé sa dialo koncom minulého roka a Mária priznáva, že stále z toho nie je celkom vonku. Napriek tomu sa dnes cíti najšťastnejšie za posledné štyri roky. „Z toho najhoršieho som vonku. Už sa mi začína chcieť robiť nejaké veci, dokonca som prečítala jednu knižku a už mám aj produktívnejšie plány,“ vraví.

Tri týždne strávila na jogovom pobyte na Bali, no keďže vtedy ešte nebola schopná cestovať naplno, rada by sa tam vrátila. A premýšľa aj nad tým, že pôjde pozrieť strýka do Austrálie. Práca je však ešte v nedohľadne. Teraz pracuje na tom, aby ju v budúcnosti vnímala inak ako pred vyhorením. A rovnako tak aj svoje dobrovoľnícke aktivity.

„Posledné mesiace pre mňa boli lekciou o egu a pokore. Zamýšľala som nad tým, prečo som bola tak veľmi zameraná na výkon a množstvom iných aktivít si chcela dokázať, že som nejakým spôsobom lepšia,“ hovorí priamo.

Na spoznanie toho, či je jej pomoc úprimná, má dnes jednoduchý kľúč. „Predstavte si, že by ste túto prospešnú aktivitu mali dohodiť niekomu inému. Ak vám ide len o dobro veci samotnej, tak vás to až tak trápiť nebude. Keď však máte silné nutkanie urobiť to sám, vstupuje tam už ego,“ dodáva na záver.

Mal 21 rokov, študoval na vysokej škole, popri ktorej stíhal full-time prácu, rozvoj vlastného občianskeho združenia a súkromné dizajnérske zákazky. Lenže takto sa nedá fungovať dlhodobo. V tom čase si to však Jakub Ptačin neuvedomoval. „Väčšinou som pracoval od šiestej – siedmej ráno, až dokiaľ som nešiel spať. Neuvedomoval som si, že robotu potrebujem niečím vyvážiť,“ hovorí s odstupom niekoľkých rokov. To, že ho postihol syndróm vyhorenia sa dozvedel od lekárky, ktorú vyhľadal, až keď mu začalo „vypínať“ telo a ovplyvňovalo to jeho prácu.

Ak ste sa už pri niekom neveriacky v duchu pýtali, ako je možné, že zvláda toľko vecí naraz, je vysoko pravdepodobné, že pri Jakubovi Ptačinovi by táto osoba vyzerala ako „flákač“. Niekoľkonásobný člen rebríčka 30 pod 30 má za sebou vo svojich 28 rokoch desiatky úspešných projektov. Občianske združenie Backspace, obchod Nosene, iniciatíva Slovensko.Digital, startup Foretaster, dizajnérske štúdio Echt či produkčná firma Mediatechna sú len zlomkom z aktivít. Zdá sa vám to priveľa?

Pre Jakuba však bolo vysoké pracovné tempo prirodzené už od vysokej školy. V tom čase bola zásada work-life balance hudbou budúcnosti a sám sebe sa snažil dokázať, že to zvláda. „V tom extrémnom tempe som si vôbec neuvedomil, ako to stále viac a viac hrotím. Vždy som sa venoval veľa veciam, ale asi na to človek časom doplatí,“ hovorí Ptačin pri spomienkach na rok 2012. Čerstvý vysokoškolák pracoval štyri dni v týždni v spoločnosti Sygic, venoval sa vlastným dizajnérskym zákazkám a s pár spolužiakmi zakladal na škole v Trnave občianske združenie.

Jakub Ptačin je dizajnérom, ktorý na Slovensku rozbehol niekoľko úspešných projektov. Foto: Jakub Ptačin (archív)

Pri otázke, prečo mal potrebu robiť toľko vecí naraz, sa len pousmeje. „V určitom bode som zistil, že mám rád stres a baví ma pracovať pod tlakom. Som extrémne súťaživý a takmer pri všetkom, čo som kedy urobil, som si povedal, že to dokážem lepšie. Že sú predsa ľudia, ktorí makajú oveľa viac,“ vysvetľuje. Jakub sa tak povzbudzoval k čoraz väčším pracovným výkonom a nepriamo do toho zapájal aj svoje okolie. Napríklad s každým, čo i len počiatočným, nápadom na nový projekt sa zveroval iným, aby cítil väčšiu zodpovednosť zrealizovať ho. Teraz už vie, že toto myslenie bolo neudržateľné a vytváralo naňho obrovský tlak.

Prvé príznaky

Svoju hranicu neodhadol a namiesto vyššej produktivity, ktorú občasný stres vyvoláva, prišla únava, bolesti hlavy, rozostrený zrak a podráždenosť. „To, že mám problém, som si začal uvedomovať, až keď to začalo výrazne ovplyvňovať moju prácu. Nedokázal som pracovať, nevidel som na počítač a bol som stále unavený. Aj vtedy, keď som spal 12 hodín denne,“ hovorí. V tom období musel zastavovať na odpočívadlách aj počas krátkej cesty domov na Oravu a spával dokonca aj v práci na záchode.

Pracovné úlohy, ktoré predtým urobil za 15 minút, mu teraz trvali niekoľko hodín, z čoho postupne vyplývala podráždenosť a nechuť do roboty. Tvrdí však, že lekársku pomoc nevyhľadal primárne preto, že bol smutný a depresívny, ale až pri fyzických problémoch. Stal sa totiž workoholikom, ktorý odrazu nebol schopný pracovať. Dizajnérom, ktorému stopercentne nefunguje zrak. „Mal som pocit, že moje telo a hlava vypínajú a uvedomoval som si, že to môže byť nebezpečné. To, že veľa pracujete, je vaše vlastné rozhodnutie, ale ak máte v dôsledku toho ohroziť niekoho iného, napríklad počas šoférovania, je to už o niečom inom. Chcel som byť zodpovedný aj voči firme a mojim klientom. Keď sme boli dohodnutí, že niečo dodám v termíne, chcel som to dodržať,“ hovorí.

Problém sa rozhodol riešiť po pár mesiacoch takéhoto fungovania. Najprv len tým najdostupnejším spôsobom – googlením. „Myslel som si, že mám rakovinu. Sedeli na mňa všetky príznaky. S touto mojou samodiagnózou som šiel k lekárovi, ktorý ma poslal k očnému doktorovi a neurológovi, odkiaľ som mal ísť na CT hlavy,“ spomína. Už neurológ si však všimol, že vykazuje známky vyhorenia a odporučil mu pauzu v práci.

Vyčistenie kalendára pre človeka, ktorý v ňom mal denne 10 vecí nie je ľahké, no Jakubovi to pomohlo. Snažil sa oslobodiť od postoja, že všetko musí byť hneď. „Nebral som žiadne nové zákazky, neodpisoval som na maily a tuším som si vtedy aj deaktivoval Facebook. V tom čase som sa ráno zobudil a naozaj nič sa mi nechcelo. Trochu som čítal knihy, pozeral seriály a upratoval si v hlave. Prešiel som postupne z depresívno-smutného obdobia, kedy som mal pocit, že nič nemá zmysel, po aktívne vymýšľajúce ničnerobenie, kedy som už aj premýšľal nad novými projektami,“ vysvetľuje.

Napriek tomu, že bol Jakub úspešný, v najťažších časoch spochybňoval sám seba a svoju prácu. Foto: Jakub Ptačin (archív)

Úplná stopka síce netrvala dlho, no vďaka nej si uvedomil, čo je dôležité. Pomohol mu najmä pohyb a psychológ. „Keď sa z toho človek dostáva, tak skúša rôzne veci a psychológ bol jedna z tých pozitívnych. Vnútorne som v sebe riešil veľmi veľa vecí, napríklad som sa sám seba pýtal, či som dosť dobrý, alebo či naozaj robím dostatok, no on ma od mnohých výčitiek oslobodil,“ hovorí Jakub a dodáva, že ešte viac mu vtedy pomohli hory. Práve počas zlého obdobia zistil, že priamo úmerne tomu, ako v práci vyšťaví hlavu, musí vyšťaviť aj telo.

Horský liek

„Zachránila ma turistika. Milujem ten pocit, keď šliapem do kopca, idem na maximum a tečie zo mňa, úplne sa vtedy vyčistím. Nemyslím vtedy na milión iných vecí, ktoré je potrebné riešiť. Navyše na horách zistíte, aký ste v tom celom malý,“ hovorí. Po vyhorení sa Jakub fyzicky cítil lepšie už po približne mesiaci, no nastavenie dlhodobých zvykov mu trvalo dlhšie.

Naučil sa mať napríklad voľnejšie víkendy, počas ktorých sa venuje práve fyzickým aktivitám. Zatiaľ čo v období pred vyhorením sa „resetoval“ alkoholom. „Sú ľudia, ktorí pijú sofistikovane a potom skupina tých, ktorí sa ožierajú, tam som spadal aj ja. Hovoril som si, že potrebujem takýto pravidelný reset, po preležanej sobote som totiž vždy chytil obrovské výčitky svedomia a celú nedeľu som makal. Racionálne som si to zdôvodňoval, že to je vlastne dobré, lebo ma to prinútilo byť produktívnejším,“ ozrejmuje dizajnér.

Neskôr si uvedomil, že pohyb mu dáva viac. „Je to pre mňa ako droga, do hôr idem vždy, keď mám čas. Predtým mi prišlo smutné, keď som si predstavil, že by som mal ísť sám na turistiku, teraz si to užívam,“ vraví. Okrem turistiky začal Ptačin skúšať aj iné druhy pohybu, napríklad fitness, tanec a oveľa viac teraz chodí pešo.

Víkendy, ktoré predtým trávil popíjaním, vymenil za turistiku. Foto: Lousy Auber

Ďalšou prevenciou proti vyhoreniu je podľa neho sebapoznanie. „Najdôležitejšie je nájsť si tú svoju hranicu, za ktorú už nepôjdete. Pravidelne sledovať kontrolky, ktoré vám dáva telo. Najlepším tipom je čím skôr tieto kontrolky v sebe objaviť,“ hovorí a dodáva, že teraz už cíti, keď to „prepaľuje“. „Telo mi naznačí, keď si mám dať pauzu a už ho počúvam. Nemôžete neustále posúvať hranicu a myslieť si, že ste nepremožiteľný,“ hovorí.

Láska k horám, ktorú mu prinieslo práve zlé obdobie, pritom prerástla v nový projekt, ktorý má k aktivite motivovať ďalších. Jakub buduje portál združujúci klub turistov Hikemates. „Veľa ľudí by aj chcelo chodiť na hory, ale často nevedia kam, aké je to náročné, a či to zvládnu. Ja im chcem hovoriť, že je to možné, a že každý zdravý človek vyjde na hociktorý z našich kopcov. Chcem ľudí k tejto aktivite motivovať, pretože mne osobne to v ťažkých časoch pomohlo. Uvidíme, aký to bude mať úspech,“ vraví.

On sám teraz chodí na túru vždy, keď sa dá. „Snažím sa ísť do hôr, aj keď pracovne cestujem po Slovensku. Z Bratislavy napríklad vyrazím o štvrtej ráno, idem na túru a potom prednášať,“ vysvetľuje. Práca tvorí aj dnes významnú časť Ptačinových dní a na rozdiel od mnohých, ktorí si prešli vyhorením, zo svojho tempa ubral len minimálne. Nebojí sa, že sa mu to stane opäť? „Je pravda, že objemu práce som mal vtedy možno rovnako ako teraz, no už to viem vyvažovať. V tom čase som nemal žiadnu inú aktivitu a robil som si stresy z vecí, ktoré som nevedel ovplyvniť,“ hovorí a dodáva, že možno sa na to časom bude pozerať ináč.

„Odkedy som prehovoril o svojom vyhorení, píše mi dosť veľa ľudí a začínam mať pocit, že veľakrát je to len výhovorka. Snažím sa s každým komunikovať čo najjemnejšie, pretože naozaj neviem, čo prežíva vo svojom vnútri, ale vyhorenie by sa nemalo stať nejakým buzzwordom, ktoré si ľudia vravia, keď nestíhajú alebo sa kariérne stratia,“ uzatvára.

Viac ako 20 rokov bol vysokopostaveným manažérom v nadnárodných korporáciách, šéfoval stovkám ľudí, pracoval na významných strategických rozhodnutiach a lietal na zahraničné cesty pripravovať a uzatvárať veľké investície. Po prvej skúsenosti s vyhorením, ktorá ho dostala na nemocničné lôžko a z ktorej sa dostával šesť mesiacov, sa rozhodol pre zásadnú zmenu.

Opustil svet korporácií a prijal výzvu zmeniť svoj profesionálny život. Stal sa lektorom, koučom, ktorý sprevádza vysokopostavených manažérov. Počas tejto služby nakrátko vstúpil do politiky ako poradca ministra dopravy Jána Figeľa. A práve toto prostredie ho priviedlo k druhému, dosť ťažkému burnoutu, z ktorého sa spamätával takmer celý jeden rok.

Marián Kolník vlastnými slovami rozpráva o tom, aké dôležité je vedieť zmysel toho, čo robíme, aké je to padnúť pre vyhorenie „z výšky na dno“ a prečo bývajú poctiví ľudia v politike alebo v novinárstve vystavení syndrómu vyhorenia.

Nastavenie od detstva

Vyhorenie nie je ani tak o veľkom vyčerpaní, ako skôr o zmysluplnosti toho, čo robíte. A tiež o súlade hodnôt, ktoré vyznávate, a tým, do čoho vás nútia okolnosti, nadriadení, firma…

Začnem tou vyčerpanosťou, ktorá je spojená s poctivým a zodpovedným prístupom ku všetkému, čo človek robí. Tá síce vedie k „zodratiu“, ale nemusí viesť k vyhoreniu. Veľmi záleží na výchove, najmä v čase, keď človek dozrieva.

Môj otec, ktorý má dnes 90 rokov a, vďakabohu, ešte žije, bol za komunistov perzekvovaný a obmedzený na slobode pobytom v „prevýchovných“ táboroch (PTP). Počas toho obdobia sa naučil, že viera v osobné presvedčenie má obrovský význam pre integritu človeka.

Po prepustení sa oženil, ale trvalo pociťoval útlak režimu. Na svojom živote zistil, že ak dokáže byť vo svojej profesii výnimočný, komunisti ho budú potrebovať a v súkromí mu nechajú určitú slobodu pri vyznávaní svojej viery a pri výchove detí…

Táto skúsenosť sa stala veľmi dôležitou pri jeho výchove nás, detí. Vyžadoval od nás prvotriedny výkon nielen v škole, ale aj pri iných povinnostiach. Tak sa mi pod kožu dostalo poznanie, že musím dosahovať vynikajúce výsledky.

Bol som vychovaný k tvrdej práci a až po štyridsiatke som počul od svojho otca prvý raz slová uznania a pochvaly. A nebolo to ani za výborné výsledky v škole, ani za pracovné úspechy – to všetko bolo pre neho normálne. Pochválil ma až za založenie Centra obnovy rodiny.

Marián Kolník pracoval ako manažér vo veľkých korporáciách, dnes je kouč a lektor. Foto: Marián Kolník (archív)

Takto nastavený na vynikajúci výkon som vstúpil do života a nebolo to so mnou jednoduché. Bol som veľmi náročný nielen na seba, ale aj na ostatných, buď v práci ako šéf, neskôr aj doma ako manžel, otec… Nastavenie na perfektný výkon však nesie v sebe riziko vyhorenia!

Mal som „drive“, chuť byť najlepší, aj keď som nerozumel, prečo je to tak. Keď padol socializmus, začal som byť úspešným aj v zahraničí, bol som na vysokých postoch a viedol som veľa ľudí. No aj tak som stále chcel dosiahnuť viac. Neboli to egoizmus ani túžba vyniknúť… Bola to moja prirodzenosť, tak som bol vychovaný. Dostal som veľa darov, tak som považoval za potrebné ich využívať.

Pamätám si, ako sa ma kolegovia z Viedne pýtali, kedy relaxujem. Ja som na to nemal odpoveď! Oddych sa u nás doma bral ako zaháľanie, lenivosť. Bohužiaľ, nikto ma nenaučil, že je potrebné z času načas vypnúť, spomaliť, oddýchnuť si, zrelaxovať. Čas na seba som však mal. Denne som meditoval, chodil do ticha, ale aj to bolo spojené s kvalitnejším výkonom, lepšími výsledkami…

Tak som išiel roky na plné obrátky. Hovorili mi, že ma to jedného dňa dobehne a mali pravdu. Dnes mám telo opotrebované na úrovni 80-ročného človeka. Jednoducho som sa zodral.

Ale zistil som veľmi zaujímavú skutočnosť. Vyhorenie v mojom prípade nebolo o tejto únave, oba razy bolo spojené s niečím, čo by som nazval rozporom medzi hodnotovým svetom, v ktorý som veril, a tým, čo som robil, lebo napríklad záujmy korporátu… Keď mi dávala práca zmysel, hoci som išiel na doraz a býval som unavený, predsa len som bol určitým spôsobom šťastný.

Kto sa dožije vyhorenia, tak pravdepodobne dlhodobo robil niečo, čo mu prestalo dávať zmysel, alebo išlo proti jeho hodnotovému nastaveniu.

Telo je veľmi inteligentné a mnohorakým spôsobom dáva najavo, že sa vyhorenie už blíži. V mojom prípade to bol vysoký krvný tlak, ale najmä bolesti chrbtice.

A signalizujú to aj zhoršujúce sa vzťahy. Začal som byť nepríjemný, vyhýbal som sa ľuďom. Nechcel som nikoho stretnúť, zdvihnúť telefón… Nemal som silu čakať, začal som byť veľmi netrpezlivý a podráždený, všetko muselo byť hneď!

Antonio Salieri na vozíku

Keďže som nepočúval spomínané indície, tak moje telo vyplo úplne. A to rovno dvakrát. Prvý raz tak, že som šesť mesiacov ležal v nemocnici, lebo mi naraz praskli štyri platničky a ja som sa od bolesti išiel „zblázniť“. Každý dotyk ma bolel a vyzeralo to tak, že skončím na invalidnom vozíku s trvalým postihnutím. Zrazu som sa nevládal ani pohnúť, lekári mi hovorili, že môžem zostať paralyzovaný do konca života.

Nevedel som chodiť a museli ma z vyšetrenia na vyšetrenie voziť po nemocnici na vozíku. Pripadal som si ako Antonio Salieri, jedna z hlavných postáv vo filme Amadeus Miloša Formana. A tak, keď ma sestrička vozila na vozíku, „strúhal“ som grimasy po celej nemocnici.

Keď ma potom zaparkovala na izbe, tak bedákala: „Pán inžinier, ja sa tak veľmi hanbím! Prečo to robíte?“ Hovorieval som jej, že mám iba niečo po 40 a už som invalid, život sa mi skončil a nech mi nechá aspoň nejakú radosť… Naozaj som si myslel, že je to pre mňa konečná.

„Pokiaľ by som robil niečo zmysluplné, pozitívne a tvorivé, hoci by som padal do postele od únavy, nevyhorel by som.“

Počas prvých mesiacov za mnou prišli z Paríža, neskôr z Viedne, ku koncu „len z Prahy“. Po pol roku chodila už iba moja milovaná manželka Magduška. Ona to nikdy so mnou nevzdala. Verila, že sa zotavím a jej denná prítomnosť, ako aj viera v Boha, mi dávala silu pokračovať. Vtedy som úplne zmenil priority v mojom živote.

Prečo som vlastne prvý raz vyhorel?

Preto, že som robil veci, ktoré neboli v súlade s mojimi vnútornými hodnotami. V tom čase som pracoval pre jeden veľký koncern, ktorý neúspešne sprivatizoval firmu na Slovensku a považoval to za podvod zo strany štátu a niekoľkých súkromných osôb. Na mojich pleciach pristálo asi 60 súdnych sporov.

Po mesiacoch ťažkej práce dospel súd k rozhodnutiu, ktoré nám dávalo síce formálne za pravdu, ale spravodlivosti sme sa nikdy nedočkali. To bolo niečo, čo som ťažko niesol. Počas viacerých rokov som hral náročnú „šachovú partiu“, a nie iba jednu, hneď desiatky partií naraz a prehrávali sme takmer v každej z nich, keďže sme nemohli používať metódy ako náš protivník.

Moje prvé vyhorenie bolo spôsobené tým množstvom negatívnej energie, ktorú som musel trvalo generovať. Nie som človekom, ktorý vyhľadáva šarvátky a spory. Bol som vychovaný úplne inak a tu som roky robil niečo, čo bolo veľmi negatívne. Pokiaľ by som robil niečo zmysluplné, pozitívne a tvorivé, hoci by som padal do postele od únavy, nevyhorel by som.

Namiesto toho som takmer denne niečo spochybňoval, súdil sa a pre to som sa veľmi trápil. Pokiaľ by mi dnes ponúkli túto prácu, neprijal by som ju, pretože by som vedel, ako veľmi to môže zvnútra ničiť človeka.

Po tejto skúsenosti a mojom prvom vyhorení som pochopil, že moja služba v korporáte na niečo narazila. Prestalo mi to celé dávať zmysel. Mali sme asi 80-tisíc zamestnancov a ja som patril medzi 140 vrcholových country manažérov. To je vysoká pozícia, akási zlatá klietka, z ktorej sa neodchádza… Po viacerých signáloch, ktoré mi život prinášal, som pochopil, že je najvyšší čas z korporátu odísť. Nebolo to ľahké, ale to je už iný príbeh.

Ako som vyhorel druhýkrát

Moje druhé vyhorenie bolo spôsobené stresom, ktorý skončil zo dňa na deň pre zásadné hodnotové rozpory. Po odchode z predošlej vysokej pozície v nadnárodnom koncerne som sa rozhodol venovať svoj čas a odžité skúsenosti na troch úrovniach. Manažérom vo firmách, manželským párom v kríze a mladým ľuďom, ktorí sa pripravujú do života.

Zásadne sa zmenil môj časový raster, čo sa týka výsledkov. Práca s číslami v korporáte sa odohráva na mesačnej, ročnej a päťročnej báze. No ja som pochopil, že moja nová služba potrebuje úplne iné vnímanie času. Inšpiráciou mi bol hlavný hrdina z knihy „Muž, ktorý sadil stromy“ od Jeana Giona. S veľkou úľavou som prijal rozhodnutie, že sa nedožijem ovocia mojej každodennej služby. Dnes je môj časový raster sto rokov. Ak vtedy zarodia stromy dobra, múdrosti, lásky v dušiach ľudí, ktorých dnes sprevádzam, čo mi je veľkým privilégiom – to tu už nebudem.

Po niekoľkých rokoch lektorskej služby som dostal pozvanie ísť do politiky. Nie ako člen strany, ale ako odborný poradca ministra. Čo ma oslovilo, bol fakt, že po vzájomnej dohode s ministrom sme si zadefinovali spoločný cieľ „nulová tolerancia ku korupcii a do roka čierne čísla v štátnych podnikoch, ktoré sme spravovali.“ Tejto úlohy som sa ujal rád, ale na plecia som si opäť naložil obrovské bremeno. Chcel som pomôcť a pre dobrú vec dať zo seba všetko, čo som sa kedy naučil.

Do čela štátnych firiem som mohol vyberať ľudí na základe otvoreného výberového konania, boli to profíci z biznisu. Vytvorili sme si spôsob komunikácie a zodpovednosti, všetko išlo, síce s veľkým úsilím a námahou, ale dobre. Boli sme partia statočných, ale aj politicky trocha naivných ľudí.

„Roky som mal na starosti tisícky ľudí, rast v obrovských firmách a zrazu som bol v stave, že som sa nevedel na nič sústrediť. Nevládal som dočítať jeden riadok ani poriadne povedať, čo si myslím.“

Do roka sa nám podarilo splniť náš cieľ – čierne čísla a to najmä vďaka potlačeniu korupcie a zmysluplnému šetreniu. Bol to malý zázrak. S najbližšími spolupracovníkmi sme sa tešili ako malé deti. Ale spoločnosť to neocenila. Keď politickí nominanti zistili, že máme prebytky a peniaze vraciame späť do rozpočtu, tak sme poriadne narazili.

Politický tlak narástol natoľko, že som bol viac-menej postavený pred otázku: spolupracovať, alebo odísť. Cítil som sa veľmi osamelý, nepochopený a sklamaný. Bol som odstavený od systému práce, ktorý sme vytvorili. Pred mojimi očami sa to celé začalo rozpadať. Rozhodol som sa zo dňa na deň odísť a požiadal som o uvoľnenie zo služby. To, čo ma tie dni naučili, bolo úžasné poznanie, že aj štátne podniky môžu fungovať so ziskom, len musíte uzatvoriť všetky kohútiky, kadiaľ vytekajú peniaze a zaviesť profesionálny spôsob riadenia! Išlo to ale rýchlo.

Z politiky som teda odišiel zo dňa na deň. Mal som obrovskú zodpovednosť a na starosti vyše 70-tisíc ľudí. Toto všetko sa skončilo v jedinom okamžiku. A vtedy moje telo po druhýkrát vyplo. Možno to poznáte, že idete na dovolenku a práve vtedy, keď pustíte z hlavy všetky obavy a všetok stres, tak ochoriete. To sa deje, keď človek náhle vypne všetok ten tlak.

Bolo to asi tretí deň po tom, ako som skončil na ministerstve, a odrazu som si uvedomil, že sa so mnou deje niečo veľmi zvláštne. Zostal som iba tak sedieť, nevládal som sa zdvihnúť a pohnúť nohami, v prstoch som neudržal list papiera…

Telo zareagovalo veľmi prudko a môj imunitný systém sa „zbláznil“. Myelín, ktorým sú obalené nervy v tele, začala moja imunita vyhodnocovať ako cudzorodú bielkovinu a začala ho „upratovať“. Nervy na rukách a nohách zostávali obnažené, neprenášali potrebné príkazy, len veľmi boleli. Išlo o život.

Po troch týždňoch sa tento proces zastavil. Hrozilo mi, že sa budem musieť odznova učiť chodiť a rozprávať, no nestalo sa tak. Mal som šťastie. Keď sa to začalo zlepšovať, nepočúvol som lekárov a pustil som sa opäť do práce, na čo som dostal zápal pľúc, a to bolo posledné, ale veľmi vážne varovanie. Pochopil som, že návrat do normálneho života bude dlhý. Aj bol – trval skoro celý rok.

Bolo to pre mňa celé veľmi zvláštne a aj ponižujúce. Roky som mal na starosti tisícky ľudí, rast v obrovských firmách a zrazu som bol v stave, že som sa nevedel na nič sústrediť. Nevládal som dočítať jeden riadok ani poriadne povedať, čo si myslím. Nebol som schopný plánovať si stretnutia. Viete, celý život „v stave vyhorenia“ trvá opakovane akoby každý jeden deň. Človek ráno vstane a narodí sa a večer si ľahne spať a zomiera. Nie je možné žiť pre nejakú budúcnosť, pre niečo nové, niečo plánovať. Snažíte sa iba prežiť od rána do večera.

To, že som prežil obe vyhorenia bez toho, aby som stratil psychické zdravie, bolo iba zásluhou ľudí, ktorí ma milovali. Pokiaľ by som ich nemal pri sebe, tak by bolo veľmi ľahké spadnúť do depresie a potĺkať sa v nej ako troska celé roky.

Nájsť jednoduchý flow

Trvalo niekoľko mesiacov po druhom vyhorení, než som začal žiť „normálny život“. Bol som doma, staral som sa o deti, vozil som ich do školy. Chodil som na drobné nákupy do potravín a robil také obyčajné, „naozaj malé veci“. Dni začali mať veľmi jednoduchý flow. Urobil som iba pár malých vecí, ktoré dávali zmysel a boli užitočné aj pre iných. Opäť som objavil krásu jednoduchého života.

Najviac mi pomáhalo, keď ma milovaní ľudia podporovali. Keď ma nikto neponižoval, že niečo nezvládam alebo že som lenivý, ako sa mohlo navonok zdať. Na to, aby sa človek vrátil z vyhorenia späť, je potrebné, aby sa chcel vrátiť, ale hlavne, aby mal záchrannú sieť v podobe blízkych, ktorí mu opäť pomôžu postaviť sa na nohy.

Nie je nič zvláštne, že ľudia, ktorí prešli vyhorením, začnú pomáhať ďalším a šíria osvetu o tejto téme, hovorí Marián Kolník, ktorý je sám toho príkladom. Foto: Marián Kolník (archiv)

Dôležitou súčasťou tohto zotavovania sa bola aj moja viera v Boha. A je hlboko prítomná v našej rodine dodnes. Pokiaľ dnes v mojej službe kouča, mentora či sprievodcu zistím, že oproti mne sedí človek v niektorom zo štádií vyhorenia, vypínam všetky poučky a racionálne argumenty. V tej chvíli sa pre neho stávam blízkym človekom. Pozerám sa na neho s láskou a dobrom v srdci a zvolávam na neho Božie požehnanie.

Mimochodom, nie je nič zvláštne, že ľudia, ktorí prešli vyhorením, začnú byť vnímaví na prejavy s tým spojené. A často sú vzácnymi sprievodcami pre tých, ktorí sa dostali do tejto životnej pasce…

Pokiaľ by som mal zhrnúť svoju osobnú skúsenosť, tak vyhorenie má niekoľko spúšťacích faktorov. Deje sa to najmä vtedy, keď je človek dlhodobo nútený okolnosťami, prostredím a niekedy aj sebou ku konaniu, ktoré je proti jeho hodnotám. A tiež vtedy, keď pôsobí v prostredí, kde mu rúcajú to, v čo verí, a napriek tomu v ňom dlhodobo zostáva. Práve vtedy možno s určitosťou predpokladať, že vyhorenie príde.

Podobne majú k vyhoreniu blízko ľudia, ktorí sa rozhodli, že ich poslaním je obetovať svoj život pre hľadanie pravdy. Napríklad investigatívni novinári. Mnohí z nich skutočne vyhoreli, takmer umreli od vyčerpania. Proste zaplatili vysokú cenu, pretože sa hýbali v mútnych, špinavých „vodách“, a keď konečne priniesli svetlo do mnohých káuz, zistili, že niet spoločenskej objednávky, ktorá by sa s tým chcela vyrovnať. V takých chvíľach človek stráca zmysel aktivity, ktorú mesiace, možno roky robil…

Pokiaľ aj človek pôsobí v prostredí, ktoré je veľmi náročné na únavu, no dáva mu zmysel, baví ho a cíti sa byť užitočným pre iných, nemusí sa do stavu vyhorenia dostať vôbec.

Po rokoch práce v korporáciách, kde ako personalistka najímala stovky nových ľudí ročne, odišla na materskú dovolenku s dvoma deťmi. Popritom založila jasle, ktoré neskôr predala. Návrat do práce sa niesol v ešte vyššom tempe, na aké bola zvyknutá. Jeden večer otvorila notebook a išla odpísať na pracovné emaily, ale písmená sa jej rozmazávali pred očami. Tak sa zoznámila so syndrómom vyhorenia.

Čo sa stane, keď písmená tancujú

Na ten večer si spomína úplne presne. Bola nedeľa, konečne si na chvíľu vydýchla a s manželom zobrali deti do ZOO. Pred spaním chcela iba skontrolovať zopár emailov, pretože, ako hovorí, takmer každý, kto pracuje v korporáte, je online už v nedeľu podvečer. Tak otvorila notebook a zahľadela sa na email, ale zrazu jej prišlo nevoľno.

Písmenká skákali hore-dole po obrazovke a jeden kvadrant v jej zornom poli úplne „vypadol“. Nedokázala dočítať jedinú vetu. „To je zlé,“ pomyslela si Zuzana Reľovská. Bola veľmi racionálna, preto vyhodnotila, že má zrejme niečo s mozgom. Hlavou jej začali víriť rôzne scenáre, nevynímajúc skryté nádory.

Zuzana Reľovská pripisuje svoje vyhorenie šialenému tempu v práci, v ktorom zotrvávala celé roky, aj vlastnému vnútornému nastaveniu, ktoré ju hnalo k obrovským výkonom. Foto: Dominik Sepp

Nikomu však nepovedala, čo sa stalo. Dúfala, že ráno vstane a bude dobre. Ibaže nebolo. „Zobudila som sa s pocitom, ako keby mi niekto povysával vnútro. Bola som kompletne prázdna. Žiadne myšlienky ani emócie. Nič.“

Dokázala sa zodvihnúť z postele a prejsť do obývačky, ľahnúť si na gauč chrbtom k svetu. Preležala na ňom dva týždne. „Čo sa dialo, si pamätám iba matne. Niekde okolo mňa boli deti, manžel zavolal svokru, aby nám pomohla sa o ne postarať. Bolo to nesmierne zvláštne, akoby mi nefungoval mozog,“ hovorí.

Jediné, na čo sa dokázala sústrediť, bol jej dych. Nádych – výdych. To mala v hlave, opakovala si to vkuse dookola. Celé dni. „Bolo pre mňa problémom postaviť sa a ísť na toaletu. Alebo sa najesť. Prvé jedlo som mala až po dvoch dňoch. Bola som ako živá mŕtvola. Pamätáte sa na ˈNičotuˈ z Nekonečného príbehu? Akoby ma pohltila.“

Videnie sa jej síce vrátilo do normálneho stavu, ale ten pocit absolútneho prázdna, v ktorom zostala zaseknutá, zotrval. „Na gauči som ležala len s myšlienkou, že každú chvíľu zomriem,“ spomína. Nepociťovala však strach. Jej manžel nerozumel, čo sa s ňou deje. A ani mu to nevedela vysvetliť. A aj keby vedela, nemala silu na žiadne vysvetľovanie.

Ďakujem, toto si neprosím

Po týždni začala chodiť po lekároch. „Išla som na neurológiu, rádiológiu, robili mi aj CT-čko. Nič vážne sa nenašlo.“ Trocha sa jej uľavilo, no zároveň nevedela, čo sa s ňou deje. Nové príznaky prišli až po mesiacoch. „Bola som sama doma a zrazu som sa nemohla nadýchnuť. To boli prvé panické ataky,“ hovorí.

Párkrát boli s manželom aj na pohotovosti, lebo bola presvedčená, že má problémy so srdcom. Jej podozrenie sa však nikdy nepotvrdilo. Preto začala tušiť, že jej stav môže byť psychického pôvodu. „Postupom času človek zistí, že to zvieranie na hrudi sú úzkosti, nie infarkt, podobne je to s panickým atakom,“ dodáva.

Po niekoľkých takýchto návštevách jej jeden z lekárov navrhol návštevu psychiatra. Bolo to asi štyri mesiace po prvom incidente. To najhoršie mala už za sebou a začínala si práve myslieť, že sa už z toho dostáva. Keďže je vyštudovaná psychologička, pomyslela si, že návšteva u psychiatra môže byť zaujímavá, a do čakárne sa prišla posadiť viac-menej zo zvedavosti. „Mala som výbornú náladu, hovorila som si, že tam vôbec nepatrím.“

Napriek tomu, že mala s lekárom stráviť celú hodinu, on sa jej po desiatich minútach opýtal: „Takže, máte dve deti a pocit, že ste viac-menej na všetko sama?“ Súhlasne pokývala hlavou. Načiahol sa k nej a podal jej krabičku s Lexaurinom (obsahuje liečivo bromazepam, ktorý patrí do skupiny liekov proti úzkosti). „Povedala som mu, že škatuľku mu prídem o pár mesiacov vrátiť (myslela som tým: oplieskať o hlavu), lebo nič také nepotrebujem. A tiež som si uvedomila, že mi nepomôže nikto, ak si nepomôžem sama.“

Pri pohľade späť hovorí, že by jej určite prospelo, ak by sa mala s kým porozprávať. S nezávislým človekom, alebo odborníkom, ktorý by jej povedal, že to, čo prežíva, je úplne v poriadku. Že to nie je nič nezvyčajné a podobné skúsenosti majú mnohí. No zároveň dodáva, že jej veľa prinieslo aj to, že na všetko musela prísť sama. Na to, ako pracovať s dychom pri panických atakoch, aj na to, ako odohnať vtieravé myšlienky, ktoré sa nabaľujú a vytvárajú katastrofické scenáre.

Postupom času začala panické ataky považovať za súčasť života a naučila sa, ako ich zvládať. „Začala som rozlišovať, kedy panický atak prichádza, ako silnie, ale aj to, že odznieva,“ hovorí. Dnes o syndróme vyhorenia šíri povedomie medzi manažérmi, ktorých koučuje, a tiež na svojom blogu.

Návrat k (novému) normálnemu fungovaniu

Presne si pamätá na to, keď sa po prvýkrát po tom, čo dva týždne preležala schúlená na gauči, usmiala. Keď sa odvážila vyjsť z domu, začala chodiť na prechádzky. No už po pár metroch cítila, že nevládze. Po prvýkrát sa jej na perách zavlnil úsmev, keď dokázala prejsť asi 500 metrov. V duchu sa povzbudzovala: „Zuzi, usmej sa! Pôjde to!“

Postupne si začala opäť skladať život dokopy, vytvárala si nové rutiny. Na začiatok si skúšala „ukradnúť“ pár chvíľ iba pre seba. „Išla som ráno do obchodu a ˈutieklaˈ som k Dunaju. Milujem vodu, na brehu rieky som si zakaždým posedela asi 20 minút. Iba som hľadela pred seba a zrovnávala som si to v hlave. Cítila som, ako mi voda pomáha odplaviť zbytočné myšlienky a úzkosť. Intuitívne som zavádzala do svojho života momenty všímavosti a koncentrácie na seba.“

Zuzanino vyhorenie bolo silné a hlboké, odohralo sa v roku 2010. Napriek tomu sa do práce vrátila už po pár mesiacoch. Foto: Dominik Sepp

Takéto bloky času začala vyhľadávať častejšie. Prišiel rad na návrat aj k starým koníčkom z obdobia puberty – ako napríklad k filozofickým a historickým knihám. Taktiež si išla občas zacvičiť a našla si čas aj na experimentovanie s meditáciou. „Kedysi som mala voči meditácii predsudky. Myslela som si, že si sadnem na koberec a po chvíli začnem levitovať,“ povie so smiechom a vzápätí dodá: „No meditácia je vlastne cvičenie pozornosti a koncentrácie. A to je dôležité, predovšetkým v biznise.“

Do práce na HR oddelenie v nadnárodnom korporáte sa vrátila pomerne skoro po tejto skúsenosti, už po pár mesiacoch. „Pomohlo mi, že som situáciu vysvetlila manažérovi, ktorý sa už stretol s panickými atakmi v kruhu svojich najbližších. Potrebovala som takéhoto spojenca. Bol jediný z tímu, ktorý vedel, že sa snažím o návrat do práce, ale potrebujem svoje tempo. Bez toho, aby som sa mu so všetkým zdôverila, by som sa asi neodvážila prísť späť,“ povie.

Párkrát sa ešte stalo, že dostala záchvat paniky aj v práci, no vďaka priateľskejšiemu prístupu manažéra sa mohla zodvihnúť a odísť domov. Individuálnym tempom začala pracovať na vlastných projektoch, čo jej vyhovovalo.

Späť na začiatok

Prečo sa to vlastne celé odohralo? Podobne ako mnohí ďalší aj Zuzana Relovská spomína závratné pracovné tempo, na ktoré naskočila ešte pred svojou materskou dovolenkou. Bola súčasťou tímu, ktorý počas jediného roka „nahajroval“ asi 800 ľudí do rýchlo sa rozrastajúcej americkej korporácie, ktorá práve otvorila pobočku na Slovensku. V podobnom tempe pracovala ďalšie štyri roky.

Keď odišla na materskú s dvomi malými deťmi, hľadala, čo ďalšie by mohla robiť. „Neprestajne mi behalo hlavou, do akého biznisu sa pustím. Či si otvorím jasle, vymyslím zľavové vouchery pre mamičky, alebo second-hand s detským oblečením,“ spomína. Nakoniec sa rozhodla pre prvú možnosť, a tak v prenajatom byte v bratislavskej Dúbravke rozbehla opatrovateľské centrum, ktoré navštevovala počas prvého roka fungovania asi desiatka detí. „Zaplnili sme dieru na trhu,“ hovorí so smiechom.

Našla si aj opatrovateľku, ale stále chodila deti strážiť aj ona. Postupne, ako jej vlastné ratolesti začali byť čoraz častejšie chorľavé a museli zostávať doma, si uvedomila, že chce byť pri nich a nie sa starať o cudzie deti. Po roku takéhoto fungovania celý biznis predala. Rekapituluje, že rozbehnúť vlastnú firmu a dostať ju do čiernych čísel bola dobrá skúsenosť, no predať ju bolo to správne rozhodnutie.

Presne po 1200 dňoch na materskej dovolenke sa vrátila do práce. Avšak jediné, čo bolo rovnaké, bolo oddelenie. Po troch rokoch sa vystriedali kolegovia, manažment a prišli aj úplné nové zadania a projekty. Začala pracovať precízne a poctivo tak, ako bola naučená.

Zuzana Reľovská dnes pôsobí ako biznis konzultantka. Hovorí, že s vyhorenými manažérmi sa stretáva čoraz častejšie. Foto: Dominik Sepp

„Ráno som zaniesla deti do škôlky, fičala som do práce, poobede som išla späť po ne. Pritom som stále mala pocit viny – keď som bola v práci, že nie som s deťmi, keď som bola s deťmi, že nie som v práci. To je kolobeh, ktorý poznajú všetky matky, ktoré sa po materskej vrátia do práce,“ povie.

Keď deti večer zaspali, dobiehala prácu, niekedy aj do polnoci. V tom čase si to neuvedomovala, no dnes pri pohľade späť hovorí, že mala šialené tempo. Bola rada, keď sa stihla najesť. „Niekedy som si až pred spaním uvedomila, že som za celý deň zjedla akurát tak čokoládu, ktorú som si otvorila pri varení večere,“ opisuje toto turbulentné obdobie.

Do toho celého sa pridala nespokojnosť z práce na projektoch, ktoré nemali vo firme reálny vplyv, alebo ak aj mali, tak nedostávala žiadnu spätnú väzbu ani uznanie. Postupne sa tak na ňu nabaľovali pocity nespokojnosti a frustrácie.

„Nepýtala som sa samej seba, či som spokojná, či ma to napĺňa. Vždy som si povedala, že každý má v práci aj čosi, čo ho nebaví – a koniec premýšľania, ideme ďalej!“ opisuje, ako odbíjala vtieravé myšlienky.

Dodáva, že jej k burnoutu „dopomohlo“ aj jej osobné nastavenie. „Keď niečo robím, chcem, aby to bolo spravené najlepšie, ako sa dá. Aj keď som počas vysokej školy robila napríklad čašníčku, tak som sa úprimne bavila a zabávala sa s ľuďmi. Keď som predávala na polovičný úväzok popri škole skrutky a domáce potreby, tak som ich rozoberala, skúmala, ako to funguje,“ povie.

„Počas letu sa vyskytuje veľa možných spúšťacích faktorov (panických atakov), napríklad turbulencie. Vtedy nemáte možnosť sa hýbať, poriadne sa nadýchnuť ani odísť.“

Po chvíli zamyslenia dodá: „Pripadá mi to, akoby naša generácia bola naučená, že všetko treba robiť poriadne, poctivo, ale nepotrebujeme, aby nás niekto chválil. Podávať dobrý výkon nám príde samozrejmé, asi ako keď je na semafore zelená a ja prejdem cez cestu. S týmto nastavením sa čoraz viac stretávam aj u lídrov, manažérov, ktorých koučujem.“

Podobne tomu bolo aj teraz. „Vkladala som všetku energiu, vieru a všetko úsilie do niečoho, čo však nikto nepotreboval. Navyše s tým nastavením, aby som robila všetko poriadne. Dobre podaný feedback v tom správnom čase by mi možno spôsobil prechodne zhoršenú náladu, ale možno by toto ˈšialenstvoˈ zastavil.“

Bez nejakých veľkých príznakov, iba okrem toho, že bola nespokojná, vyhorela. Ten príbeh už poznáme: jeden večer otvorila notebook, zapla emaily, pred zrakom sa jej roztancovali písmenká, preľakla sa a zaklapla ho. Nasledovali dva týždne, počas ktorých ležala schúlená na gauči. To bolo v roku 2010.

Ako sa k tomu stavala jej rodina? „Určite mali o mňa všetci obavy. No myslím, že netušili, až do akej hĺbky ma to zasiahlo,“ spomína.

Po troch rokoch do tunela

Pýtame sa, po akom dlhom čase sa dostala z akútnej fázy vyhorenia. „Po pol roku som už viac-menej pracovala, no asi po troch rokoch som prestala cítiť paniku, keď som autom vošla do tunela,“ odpovedá. Práve panické ataky sa často vyznačujú úzkosťou v stiesnených priestoroch, z ktorých sa ťažko uniká, či už je to mestská hromadná doprava, výťah alebo pokojne aj tunel.

Príznaky vyhorenia sa u nej sporadicky objavujú dodnes, i keď v omnoho menšej miere. „Veľa času trávim cestovaním, a napríklad počas letu sa vyskytuje veľa možných spúšťacích faktorov, napríklad turbulencie. Vtedy nemáte možnosť sa hýbať, poriadne sa nadýchnuť ani odísť,“ vysvetľuje. Dodáva, že už je to oveľa lepšie ako kedysi.

Kto raz prešiel vyhorením, zostane v ňom táto skúsenosť hlboko vrytá. Prejavuje sa to napríklad zvýšenou opatrnosťou. Často to však človeku niečo do života prinesie. Napríklad väčšiu empatiu voči samému sebe, priateľskejší prístup a viac radosti do života. Foto: Dominik Sepp

Čo jej ešte skúsenosť s vyhorením priniesla? Napríklad omnoho väčšiu pozornosť k sebe, opatrnosť a snahu proaktívne riadiť stresové situácie, nie len bezmocne na ne reagovať. Taktiež ju to priviedlo k absolvovaniu kurzu všímavosti (mindfulness), ktorú dnes praktizuje. „Už viem, že som raz vyhorela, a dokonca aj rozumiem, čo ma k tomu priviedlo. Preto narábam obozretne so situáciami, ktoré by ma mohli k vyhoreniu opäť priviesť,“ hovorí. Práve vďaka burnoutu zmenila aj postoj k sebe. „Neberme to ezotericky, ale vďaka znovuobjavenému rešpektu a úcte k sebe a svojmu telu si už nedovolím, aby som znova skolabovala. Radšej uberiem tempo, keď to bude potrebné.“

Preto nedávno prešla v práci konzultantky a koučky na skrátený úväzok. Začala si totiž všímať a uvedomovať, že je priveľa toho, čo jej nedovoľuje udržať rovnováhu a spokojnosť. No ako sama hovorí – už vie omnoho lepšie, ako na to.

Po dvanástich rokoch, ktoré ubehli, odkedy vyhorel, sa iba nedávno vrátil späť k práci psychiatra. Nebol to však ľahký návrat. Roky bojoval s úzkosťami, so stratou dôvery aj s hnevom na systém. Pred meno si v istom bode prestal písať MUDr. a radšej ako brigádnik triedil krabice s daňovými dokladmi. „Najviac mi pomohlo, keď som sa zamiloval,“ hovorí Martin Ondrejkovič, ktorý dnes opäť chodí v bielom doktorskom plášti.

Ako ste zistili, že ste sa dostali do stavu vyhorenia?

Napriek tomu, že som už mal za sebou atestáciu z psychiatrie a šesť rokov som pracoval ako psychiater, nerozumel som tomu, čo sa so mnou deje. Prišiel som na to až pri spätnom pohľade, tak päť až šesť rokov po tom, ako sa to stalo. Nie je to ničím zvláštne – burnout nie je psychiatrická diagnóza, ale medicínska. Je zaradená do kategórie Z73 medzinárodnej klasifikácie chorôb medzi „ťažkosti so zvládaním života“. Je to chápané ako úplné vyčerpanie.

Čo ste si teda mysleli, že sa s vami deje?

Bolo mi veľmi ťažko, ale nevedel som prečo. Syndróm vyhorenia nie je jednorázová záležitosť. Je to sled udalostí, ktoré k nemu vedú. Pamätáte si, ako pred niekoľkými rokmi v televízii vysielali seriál o najznámejších leteckých katastrofách? Najprv zasvieti jedna kontrolka, potom druhá, tretia… Presne to mi to pripomína. Je to kombinácia malých vecí, z ktorých žiadna nie je sama o sebe škodlivá a dá sa zvládnuť. Ale keď sa nazbierajú, tak fungujú ako domino.

Poďme teda od začiatku. Čo ste na sebe spozorovali ako prvé?

Na začiatku bolo obrovské nadšenie – napokon, ako vždy. Začal som pracovať na psychiatrii, mal som obrovskú chuť a ešte väčší pocit zodpovednosti. Myslel som si, že zachránim minimálne všetkých svojich pacientov, ak nie ešte viacerých. Trocha ako taký pubertiak, ktorý pozná v 16 rokoch riešenia na všetky problémy. Podobne je to, keď čerstvo skončíte psychoterapeutický výcvik, aspoň ja som to tak mal. Myslel som si, že viem všetko. Pritom o 20 rokov zistíte, že stále toho veľa neviete. Takto nastavený som prišiel do nemocnice, ale nezžívalo sa mi s ňou dobre.

Prečo?

Nebol som stotožnený s tým, že robím klasickú psychiatriu, predpisujem lieky. Najviac by sa mi páčilo robiť psychoterapiu, počúvať ľudí, ich rozprávanie o živote. Teraz sa už miešajú oba prístupy a ideálna je kombinácia podávania liekov, ak je to potrebné, a terapie. Vtedy to tak nie vždy fungovalo, rozprávame sa o rokoch 1998 – 2004. Bolo pre mňa tiež náročné zmieriť sa s tým, že nedokážem pomôcť všetkým. Tak som sa tlačil do čoraz väčších výkonov, aby som to vykompenzoval.

Čo to znamená, že ste nedokázali pomôcť všetkým?

Poisťovňa pacientom preplácala maximálne tri mesiace pobytu, či už to bola nemocnica alebo denné sanatórium, v ktorom som pôsobil. Čo znamenalo, že som pacienta liečil tri mesiace, zvládali sme spolu akútne fázy a potom som ho už nikdy nevidel, alebo sa opakovane vracali a začínali sme odznova. Pri psychoterapii je to iné, toho istého človeka stretávate niekoľko rokov, pomáhate mu kontinuálne. Máte pocit väčšieho zadosťučinenia. Potom som sa s tým zmieril, že takto proste medicína funguje. Pre moju psychiku to ale z dlhodobého hľadiska znamenalo, že som musel do akútnych prípadov investovať veľa zo seba, svojej energie. Pričom satisfakcia bola menšia, krátkodobá, prchavá…

Martin Ondrejkovič vyhorel počas jeho práce psychiatra. Na dlhých 12 rokov presedlal na koučovanie, až kým sa bol pred dvoma rokmi schopný vrátiť späť do nemocnice ako lekár. Foto: Martin Ondrejkovič (archív)

Spomínali ste, že ste mali pri pacientoch veľký pocit zodpovednosti, ktorý vás tlačil do čoraz väčšieho výkonu. Ako ste vtedy premýšľali nad svojou prácou?

Pocit zodpovednosti som mal často väčší ako samotní pacienti. Chcel som sa o nich postarať, samozrejme, veď kto, ak nie ja. Taký „spasiteľský komplex“. Presne ako sa hovorí, že cintoríny sú plné nepostrádateľných. Najnovšie hovorím, že aj nemocnice, pretože, ako vidíte (ukazuje na nohu v sadre), nedávno som si natrhol achilovku pri volejbale, keď som sa opäť tlačil do veľkých výkonov. Burnout nie je niečo, z čoho sa vyliečite. Nosíte si ho v sebe.

„Vyhorenie nie je čisto psychiatrická záležitosť, ale súbor viacerých okolností a stavov, a sú aj rôzne prejavy, pri ktorých môže pomôcť psychiatria. Niekto môže trpieť úzkosťami, ďalší depresiami alebo nespavosťou, pri niekom to spadne do obsedantno-kompulzívnych rituálov, ktoré potrebuje, aby sa uchopil v priestore, alebo si vybuduje závislosť od alkoholu.“

Čo nasledovalo po pôvodnom nadšení a nadľudských výkonoch?

Po nadšení prichádza frustrácia a akási stagnácia. Nazbieralo sa aj viacero vonkajších okolností, ktoré to zhoršovali. Nemocnica napríklad mala problémy kvôli platobnej neschopnosti, nedostávala peniaze od poisťovní. Pre nás, lekárov, to znamenalo, že sme nevedeli, či dostaneme zaplatené. Namiesto výplaty nám občas prišla iba záloha, či príde aj zvyšok, to bolo nejasné.

Z čoho ste ešte boli frustrovaný?

Práca na služby a smeny nebola pre mňa jednoduchá. Na všetky oddelenia slúžil jeden lekár a jeden na príjmovej ambulancii. To znamenalo asi niečo viac ako 400 obsadených lôžok a viacero oddelení. Okrem psychiatrických aj geriatria, interné, detská psychiatria, protialkoholické. Veľmi ma to stresovalo, nevedel som, či to všetko úplne ovládam, či zvládnem každú situáciu, ktorá sa pritrafí. Prispievala k tomu tiež moja sebaneistota. Nie každý to samozrejme takto vnímal. Bol to skôr nepomer medzi mojím pocitom zodpovednosti a nárokmi na jednej strane a subjektívnym pocitom nedostatočnosti na druhej. Postupne som sa obával zakaždým, keď som mal ísť do služby. A to som každé ráno sadal do auta a šoféroval do Pezinka.

Po celý ten čas ste pôsobili na psychiatrickom oddelení?

Bola to psychiatrická nemocnica a prešiel som viacerými oddeleniami. Od detskej psychiatrie, cez ženské oddelenie, gerontopsychiatriu, psychoterapeutické oddelenie. Rád by som bol vtedy ostal na psychoterapeutickom oddelení, ale vedenie nemocnice rozhodlo inak a skončil som na oddelení závislostí, ktoré nebolo mojou šálkou kávy, hlavne pre úzke zameranie problematiky. Dostal som pocit, že v tomto priestore nemám moc rozhodovať o svojom živote, alebo len do veľmi malej miery. Prirodzene som sa potom cítil bezmocný.

Ako sa rozhodne človek, keď sa takto cíti?

Po troch rokoch v nemocnici som odišiel do iného zariadenia, do denného sanatória, kde bol pre mňa dobrý pomer medzi skupinovou a individuálnou terapiou a medikáciou. Popritom som si dokončil psychoterapeutický výcvik. No na druhej strane sa začali na seba nabaľovať ďalšie povinnosti. Najprv vypadla jedna psychiatrička v nemocnici, pod ktorú patrilo sanatórium a dostali sme príkazom zabezpečovať starostlivosť aj tam. Plniť svoje povinnosti a nadprácu, to boli často ďalšie dve hodiny práce navyše po bežnej pracovnej dobe. Neuveriteľne ma frustrovalo to, že som sa voči tomu nevedel ohradiť. No zároveň som mal kdesi v podvedomí tú formulku, ktorá je malým písmom napísaná v zmluve: „a plní všetky pokyny podľa zadania zamestnávateľa…“

Prečo ste zotrvávali v práci, ktorá vás absolútne vyčerpávala, až kým ste nedospeli do štádia vyhorenia?

To je komplikované. Na jednej strane mi práca dávala zadosťučinenie, pocit šťastia, že robím niečo pre druhých. Zároveň som nevedel, kam by som išiel ďalej, napäť do nemocnice som už ísť nechcel. Nevidel som teda východisko. Mal som pocit, že viem robiť iba toto. Popritom som vedel, že využívam svoje schopnosti. Tak, ako to hovorí Liam Neeson v akčných filmoch, mám „particular set of skills“, súbor zručností, ktoré môžem použiť (smiech). Dokonca ich neviem vypnúť, aj keby som niekedy chcel, respektíve, stále sa to učím. Zručnosti, ako sú empatia, intuícia a schopnosť vytvárať vzťahy, môžu byť dokonca pri iných povolaniach ničivé, keď človek navníma veľa negatívneho z okolia, no pri práci psychiatra je to ideálna kombinácia. Preto som si myslel, že práve ja som ten, kto dokáže ľuďom pomôcť. Nevnímal som prácu ako spôsob zárobku, ale ako životné poslanie.

Výpoveď z košiara

Napokon ste odišli aj z práce v sanatóriu. Čo vás nakoniec primälo zatiahnuť ručnú brzdu a dať výpoveď?

Do istej miery ma opäť k tomu doviedli vonkajšie faktory. Asi dva roky sa šepkalo, že nás zrušia, potom zase že nie, čo zvyšovalo neistotu a zhoršovalo vzťahy na pracovisku. Po troch rokoch sanatórium, čiže časť nemocnice, sprivatizoval istý súkromník, čím sa nám de facto zmenil zamestnávateľ. Ten chcel škrtať počty zamestnancov a navrhol vyplácať iba 70 percent platu s odôvodnením, že ten zvyšok si musíme zaslúžiť. Bolo to smiešne, ako atestovaný lekár po šiestich rokoch praxe som mal príjem, na ktorý mi žiadna banka nechcela dať hypotéku.

Podľa zákonníka práce došlo k organizačnej zmene, mali sme nárok na zachovanie adekvátneho pracovného miesta v nemocnici, alebo sme mohli odísť s dvojmesačným odstupným. No tento postup nebol dodržaný. Inšpektorát práce nám avizoval, že pri tomto celom procese boli porušené zhruba dva paragrafy. Celkovo sa mi nepáčilo, v akej situácii som sa ocitol, tak som sa rozhodol odísť a zákonnou cestou požiadať o vyplatenie odstupného.

Namiesto toho však začali obe strany – súkromník aj nemocnica – so zamestnancami bojovať. Boli sme „tí zlí“, ktorí robili neporiadok a nie poslušné ovečky, ktoré by bez reptania prebehli z jedného košiara do druhého.

Čiže sa opäť množstvo práce u vás spojilo s neistotou.

Presne tak. Keďže som nevedel zohnať hypotéku, býval som u priateľky v jej garsónke. Bol som frustrovaný a zúfalý, čo sa podpisovalo aj na našom vzťahu. Tesne po tom rozhovore s budúcim šéfom ma priateľka po šiestich rokoch vzťahu opustila. Do toho celého mi v práci povedali, že nič z toho, o čom sme sa rozprávali, neplatí. Spolu s jednou kolegyňou sme zostali visieť medzi nemocnicou a súkromníkom, ani jeden z nich nám nechcel dať odstupné, ani za nás ako zamestnancov prevziať zodpovednosť. To bola posledná kvapka. Nevládal som už ďalej bojovať. Čo ma zlomilo, bol pocit, že sa nedovolám na základe zákonných postupov spravodlivosti, na ktorú som mal nárok. Počas dvoch mesiacov sa mi úplne rozsypal život.

Naozaj sa nič nedalo robiť?

Inšpektorát práce nemal výkonnú moc, dal nám za pravdu a odporúčal, aby sme sa s nimi súdili. Na to som nemal ani peniaze ani silu.

Čo ste teda robili?

Nakoniec som rezignoval, vrátil sa do „košiara“ súkromníka, dal som výpoveď a ako 34-ročný som sa prisťahoval späť k rodičom.

Predpokladám, že ste to neniesli ľahko.

Mal som obrovské úzkosti, ktoré ma obmedzovali v bežných činnostiach ako napríklad komunikácia s úradmi. Nevládal som vyjsť von na ulicu, bál som sa. Nevedel som spávať. Predtým som cvičil tai chi a čchi-kung, no akonáhle som začal cvičiť, klepal som sa ako osika. Cítil som, že nemám šancu podať žiaden výkon. Najhoršie na tom bolo, že som stratil akúkoľvek dôveru vo svet okolo mňa.

Mali ste aj nejaké somatické príznaky?

Hm. Určite som schudol, pobolieval ma žalúdok a aj som začal viacej piť alkohol. Ten má jednu strašidelnú vlastnosť: jeden večer úzkosť roztopí a na druhý deň sa vám vráti dva- až trikrát silnejšia ako predtým. Cielene som si musel uvedomiť, že s tým musím prestať, inak to nedopadne dobre.

Nepokúšali ste sa hľadať pomoc, napríklad u iného psychiatra?

Nebláznite (smiech). Nedostali by ste ma k žiadnemu psychiatrovi, ani psychoterapeutovi, boli to pre mňa všetko „kreténi“ a nikomu som nebol ochotný veriť. To ale bola obrana pred pocitom vlastného zlyhania a hanby, ktorú som pred kolegami cítil za to, že som situáciu nezvládol. Neskôr som sa dočítal, že človek istý čas neznáša všetko, čo je spojené s prácou, ktorá ho priviedla k vyhoreniu. Je to prirodzená obrana, kedy sa snažíte za každú cenu vyhnúť ďalším stresujúcim podnetom. To mi dávalo zmysel, keď som sa obzrel za tým, ako som tvrdohlavo odmietal pomoc.

Pripadá mi to ešte horšie ako v prípade bežného človeka, ktorý síce stratí dôveru v systém, ale možno vníma psychológa alebo psychiatra ako poslednú inštanciu, ktorá mu pomôže.

No, ale za kým by som išiel, keď som sa tak v celom systéme sklamal? Navyše som sa strašne hanbil, hovoril som si, že som odborník, takým by sa to nemalo stať. Čo by na to povedali kolegovia… Napriek tomu, že som racionálne vedel, že toho bolo naozaj veľa. Určite sa nájdu aj iní, ktorí sú na pokraji vyhorenia, ale ťahajú to ďalej, lebo však – rodina, hypotéka, účty. Je to celé začarovaný kruh, z ktorého je ťažké dostať sa von.

Navyše, vyhorenie nie je čisto psychiatrická záležitosť, ale súbor viacerých okolností a stavov, a sú aj rôzne prejavy, pri ktorých môže pomôcť psychiatria. Niekto môže trpieť úzkosťami, ďalší depresiami alebo nespavosťou, pri niekom to spadne do obsedantno-kompulzívnych rituálov, ktoré potrebuje, aby sa uchopil v priestore, alebo si vybuduje závislosť od alkoholu. Pri týchto psychiater naozaj môže pomôcť a ideálne je, ak je aj ich liečba kombinovaná s návštevami psychológa, psychoterapeuta alebo kouča, ktorí môžu pomôcť usporiadať si život, životný štýl, nájsť ďalšie zdroje, usporiadať vzťahy a podobne.

A čo pomohlo vám?

Na začiatok tlak, aby som sa konečne odsťahoval od rodičov. Predsa len, bolo to potupné vrátiť sa ako dospelý muž k rodičom, proste takto „zlyhať“ v živote. Najprv som mal také stavy, že som si myslel, že vezmem stan a postavím si ho ako bezdomovec niekam do Karpát. Postupne som sa ale z toho dostával. Pomáhali mi kamaráti, zopár z tých, ktorí sa so mnou stretávali a tiež známi, ktorí mi ponúkli jednoduchú prácu.

Čiže ste začali pracovať manuálne?

Najprv som pomáhal nejakej firme triediť daňové doklady, proste som prehadzoval papiere z jednej police do druhej. Na poplach kričalo ego, ale zároveň som nadobudol pocit, že toto zvládam. To je dôležité.

Po akej dobe ste boli schopný vrátiť sa späť aspoň k takejto práci?

Pol roka od toho, ako som skončil v sanatóriu. No mohol by som aj skôr. Je to skôr moja povahová črta: keď mi je zle, tak sa zakuklím a čakám, kým to prejde. Bol to akýsi pud sebazáchovy.

Život po psychiatrii

Mali ste aj iné práce?

Neskôr som začal pracovať ako pozorovateľ v hodnotiacich centrách, zapisoval som výsledky ľudí, ktorí sa uchádzali niekde o prácu, alebo sa navrhovala ďalšia cesta ich profesného rozvoja. Postupne som si vybudoval alternatívny spôsob fungovania na voľnej nohe, začal som školiť ľudí a organizovať workshopy. Pre mňa to však bolo dočasné. Och, no tento vtip si neodpustím – dočasné asi tak, ako pobyt sovietskych vojsk v Československu. Zostal som tak fungovať celých 12 rokov.

Nechceli ste sa už skôr vrátiť späť k medicíne?

Ale ja som bol naozaj nahnevaný. Dokonca som si na istý čas prestal pred meno písať aj MUDr. Dnes už viem, že to bol skôr strach. Snaha nevystavovať sa prostrediu, vďaka ktorému som do toho spadol.

Čo sa potom zmenilo? Kedy ste sa začali cítiť lepšie?

Keď som sa zamiloval do svojej súčasnej manželky Lucie. Bola to skvelá motivácia, predsa len, ako som mohol získať ženu, do ktorej som sa zaľúbil, tým postojom, ktorý som k životu mal? No predsa nijako. Musel som sa odvážiť robiť veci, ktorých som sa obával. Nanovo si vyskladať okolo seba sociálnu sieť ľudí, s ktorými mi bude dobre. Mnoho z mojich starých známych si totiž žilo svojimi životmi a ja som tak nejak sám fungoval doma u rodičov, v hanbe a zabudnutí, ktoré však existovali iba v mojej hlave. Doslova som si kúsok po kúsku vyskladal nový život. Počas toho, ako som robil školenia pre rôzne korporáty, som sa s Luciou oženil, máme dieťa (úsmev).

Martinovi Ondrejkovičovi pomohla prekonať najťažšie fázy vyhorenia manuálna práca, ale aj nadväzovanie nových kontaktov. Napokon, tak sa stretol so svojou dnes už manželkou Luciou. Foto: Martin Ondrejkovič (archív)

No a kedy sa zrodilo rozhodnutie vrátiť sa do medicíny?

Pred niekoľkými rokmi som sa raz prechádzal po Primaciálnom námestí, kde boli dni ÚĽUV-u (Ústredie ľudovej umeleckej výroby, pozn. red.). Bol tam jeden pán, ktorý vyrezával figúrky a vtáčiky z dreva. Nedalo mi to, tak som sa ho spýtal, ako sa k tomu dostal. Porozprával mi, ako za socializmu robil na Slovenskej akadémii vied, mal titul RNDr., ale nedokázal uživiť svoje deti. Mal ich tri alebo päť, to si už presne nepamätám. Tak si začal privyrábať vyrezávaním z dreva a akosi mu to zostalo. „To je super,“ povedal som, na čo sa ma on vzápätí spýtal, čo robím ja. Povedal som mu, že som povolaním psychiater. „Ale to je tiež výborné remeslo!“ zvolal. Vtedy som si po prvý raz uvedomil, že už viac nepociťujem k medicíne odpor. Práve naopak. Začala mi chýbať. Čo sa však zmenilo, bol môj postoj. Viac som to nevnímal ako spasiteľské poslanie, ale ako remeslo, ktoré viem robiť a ktoré ma baví.

Nelákalo vás pokračovať v školeniach na voľnej nohe?

Úprimne povedané, už ma viac nebavilo robiť školenia pre ľudí, ktorí na nich aj tak nechcú byť, ale niekto v korporáte im to nakázal. To už prešlo do toho, že čakali, že ich budem nejako zabávať a nie školiť. Samozrejme, mohol som sa rozhodnúť zamestnať sa napríklad na HR oddelení nejakej banky. No na každom pohovore by sa ma aj tak spýtali, či mám taký či onaký certifikát, alebo by som bol príliš starý, alebo zastaralý, alebo málo agilný… Psychiatria je niečo, kde dokážem uplatniť ten set zručností, ktorý mám a práve skúsenosť s vyhorením, ale aj skúsenosť z inej oblasti pracovného života, ma robí v niektorých ohľadoch lepším psychiatrom.

Telo si pamätá

Kedy ste sa napokon vrátili?

Pocit, že som už pripravený vrátiť sa, som mal posledných štyri-päť rokov. Nakoniec som sa vrátil celkom nedávno, iba pred dvoma rokmi. Chvíľu mi to trvalo, kým som sa odhodlal a prekonal ten strach.

Čo sa vás opýtali na pohovore v nemocnici, keď ste sa po takej dlhej dobe rozhodli vrátiť späť k práci psychiatra?

Kde som doteraz bol (smiech). Hovorili mi, že som záhadný muž, pretože hľadali na Facebooku a na webe moju stránku psychiatra, ale nikde nenašli nič. Bol som ale veľmi otvorený, povedal som im, že som sa vyčerpal, vyhorel a bol som doma, školil som… Jedna z prvých reakcií bola: „Áno, tak vy aj školíte? Urobíte nám jedno školenie o komunikácii pre sestričky?“ (smiech). No jasné, že som urobil. Potom sa ma aj kamaráti pýtali, aké to je, vrátiť sa po takom dlhom čase…

Čo ste im odpovedali?

Že prísť späť na psychiatriu je ako návrat domov (smiech).

Čo je najväčšia zmena oproti tomu, čo ste robili predtým?

Chodím po chodbách a ľudia ma zdravia: „Dobrý deň, pán doktor.“(smiech) Je to smiešne, malicherné, sám sa na tom občas zasmejem. Ale buďme k sebe otvorení, nie som budhistický mních, ktorý medituje v jaskyni – aspoň som do tohto štádia zatiaľ nedospel (úsmev). Je to aj štatút, čo zasycuje človeku ego a samozrejme pocit, že „pácham“ dobro, pomáham ľuďom.

Preto je ťažké opustiť takúto prácu, aj ak sa v nej necítite dobre. Pred podobnou dilemou stoja napríklad mnohí vysoko postavení manažéri vo firmách, keď ich opúšťajú, napríklad kvôli vyhoreniu. Opustiť štatút ako jeden zo zdrojov, je veľmi ťažké a človek k tomu musí dospieť, alebo byť prinútený. No ale sú tu aj iné aspekty: napríklad mám pocit, že práca psychiatra a psychoterapeuta dáva zmysel všetkým mojim osobným traumám a zlyhaniam, to že ich môžem využiť a stavať na nich. Inak nemajú veľký význam, proste sa mi stali nejaké veci – no a čo.

Na začiatku ste povedali, že ste vaše vyhorenie rozpoznali až s odstupom času. Spomínate si, kedy to bolo?

Až po šiestich rokoch, keď som začal školiť a mnoho ľudí sa mi zverovalo, že sa dostali až na pokraj vyhorenia. Práve vtedy som sa začal zamýšľať, či to nie je to, čo sa stalo mne. No musím povedať, že málokto sa dokázal tak zrichtovať, ako ja (smiech).

Kedy ste si povedali „mám to za sebou“?

Neviem, či je niekedy možné mať to za sebou. Aj keď sa hlava snaží zabudnúť, telo si to pamätá. Dodnes mám veľkú obavu ísť do veľkej záťaže a podávať vysoký výkon.

To je dobré alebo zlé?

Neviem. Nedokážem povedať, kde sú moje limity, čo ešte zvládnem a čo už nie. Vidíte, pred pár mesiacmi som mal pocit, že opäť makám na hrane. V ten istý deň, keď som si to uvedomil, som si na volejbale zranil achilovku a už pár mesiacov som o barlách. Telo mi asi naznačovalo, že takéto tempo nie je pre mňa zdravé. Počas uplynulých dvoch rokov som sa vrátil späť k medicíne obnovil si povinnú prax pod dohľadom, začal pracovať na ambulancii, dostavali sme dom, presťahovali sme sa doň s rodinou, kúpili sme nové auto… Dokonca existuje dotazník stresových faktorov, koľko takýchto udalostí človek zažije v priebehu krátkej doby a aká je jeho stresová záťaž. Keď som si to spätne spočítal, tak som to zase poriadne prešvihol a som rád, že mi rupla „iba“ achilovka (smiech).

Napriek tomu asi zaúradoval pud sebazáchovy, predsa ste sa nedohnali k druhému vyhoreniu. Pomohla vám táto opatrnosť nejako?

Ale áno, napríklad som sa nenechal vyprovokovať, aby som sa vrátil do práce skôr, ako sa mi vylieči noha. Poslúchol som lekára (úsmev). Kedysi by som mal pocit povinnosti, že sa musím vrátiť čo najskôr, pretože kolegovia trpia a iba ja to tam dokážem zachrániť. No, a vidíte, svet sa točí aj bez tých nepostrádateľných. Radšej si tú nohu poriadne doliečim.

Pozeráte sa dnes inak aj na vašu prácu?

Necítim až taký pocit zodpovednosti za iných. Naučil som sa, že je moment, kde moja povinnosť končí a pacient sa musí o seba začať starať sám. Nemôžem sa neho myslieť 24 hodín denne. Najmä keď mám na ambulancii niekedy 30 ľudí za deň. Tiež som prestal zachraňovať ľudí proti ich vôli. Sú aj takí, ktorí si prídu iba po prášky, napríklad na spánok a nechcú sa rozprávať o tom, čo im je, nie sú ochotní nič ďalšie meniť. Jasné, že to skúsim, raz, dvakrát, pokojne aj päťkrát, ale potom stačí. V prvom rade musia oni chcieť pomoc, nemôžem im ju nanútiť. To je rozdiel môjho terajšieho nastavenia oproti tomu, keď som chcel zachrániť všetkých.

Neviem, či bolo vyhorenie mojou „najlepšou“ skúsenosťou, ale určite mi to veľa dalo a za to som vďačný, hovorí Martin Ondrejkovič. Dodáva, že aj vďaka tomu je lepším psychiatrom a koučom. Foto: Martin Ondrejkovič (archív)

Keď sa ohliadneme za tým obdobím, keď ste sa snažili podávať čo najväčší výkon, tak máte dnes pocit, že sa to oplatilo? Napríklad ste boli efektívnejší alebo lepší zamestnanec?

Nemyslím si to. Zjednodušene platí Paretovo pravidlo, že s 20-percentnou námahou urobíme 80 percent našej práce. Potom v snahe dotiahnuť to do dokonalosti spálime pri zvyšných 20 percentách celú svoju energiu. Niekedy aj 80 percent stačí, je to viac než dosť. Nemusíte sa snažiť neustále niečo vyšperkovať, vymašličkovať a ešte to posypať trblietkami. Nie je to vždy treba.

Čo vám ešte vyhorenie vzalo?

Mám tendenciu odsekávať podnety, ktoré mi subjektívne škodia. To je niekedy na škodu, pretože ma to ochudobňuje o príležitosti, ktoré by mohli vzniknúť, ak by som napríklad rozvíjal niektoré vzťahy, na ktorých inak nepracujem. Tiež mi to vzalo množstvo času.

Možno netradičná otázka, ale čo vám táto skúsenosť naopak dala?

Manželku, rodinu, zázemie. Tiež väčšiu mieru slobody. Nemal som žiadneho šéfa, pracoval som na voľnej nohe, chodil som do prírody, kedy som chcel. Začal som táboriť, liezť na skaly, prekonával som tak môj strach z výšok. Od základov som zmenil životný štýl. Tiež som si naplnil potrebu byť nezávislý, fungovať mimo systému, nebyť ničím viazaný. To mi zas dalo väčšiu mieru sebadôvery. Pokiaľ by ma teraz vyhodili, alebo by som odišiel, viem, že sa uživím, že sa dokážem sám o seba postarať.

Na čo si ešte treba dávať pozor, keď človek nechce, aby vyhorel druhýkrát?

Dôležité je dbať na vzťahy, pretože práve pri burnoute idú vzťahy bokom. Ľudia sú nepríjemní, podráždení, nemajú náladu a čas na budovanie vzťahov. Najdôležitejšia je pre nich práca, podávať výborný výkon. Možno si stačí uvedomiť, že to, ako žiješ, s kým žiješ a ako ti je, je dôležitejšie, než akýkoľvek výkon. Nemá význam zničiť sa v robote, nikto to neocení, keď umriete na fyzické vyčerpanie. Jeden z mojich mentorov hovorí, že rubáš nemá vrecká, ale srdce má štyri komory. Nedávno som čítal Harvardskú štúdiu, ktorá sledovala vývoj mladých mužov až do dôchodkového veku, trvala celkom 80 rokov. Na konci štúdie zistili, že fyzicky zdravší boli tí chlapi, ktorí mali v 50 dobré rodinné a medziľudské vzťahy. Bol to jeden z najmarkantnejších faktorov, ktorý prispieval k ich zdraviu.

Čiže stačí, keď si človek uvedomí, že život nie je o výkone?

Keď si na základe toho upraví, aké očakávania má sám od seba, od svojho okolia a od života. Nemusíte na seba tlačiť, aby ste boli minimálne takí úžasní ako Elon Musk. Položte si skôr otázku, čo keď takí nie ste. Keď nemáte každý deň množstvo lajkov na Instagrame. Uberá vám to nejako na hodnote ako človeka? Nie. Mám pacientov, ktorí po mesiacoch psychoterapie povedali: „Uvedomil som si, že viesť obyčajný rodinný život to nie je trápne, nudné, ani fádne. Veď to je celkom fajn.“ (úsmev)

Ako sa vám zmenil pohľad na to, že ste vyhoreli?

Pred niekoľkými rokmi by som povedal, že „oni“ mi pokazili život. Postupne sa učím preberať zodpovednosť sám za vlastné činy. Neviem, či je to najlepšia skúsenosť, aká sa mi kedy stala, ale som za ňu vďačný. Dnes si neviem predstaviť, že by som zostal zaseknutý vo vtedajšom spôsobe, akým som fungoval. Nakoniec, iba málo ľudí dostane možnosť vybudovať si nový život. Je to veľký dar.

„Úspech je schopnosť ísť od nezdaru k nezdaru bez straty nadšenia,“ povedal raz Winston Churchill. Ako však ísť ďalej vtedy, keď ti prestane dávať dlhodobý zmysel to, čomu si kedysi obetoval všetko? Túto otázku v sebe František Krivda začal riešiť po rokoch, keď sa zo startupu Slido stala jedna z najrýchlejšie rastúcich firiem v strednej Európe s miliónovými tržbami a jej meno sa stalo svetovým. Neustála neistota, s ktorou startupy zápasia, totiž priniesla svoju daň – vyhorenie. „Tvoje okolie už vidí úspech, ale ty nevieš, či firma prežije najbližšie tri mesiace. Cítiš tlak, úzkosť, spochybňuješ samého seba a svoju prácu,“ popisuje František pocity, ktoré ho viedli k rozhodnutiu opustiť vlastnú spoločnosť. Vedel totiž, že takto už nemôže fungovať ďalej.

Ako freelancer v oblasti grafického dizajnu a marketingu pracoval pre top slovenské aj svetové firmy, no popri klientskej práci rozbiehal vlastné projekty. František bol totiž vždy inovátorom a potreboval niečo vymýšľať. Či to bolo lokálne podnikanie s plastovými vizitkami, kreatívne maľovanie stien po Európe alebo e-shop so športovou výživou. Pri počítaní jeho biznisov, ktoré by sme dnes nazvali startupmi, sa zastaví pri čísle 13. „Niektoré sa mi podarilo predať, ale väčšina sa skončila neúspechom,“ hovorí s úsmevom.

Ľahkosť, s akou o tom rozpráva, nás na moment prekvapí. Fero však vysvetľuje, že z týchto „pádov“ komplexy nemal, bral ich ako prirodzenú súčasť učenia sa. Vďaka nim zistil, ako to nevzdávať, čo sa napokon vyplatilo. Vybudoval firmu, ktorej aplikáciu na konferenciách používajú aj Elon Musk či Steve Wozniak.

Celý tento príbeh sa začal písať v máji 2012 na podujatí Startup Weekend. Tam sa stretol s Peťom Komorníkom a Peťom Slivkom a vytvorili prvú verziu produktu, ktorý mal zefektívniť komunikáciu medzi prednášajúcim a poslucháčmi. Dovtedy chalanov nepoznal, no akosi medzi nimi zafungovala chémia. Súťaž vyhrali a hneď po víkende sa rozhodli založiť si firmu. „Bolo to, ako keď vypustíš deti do zábavného parku s kreditkou a nepovieš im, koľko je na nej peňazí,“ spomína so smiechom na spoločné začiatky.

František Krivda stojí za platformou, ktorá dnes nechýba na každom väčšom evente či konferencii. Foto: František Krivda (archív)

František hovorí, že vtedy konečne našiel ten správny „match“. Kreatívny mág Rei Inamoto raz povedal, že „každý úspešný tím sa skladá z troch H – hustler, hipster a hacker.“ A pri ich firme to platilo stopercentne. „Ja som bol ten kreatívec, ktorého zosobňuje hipster, Peťo Slivka bol hacker – programátor a náš CEO Komo bol energický hustler,“ smeje sa.

Svet startupistu

Na toto obdobie spomína ako na časy obrovského nadšenia, keď bol firme ochotný obetovať všetko. „Vtedy som ‘makal’ ako blázon vrátane večerov a víkendov. Dvanásť hodín denne bol štandard, a aj keď som to vtedy bral ako svoju záľubu a nie prácu, podvedome na mňa roky takéhoto fungovania určite vplývali,“ myslí si.

Keď sa ho však dnes opýtame na to, či sú podľa neho startupy len pre workoholikov, odpovedá inak, ako by to urobil pred niekoľkými rokmi. „Vtedy som bol nastavený tak, že určite áno. Že všetko je o tom, koľko hodín denne a ako intenzívne pracuješ. Dnes si, paradoxne, myslím, že ak niekto vie popri budovaní firmy zladiť aj život mimo nej, je to znak vyzretosti,“ hovorí.

Slido vznikalo v období, keď sa na Slovensku rodili prvé startupové lastovičky a tento svet bol cool. Budovala sa komunita inovátorov, zvyšoval sa počet začínajúcich firiem, a Slido sa postupne menilo. Na začiatku mala byť aplikácia nástrojom na zisťovanie spätnej väzby po prezentácii, až neskôr pribudla možnosť klásť cez ňu otázky prezentujúcim.

„Stretával som sa s kamarátmi a známymi, ktorým som nadšene ‘pitchoval’ náš produkt. Ten sa však neustále vyvíjal, takže na otázku, čo robím, som vždy odpovedal inak. Nerozumeli tomu,“ vysvetľuje František.

Svoj neskorší burnout pripisuje práve neustálym zmenám a nulovej stabilite, ktorá je syndrómom startupov. Každý deň bolo potrebné riešiť veci, s ktorými sa nikdy predtým nestretol. „Urobíš veľmi veľa failov a musíš sa naučiť byť proti nim odolný. No vplýva to na teba,“ hovorí. Preto sa často cítil nešťastne a neustále spochybňoval svoju prácu. Keď mu napríklad nejaký kamarát zo zahraničnej konferencie napísal, že tam používajú Slido a že je to perfektné, na chvíľu sa síce potešil, no súbežne sa mu v hlave začali víriť myšlienky o tom, čo bude s firmou ďalej.

Mal dokonca obdobie, keď ho hneval záujem médií o ich firmu a odmietal rozhovory. Nemyslel si totiž, že je toho hodný. „Všetci videli úspech už veľmi skoro, ale ja som chcel mať najprv výsledky. Bol to tlak,“ hovorí. Najmä vtedy, keď sa na Slovensku začali objavovať prvé veľké spoločnosti ako Sygic či Pixel Federation. „Stále si startup, občas ti padá aplikácia a ešte nemáš peniaze na viac programátorov či zákaznícky servis. Tvoj produkt však prináša hodnotu top firmám, ktorým potrebuješ dať to najlepšie,“ vysvetľuje.

Zo svojej vlastnej firmy František musel pre syndróm vyhorenia odísť. Foto: František Krivda (archív)

Na chvíľu sa zamyslí nad tým, že možno bol v tom čase na seba až príliš neúprosný. Jeho hlava však vypnúť nedokázala a on stále premýšľal nad firmou. „Najväčším problémom pri startupoch je práve vysporiadanie sa s tou neustálou neistotou. Ak na to zakladateľ firmy nie je pripravený, ľahko ho to zomelie,“ myslí si. Jeho to po čase začalo vnútorne zožierať a v tom období začal trpieť nespavosťou, ktorú sa mu podarilo vyriešiť až o mesiace neskôr. Až potom, čo z firmy definitívne odišiel.

Aj jeho postihlo to, čo sa označuje pojmom „Founder’s Blues“. Ide o stav neustáleho stresu, stavu úzkosti, vysokých očakávaní a nedostatku času na well-being, ktorý je súčasťou života mnohých podnikateľov. Riešiť však otázku osobného naplnenia v rozvíjajúcom sa startupe? „Je to, ako keby ťa trápilo, čo máš oblečené, keď horí tvoj dom,“ hovorí dnes František položartom.

Čísla z výskumov hovoria, že ide o vážnu tému. V americkej štúdii z roku 2013 hlásilo až 73 % podnikateľov nejaký problém v oblasti duševného zdravia, čo je oproti 7 % v bežnej populácii výrazná nerovnováha. Jemu k uvedomeniu problému dopomohol až článok, v ktorom videl podobnú štatistiku. „Pamätám si, že to pre mňa bolo vytriezvenie, a zároveň som si aj vydýchol, že v tom, čo prežívam, nie som sám,“ vraví.

Hľadanie významu

Otázku zmyslu svojej práce začal riešiť v čase, keď bolo Slido už úspešnou a známou firmou. A aj keď ju pomohol vybudovať, stále v nej nevedel uchopiť svoju rolu. V startupoch sa totiž, najmä v začiatkoch, venujú všetci všetkému, z čoho neskôr vyplývajú nejasnosti. „Si síce spoluzakladateľ, ale nie CEO. Firma nemá zadefinované, čo presne je tvoja kompetencia alebo zodpovednosť. Navyše, veľa vecí, ktoré v rozvíjajúcej firme robíš, sa javí ako nedocenených, a to po čase vyčerpáva,“ vysvetľuje.

S odstupom času vníma, že každý svoj deň v tom období prežíval inak. V pondelok prišiel do práce namotivovaný, no v utorok prišlo skľúčenie a nič mu nedávalo zmysel. „Máš nalinajkované postupy, napísaný to-do list, a aj vieš, čo by si mal robiť, no ty tam len sedíš a pozeráš na monitor,“ opisuje. Takéto výkyvy prichádzali čoraz častejšie a začalo si ich všímať aj jeho najbližšie okolie. Vraveli mu, nech s tým niečo urobí.
V tom čase už navštevoval psychológa, ktorý bol jeho sprievodcom celým procesom burnoutu. Syndrómom, ktorý u neho vyvrcholil rozhodnutím odísť z vlastnej firmy. A to prirovnáva k ozajstnému rozchodu. „Moment rozídenia nastane vtedy, keď si uvedomíš, že už vlastne nevieš, či sa chceš ďalej snažiť,“ vraví.

František sám seba nazýva dizajnérom, podnikateľom a inovátorom. Foto: František Krivda (archív)

K činu sa však odhodlal až rok po tomto mentálnom rozchode. Plán totiž neustále prekladal a spomína, že to nebolo jednoduché. Správny čas na odchod z vlastnej firmy totiž neexistuje, je to vaše dieťa. „Keď už za sebou máte aj nejaké úspechy, tak je to ako droga, na ktorej sa veziete. Síce vieš, že ti nerobí dobre, ale nedokážeš prestať,“ hovorí. Pri tejto časti rozhovoru sa na chvíľu zamyslí a spomenie dokument, ktorý nedávno pozeral.

Opisuje príbeh jednej firmy od úplných začiatkov po koniec, keď z nej odchádzajú vyhorení zamestnanci. A jeden z nich v ňom hovorí: „Veľa ľudí si myslí, že obetovať sa pre úspech firmy znamená, že musíte veľa pracovať, tvrdo bojovať alebo že nestrávite toľko času so svojimi blízkymi. Ale tá obeta je často o niečom úplne inom. Znamená to, že budete musieť obetovať to, kým ste. Budete musieť robiť kompromisy aj vo vašich hlboko zakorenených presvedčeniach a prekračovať čoraz väčšie nepohodlie. Pritom ste si sľúbili, že takto ďaleko nikdy nezájdete.“

Potom stačí už len málo na to, aby si povedal „dosť“. Františkovo definitívne dosť prišlo v januári 2018, presne na jeho narodeniny. „Veľa ľudí sa čudovalo, že sa to stalo práve mne. Pýtali sa, prečo. Veď sme mali dobrú firemnú kultúru, skvelých ľudí aj zaujímavý rast.“

A ako na túto otázku odpovedá dnes? Kombinácia neustálej neistoty a toho, že bol na seba vždy prísny. Až po čase zistil, že vlastne nerobil to, čo bolo prienikom jeho talentu a vášne. „Nedá sa to potláčať dlhodobo, dá sa to ‘hackovať’ pár rokov a robiť, čo si firma žiada, ale potom vás to dobehne,“ hovorí.

Smer Kanárske ostrovy

Ak na človeka dlhodobo vplýva stres a úzkosť a telo je vyčerpávané, často sa to u neho prejaví, až keď vypne. Vtedy sa totiž činnosť imunitného systému obnoví a dokazuje, čo je zle. Prvé dva týždne po odchode zo Slido preto František takmer celé spal. A to „spachtošom“ nikdy nebol. Jeho pauza, počas ktorej sa chcel dať psychicky do poriadku, teda začala dohnaním toho, čo telu dlho chýbalo.

Prestávka v práci, ktorú často využívajú ľudia po burnoute, sa nazýva sabbatical. Pomenovanie je odvodené od latinského slova sabbaticus, ktorý označoval deň odpočinku. Keď však Františkovo telo dohnalo spánkový deficit, prešiel do starého režimu a vrhol sa do práce. Aj keď vtedy žiadnu nemal. „Napriek tomu som mal to-do listy na konkrétne dni, robil som si zoznamy kníh, ktoré musím prečítať, dohadoval som si stretnutia a stresovali ma nepracovné veci, napríklad tréningy,“ vysvetľuje.
Ani si neuvedomoval, že roky takéhoto fungovania sa na ňom podpísali a on sa podvedome snažil využiť každú minútu produktívne. „Keď si celý život závislý od výkonu a efektivity, je veľmi ťažké len tak spomaliť a nerobiť nič. Po čase som sa však sám seba pýtal, či je toto tá pauza, ktorú som chcel,“ hovorí. A keďže nebola, musel sa naučiť spomaliť.

František absolvoval niekoľko bike touring ciest, bicykloval na Balkáne, cez Alpy alebo okolo Kanárskych ostrovov. Foto: František Krivda (archív)

Neskôr niekde čítal, že istý čas na začiatku sabbaticalu sa odporúča len tak „zabiť“, napríklad motaním sa po dome či pozeraním seriálov. Keď sa o to na začiatku pokúšal, bojoval s výčitkami svedomia a myšlienkami, že to vôbec nie je v poriadku. Prvýkrát po rokoch zažíval pocity nudy a učil sa, ako nerobiť nič. Veľa čítal o syndróme vyhorenia, cvičil, bicykloval a pomáhala mu aj meditácia. „Ak vyhoríte a rozhodnete sa pre pauzu v práci, napíšte si zoznam vecí, ktoré by ste počas nej chceli stihnúť. Potom to celé zoškrtajte na tretinu,“ radí.

Na jeho pomyselnom zozname sa nachádzala ďalšia cyklistická púť. Po pár týždňoch na Slovensku teda naložil svoj bicykel a vybral sa na Kanárske ostrovy. A tam si dával rozličné ciele, ako napríklad prebicyklovať celý ostrov, potom ďalší, či navštíviť v každom meste crossfitovú telocvičňu „Neviem dlhodobo cestovať len tak, bez zmyslu. Bike touring je v tomto skvelý, je to taká púť s cieľmi,“ smeje sa. Počas týchto týždňov dokázal úplne vypnúť a spomína, že výlet mal všetko, čo potreboval – zmysel, šport, dobrodružstvo a kompletné odreagovanie.

Okrem tohto času bol však počas celej ročnej pracovnej prestávky na Slovensku. Keď sa ho opýtame na to, prečo viac necestoval, zasmeje sa. „To je zaujímavé. Keď som niekomu povedal, že mám sabbatical, tak sa ma hneď opýtal, že prečo necestujem. Je to také mileniálske zmýšľanie, že pri každej možnej príležitosti musíš odísť, cestovať a niečo robiť. No nie, nemusíš,” hovorí dnes.

Vyhorenie mu dalo úplne nový pohľad na svet a nanovo si vďaka nemu prehodnotil svoje hodnoty. A aj keď si bol pred rokom takmer istý, že už nebude rozbiehať žiadny startup, zmenilo sa to. „Založil som vlastné inovačné štúdio Laboratora, v ktorom chcem realizovať všetky tie projekty, ktoré som si vysníval. Niektoré som nosil v hlave už roky ešte pred Slidom. Povedal som si, že keď mi aj po tom, ako som mal sabbatical, stále dávajú zmysel, tak ich budem tvoriť oficiálne pod značkou,“ dodáva.

Jej život zmenili dve vyhorenia, no aj napriek ťažkým obdobiam, je za ne vďačná. Vďaka tejto skúsenosti si Stanislava Gajdošová uvedomila, že život nie je len o práci a že jej nemôže podriadiť všetko. „Veľa ľudí mi hovorilo, že to musí byť skvelé, nemusieť nič robiť. No pre mňa to bolo ťažké a dokonca fyzicky nepríjemné. Musela som spomaliť z päťky na jednotku a naučiť sa byť spokojná aj s nedokonalým dňom. Nájsť svoju hodnotu inde ako v práci,“ hovorí o období po svojom druhom vyhorení. Preň dala minulý rok v septembri výpoveď v neziskovej organizácii Leaf a na pol roka si urobila od práce oddych. Rozhovor sme absolvovali v januári tohto roka, keď bola v polovici svojej prestávky.

Prvý raz ste vyhoreli vo svojom prvom zamestnaní. Ako vtedy vyzeral váš život?

Moje prvé vyhorenie sa odohralo tri mesiace po nástupe do prvej práce po získaní diplomu. Vyštudovala som Vysokú školu manažmentu, odkiaľ sme so spolužiakmi vyšli s plánom urobiť veľkú kariéru v korporáte. Nastúpila som do jednej firmy na obchodnú pozíciu a do piatich rokov som sa videla v top manažmente. Prostredie bolo rýchle a ja som mala od seba obrovské očakávania, ktoré som nedokázala splniť.

S odstupom času už viem, že to bolo aj preto, že mi táto práca vôbec nesedela. Tlak prichádzal aj z osobnej sféry, kde som nemala veľa vecí uprataných a robota bola len poslednou kvapkou. V istom momente na mňa začali prichádzať panické návaly strachu.

Kedy prišli po prvýkrát?

Prvý nával prišiel počas klientskeho mítingu, kde som bola s kolegyňou, ktorá ma zaúčala. Odrazu som nebola schopná ničoho, nedokázala som ani dokončiť stretnutie. Len som jej posunula papierik, že potrebujem odísť a nech to dokončí ona. Vtedy začali moje problémy, ktoré vyvrcholili, keď sa ma pred skončením skúšobnej lehoty opýtali, či môžu dať tlačiť vizitky. Vtedy som sa zosypala a ostala pol roka doma.

Stanislava Gajdošová vyhorela počas života dvakrát, pričom po druhej skúsenosti začala viac premýšľať o zmysle práce. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Ako vtedy vyzeral váš pracovný deň?

Myslím, že všedne. Pracovala som od deviatej ráno do šiestej – siedmej večer, venovala sa rôznym prieskumom odmeňovania, analýzam, stretnutiam a telefonátom s klientami. Popritom som bola dobrovoľníčkou v Slovenskom skautingu, čiže večery a víkendy boli primárne o tom. Nemyslím si však, že dôvodom môjho vyhorenia bol objem, ale skôr typ práce, ktorý mi nesedel, tlak, ktorý som na seba vyvíjala, a nedoriešené vnútorné nastavenia.

Prečo ste sa rozhodli pre tento typ kariéry a neskúsili ste to v neziskovom sektore, ktorému ste sa venovali už počas vysokej školy?

Hmmm, dobrá otázka. Na vysokej škole som si o sebe vytvorila nejaký obraz a nejaké očakávania, a asi som nepočúvala svoj vnútorný hlas. To prostredie, v ktorom som sa vtedy pohybovala, bolo silne motivujúce, rovnako tak ľudia okolo mňa. Chodili k nám prednášať inšpiratívni biznismeni, ktorí robili zaujímavé veci, a ja som ich vtedy obdivovala. Moji spolužiaci ani na chvíľu nezapochybovali o tom, či je to to, čo chcú v budúcnosti robiť, a ani ja som nenašla odvahu sa nad tým hlbšie zamyslieť. Bolo to prostredie, ktoré „fičalo“ a ja som „fičala“ s ním.

Vedela som, že skauting a neziskový sektor ma napĺňajú, ale vravela som si, že možno po 50, keď dám tú skvelú kariéru v korporáte, tak sa k tomu vrátim. Mala som vytvorený obraz, aká by som mala byť, ako pracovať a čo by som mala dosiahnuť, no ten sa postupne začal oddeľovať od toho, kým som bola v skutočnosti. Postupne som prestala cítiť seba, zamýšľať sa nad tým, čo ma baví, kedy mám dosť, kedy som unavená a podobne.

Nikto to v tom čase na vás nespozoroval?

Nie. Povedala by som, že sme boli taká „premotivovaná“ skupina priateľov, ktorá sa navzájom „v makaní“ podporovala. Oni sa však v tomto pracovnom živote našli, ja nie.

Viete opísať, čo sa s vami dialo?

Cítila som sa veľmi zle, bola som neskutočne unavená a nevedela som, čím to môže byť. Urobila som si sériu vyšetrení, z ktorých vyšli veci ako napríklad nedostatok železa. Proste nič zásadné. Potom sa zistilo, že ide o problémy psychosomatického pôvodu. Niektoré veci z toho obdobia si so sebou nesiem doteraz, napríklad tráviace ťažkosti či kŕč a celkové napätie, ktoré musím často vedome uvoľňovať.

Čo bolo po vyhorení? Dali ste výpoveď?

Áno, vedela som, že nie som schopná robiť na full-time, a potrebovala som sa dať do poriadku. Začala som s terapiou, ktorá potom trvala ešte niekoľko rokov, no pauzu od práce som mala asi pol roka. Postupne sa mi otvárali nové možnosti.

Predpokladám, že ste sa potom začali obzerať po práci v neziskovom sektore.

Áno. Spolubývajúca mi dohodila zaujímavú prácu v organizácii EURO26. Svoju európsku centrálu mala v Bratislave, a keďže spolupracovala so 40 medzinárodnými organizáciami v Európe, bolo to aj o cestovaní. Mala som na starosti programový rozvoj. Pracovné nastavenie tam bolo úplne iné ako v mojom predchádzajúcom zamestnaní. V organizácii som bola šesť rokov a bolo to obdobie dávania sa dohromady a takého upratovania v sebe samej. Zmenili sa moje hodnoty, začala som intenzívnejšie prežívať svoju vieru a angažovať sa v kresťanskom spoločenstve.

Už počas vysokej školy sa zamilovala do skautingu, ktorý ju sprevádza dodnes. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Ako dlho trvalo dostať sa z vyhorenia úplne von?

Bol to dlhý a náročný proces. Fyzicky aj psychicky som sa cítila dobre až po niekoľkých rokoch, no nakoniec som vďačná za to, čo sa mi stalo. Bez vyhorenia by som bola na ceste, na ktorej byť nechcem. Uvedomila som si, že človek si nemôže dať medzi svoju prácu a sebahodnotu znak rovná sa. Aj keď to bolo ťažké obdobie, „opravila som“ si vďaka tomu vzťahy, hodnoty a našla nových priateľov a spoločenstvo, kde môžem byť autentická.

Čo sprevádzalo vaše uzdravovanie sa?

Veľmi veľa vecí, no najviac asi viera. Tá mi pomohla v tom najhoršom, keď som rozmýšľala aj nad tým, že v ničom zmysel nevidím. Tiež mi pomohla terapia, a aj keď to bude znieť ako banalita, tak šport.

Napriek tomu ste vyhoreli aj po druhýkrát. Aká cesta k tomu viedla?

EURO26 sa rozhodlo presunúť do Bruselu a ja som vedela, že sa nechcem presťahovať. Začala som sa teda obzerať po niečom novom v Bratislave. Bol rok 2014 a v tom čase vznikal Leaf, kde som nakoniec získala možnosť tvoriť programy pre stredoškolákov. Tam som zúročila všetko, čo som sa naučila v skautingu. Bol to pre mňa obrovský dar, neskutočne ma to napĺňalo, videla som v tom všetkom zmysel. Do tejto práce som sa vrhla po hlave.

V čom bola iná ako tá predchádzajúca?

To prostredie bolo rýchle, pozitívne a nič tam nebolo nemožné. Všetci kolegovia boli veľmi šikovní a bola radosť s nimi tráviť čas. Každý mail bol kontakt s reálnym človekom, ktorý niečo potrebuje, väčšinou ihneď. Nešlo o grant, ktorý môžeš dopísať zajtra, ako to bolo v predchádzajúcej robote. Rozdiel bol aj v objeme práce, no ja som sa do toho ponorila s radosťou a na tisíc percent. Oveľa viac sa mi tiež prepojil súkromný a pracovný život.

Výhodou práce v takejto neziskovke je aj to, že máte veľkú voľnosť. Nikdy som tam na sebe necítila od niekoho tlak pracovať viac, ale keďže ma to bavilo, tak som robila aj počas večerov či víkendov.

Tak si veľké pracovné nasadenie odôvodňuje veľa ľudí. Že ich to baví a nepovažujú to za pracovanie.

Myslím, že to je veľké riziko, lebo na jednej strane vás to nabíja energiou, ale niekedy je v tom tempe ťažké vnímať, čo vám hovorí telo. A ono nejaký oddych potrebuje.

Po rokoch v práci, kde bol každý deň iný, zatúžila po stereotype. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

V určitom bode ste sa venovali aj práci pre Leaf a učeniu na Leaf Academy. Prečo?

Po troch rokoch organizovania mentoringových programov a letných campov som mala chuť byť v dennom kontakte so študentmi. Využila som teda, že vznikala škola, a dostala som možnosť spolutvoriť character department, teda hodnotové vzdelávanie. Na polovičný úväzok som zostala v neziskovke a na polovičný úväzok som bola na Leaf Academy. Moja predstava bola taká, že dve polovičné budú ako jedna full-time práca, no práce bolo oveľa viac.

Skúste popísať váš bežný pracovný deň v tom období.

Každý bol úplne iný. Napríklad, ráno som niečo odučila a utekala do Leafu, kde som pomáhala facilitovať stretnutie piatich tímov. Odtiaľ som sa vrátila do školy, mala pár mentoringových stretnutí so študentami a potom som riešila nejaké zmluvy či byrokratické papierovačky. Bolo to obrovské spektrum zaujímavých aktivít, väčšinou krátkych a rýchlo sa meniacich. Stereotyp mi teda nehrozil. Zdá sa to zvláštne, ale ku koncu to bola vec, po ktorej som túžila najviac. Mať nejakú rutinu.

Akí boli kolegovia?

Ako som spomínala, bola som obklopená ľuďmi s prístupom, že je možné všetko. Vznikalo tam veľmi veľa vecí, ktoré sa potom realizovali, a každá ponuka na spoločný projekt bola lákavá. Bolo ťažké nájsť hranicu a vedieť povedať nie. To bol dlhodobo môj problém.

Vtedy ste už mali jedno vyhorenie za sebou. Nepociťovali ste nejaké varovné príznaky?

Možno áno, ale bolo ťažké ich zachytiť. Človek je síce unavený, ale keď funguje v pozitívnom prostredí, kde neexistuje zlý šéf a kde nie je pod tlakom, tak je to asi ťažšie odpozorovať a pripísať to vyhoreniu. Prišli bolesť chrbta, problémy s trávením a neschopnosť si oddýchnuť. Nedokázala som vypnúť, moja hlava išla nonstop. Potom prichádzali momenty, keď som sa do práce netešila, a predstava nadchádzajúceho dňa prinášala ťažobu.

Jedným z najväčších varovných signálov pre mňa bolo, keď som prestala mať chuť čítať. Po všetkých interakciách cez deň som sa na to nedokázala sústrediť a len z predstavy ďalšej intelektuálnej aktivity mi bolo fyzicky zle.

Po vyhorení našla záľubu vo fyzickej práci, a teraz sa snaží prepojiť ju s tou intelektuálnou. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Ako ste to teda riešili?

Vypýtala som si dva mesiace neplateného voľna a išla som na horskú chatu do Belianskych Tatier. Tam som sa ponorila do fyzickej práce a bola to pre mňa obrovská pozitívna zmena. Robila som tam všetko od čapovania piva a kofoly až po varenie párkov či umývanie kúpeľní. Bola to taká terapia. No keďže som si myslela, že únava z Leafu je len dočasná, brala som moje leto na horách skôr ako „nabíjačku“. Že potom budem podávať lepšie výkony.

A to sa nestalo.

Keď som sa na začiatku školského roka vrátila, mala som v sebe elán. Ten však veľmi rýchlo odišiel. Už po pár týždňoch som bola znova tam, kde predtým – v roztrieštenom a unavenom režime. Ten rok bol pre mňa veľmi ťažký.

Prejavovalo sa to aj na vašom výkone?

Myslím, že druhí to nevnímali, ale ja som cítila, že toho dokážem urobiť menej ako v minulosti. Všetko mi trvalo dlhšie a robila som to s menšou radosťou. Navonok som sa tvárila, že to zvládam, ale vôbec to tak nebolo. Nevrátili sa mi síce úzkostné stavy ako pri prvom vyhorení, ale intenzívne som rozmýšľala nad tým, na čo je vôbec táto práca, prečo to mám robiť a podobne.

Kedy prišiel definitívny zlom?

Bolo to počas letnej dovolenky. Normálne som ten školský rok ukončila a odišla som na 6-týždňové učiteľské voľno. Prvé týždne však boli ešte horšie ako pracovné dni, vôbec som si nevedela oddýchnuť, nič som si nedokázala užiť. Bolo mi stále horšie a horšie. Ako sa postupne blížil koniec dovolenky a bolo potrebné rozmýšľať nad prácou, prišiel moment, keď som vedela, že už to nezvládnem.

Čo to bol za moment?

Bolo to ešte v období oddychu, keď mali aj ostatní učitelia dovolenky, no už sme medzi sebou začínali komunikovať. Ja som sa akurát niekde premiestňovala autobusom, vystúpila som z neho a v telefóne som si narýchlo pozrela maily. A tam bol jeden o novom projekte, ktorý budeme robiť. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a začala som na zastávke nekontrolovateľne plakať. Dve vety, ktoré ale znamenali desiatky hodín ďalšej práce a novú psychickú záťaž. Nebolo to ani tak obsahom mailu, asi by to spôsobilo hocičo iné týkajúce sa práce. Po dvoch ťažkých dňoch od tejto udalosti som sa rozhodla odísť.

Bolo ťažké dospieť k tomuto rozhodnutiu?

Premýšľala som nad tým a pýtala sa samej seba, či sa naozaj idem vzdať takejto úžasnej práce. Zistila som však, že už si to ďalej nemôžem robiť. Pre nadriadených to muselo byť ťažké, bolo to na začiatku školského roka, keď sa toho veľa rozbiehalo, ale ich reakcia bola úžasná.

V najbližších mesiacoch bude pracovať v ekumenickej komunite v Anglicku a na horskej chate v Tatrách. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Čo bolo potom?

Sľúbila som si šesť mesiacov oddychu, teraz som v polovici. Celý október som strávila na chate v Tatrách, keďže som potrebovala odísť z Bratislavy a chcela som fyzicky pracovať. No a potom som v zásade nerobila nič. Naučila som sa háčkovať, po pár týždňoch sa mi vrátila chuť čítať a začala som sa stretávať s ľuďmi, na ktorých som počas vtedajšieho pracovného tempa nemala čas.

Veľa ľudí mi hovorilo, že to musí byť skvelé, nemusieť nič robiť, no pre mňa to bolo ťažké a dokonca fyzicky nepríjemné. Musela som spomaliť z päťky na jednotku a naučiť sa byť spokojná aj s nedokonalým dňom. Takým, keď v podstate nič „dôležité“ neurobíte. Predtým som bola schopná perfektne využiť každú minútu, no musela som pristupovať k dňu inak. Nájsť svoju hodnotu inde ako v práci. Až teraz, po troch mesiacoch som schopná rozmýšľať nad svojou budúcou prácou.

Čím sa druhé vyhorenie líšilo od toho prvého?

Asi to celé išlo hlbšie. Prvýkrát to bolo skôr o tom, že som sa musela dať dokopy, aby som bola schopná ďalej fungovať, zmenila som určité veci a išlo to. Druhé vyhorenie však úplne zmenilo to, ako vidím seba, svet, a ako chcem žiť.

A ako sa zmenil váš pohľad na prácu?

Jedna z mojich hlavných identít predtým bola, čo robím a kde pracujem. Už však nechcem, aby sa okolo práce točil celý môj život a ja som jej prispôsobovala aj svoj voľný čas. Nemám už chuť robiť nejaké „veľké veci“.

A myslíte, že to dokážete? Že to nie je niečo, čo máte v povahe?

Uvidíme o rok (smiech). Určite je v mojej povahe akási chuť spasiť svet a robiť veci stále lepšie. No teraz cítim, že sa nechcem vrhnúť do niečoho dôležitého a obrovského. Chcem sa naučiť robiť malé veci. Takisto som zistila, že nechcem pracovať len hlavou. Chcem nájsť prácu, kde dokážem spojiť fyzickú a psychickú aktivitu. Nejdem už hľadať podobnú prácu ako predtým, aj keď bola vo svojej podstate skvelá. Už však hľadám niečo iné.

A v čom vás to zmenilo najviac?

V minulosti to u mňa bolo najmä o hlave, teraz mám chuť zapájať viac srdce. Viac sa venovať vzťahom a robiť veci z lásky. Chcem ňou nahradiť povinnosti, nekonečné zoznamy a to-do listy.

Tvrdé deadliny, 12-hodinové šichty, nedele v kancelárii a lietanie po celom svete. Tak by sa dali zhrnúť začiatky jeho pracovného života, na ktoré dnes spomína ako na svet niekoho iného. „To prostredie bolo šialené, stresujúce, všetko muselo byť rýchlo. Na opačný koniec sveta som lietal často na jeden či dva dni, a neuvedomoval si, čo to robí s mojím telom,“ hovorí. V jeho pracovni však dnes počuť upokojujúcu hudbu a počas rozhovoru cítiť, že predo mnou už nesedí ten istý človek. Zmenil ho syndróm vyhorenia, ktorý ho na niekoľko mesiacov pripútal k posteli. Vďaka nemu si však utriedil priority a uvedomil si, ako dlho bol schopný potláčať akékoľvek emócie.

Peter vyštudoval právo a jeho prvá pracovná pozícia po vysokej škole bola vo veľkej konzultačnej firme, kde mal na starosti akvizície firiem. Začal tam v roku 1995, teda počas éry privatizovania, keď na Slovensko začali vstupovať aj zahraniční investori. Ako konzultant zastupoval výhradne medzinárodné spoločnosti, ktoré u nás či v Česku získavali podiely vo významných štátnych firmách.

Spomína, že už vtedy pracoval dlhé hodiny, bola to totiž práca od jedného deadlinu k druhému. „Určité obdobie sa vyjednáva kontrakt, a keď sa strany dohodnú, tak všetci pracujú deň a noc na tom, aby sa do niekoľkých hodín pripravila všetka dokumentácia. Aby si to náhodou protistrana nerozmyslela,“ vysvetľuje fungovanie v poradenstve. Ich klienti pritom vôbec nevedeli, čo znamená spracovať takúto zmluvu a často po párhodinovom stretnutí zmenili 20 – 30 % vecí, ktoré už boli na papieri. „Napríklad sme mali niekoľkostostranovú zmluvu a dostali sme 12 – 24 hodín na úpravy, pretože protistrana odlietala preč a musela to stihnúť podpísať,“ spomína si a dodáva: „Vtedy jednoducho nespíš.“

Vo svojich kariérnych začiatkoch teda pracoval priemerne 12 hodín denne a vrcholom jeho mimopracovného odreagovania sa bolo piatkové pivo s kolegami. V sobotu potom dospávali celý týždeň a v nedeľu sa opäť stretli v kancelárii. Tieto dni patrili administratíve alebo dorábaniu toho, čo sa cez týždeň nestihlo. Takto Peter fungoval približne štyri roky, no ten najväčší pracovný tlak mal ešte len prísť.

Mladý generálny riaditeľ

Po pár rokoch v konzultačnej spoločnosti sa stal šéfom akvizícií medzinárodnej firmy Telenor Group, kde mal na starosti kupovanie nových firiem, reštrukturalizáciu a začleňovanie do skupiny. Ako 29-ročný dostal ponuku stať sa generálnym riaditeľom firmy, ktorú pre Telenor získal. Prijal ju. „Bolo to náročné. Bol som veľmi mladý na takú pozíciu, neštudoval som ekonómiu a rýchlo som sa museli doučiť veľa vecí, aby som procesom, ktoré sa tam diali, porozumel. Zároveň som firmu reštrukturalizoval a potreboval som vytvoriť zásadný rast,“ spomína.

V tom čase poskytovala firma služby takmer všetkým bankám na Slovensku a pod Petrovým vedením rozbehla biznis s bankovými kartami na Balkáne. Časom rástla o 20 – 30% ročne a jeho táto práca napĺňala. „Bola to celkom zábava aj výzva zároveň,“ hovorí s úsmevom. Po určitom čase však firma zmenila majiteľa, Telenor ju predal fondu privátneho kapitálu a ten ho relatívne v krátkom čase predal strategickému investorovi – americkej firme First Data.

Peter Gabriž stál pri vzniku startupového ekosystému na Slovensku, dnes vedie inovačné štúdio The Booster Labs. Foto: archív Forbes

Po akcionárskych zmenách získal Peter ešte väčšiu zodpovednosť aj v globálnej organizácii. „Nakupovali sme firmy po celom svete, stále sme niečo vymýšľali, kreovali a konsolidovali,“ hovorí a dodáva, že aj keď už predtým bol zvyknutý na vysoké pracovné tempo, táto pozícia priniesla úplne iný typ stresu. „Odrazu robíte desiatky dôležitých rozhodnutí denne, máte na starosti globálne projekty a zodpovedáte sa investorom, ktorých zaujímajú čísla a často veľmi krátkodobý horizont,“ vysvetľuje.

Nová pozícia so sebou navyše priniesla aj veľa cestovania. Peter si spomína, že cestoval takmer každý týždeň. Európa, Austrália, USA či Ázia. A najťažšie boli tie najvzdialenejšie služobné cesty. „Do New Yorku som napríklad letel na dva a pol dňa. Prídeš tam, cez deň máš hneď niekoľko mítingov za sebou a odlietaš. Pamätám si, ako som šiel do Soulu. Prišiel som o siedmej večer a na ďalší deň o štvrtej poobede som bol preč,“ spomína. V tom období si však vôbec neuvedomoval, čo to robí s jeho telom, stavom mysle a energiou. Tvrdí, že „žil len v hlave“ a signály organizmu dlhodobo ignoroval.

Rozdiel oproti práci v poradenstve bol aj ten, že Peter mal už v tom čase rodinu, ktorú sa snažil nezanedbávať. „Akokoľvek zvláštne to môže vyzerať, vždy keď som nelietal, tak som sa snažil byť s nimi čo najviac hlavne cez víkendy a cez týždeň najneskôr o siedmej večer. Radšej som prácu dorábal neskôr, počítač som otváral aj neskoro v noci,“ vysvetľuje a dodáva, že sa snažil to nejako vybalansovať.

Politika v obrovskej korporácii ho však čím ďalej, tým viac unavovala. Počas jedenástich rokov, čo vo firme pracoval, „prežil“ tri veľké zmeny v akcionárskej štruktúre, no tá posledná bola najťažšia. „Firmu odkúpila veľká private equity spoločnosť, ktorá ju stiahla z burzy, a celý dlh ´hodila na nás´,“ vraví. Na vysvetlenie, ide o známy model LBO – leveraged buy out, keď si investor požičia niekedy až 70 – 80 % percent sumy, za ktorú kúpi firmu, a tá ju potom spláca.

„Nemohli sme nič investovať a každý výdavok, už aj schválený v rozpočte, som musel obhajovať pred špeciálnymi komisiami. Ak šiel náhodou niekto na materskú alebo sa rozhodol odísť, nemohol som na jeho miesto zobrať nového človeka, jeho prácu som musel rozdeliť medzi existujúcich zamestnancov,“ spomína na posledné mesiace vo veľkej firme. Neustály stres bol súčasťou každého jeho dňa.

Londýn vs. Slovensko

Po určitom čase fungovania v spomínaných podmienkach sa Peter s touto prácou rozlúčil. Naskytla sa nová príležitosť, pozícia, ktorá sa však niesla, ako inak, v podobnom tempe ako predchádzajúce. V londýnskej investičnej spoločnosti, ktorá investovala do startupov v oblasti finančných technológií a zároveň sa venovala inovačnému poradenstvu.

Keď si na toto obdobie spomína dnes, napadne mu citát nemeckého učiteľa a rečníka Eckharta Tolleho: „Stres je spôsobený tým, že sme ´tu´, a pritom si želáme byť ´tam´.“ Pracovnú základňu mal Peter v Londýne, rodinu na Slovensku a popritom začal znova cestovať po celom svete. Každý druhý týždeň však pracoval zo Slovenska, kde okrem iného spoluzakladal coworkingový priestor The Spot a jeden z prvých startup inkubátorov. „Keď som pracoval z domu, chcel som byť v Londýne, mal som pocit, že mi niečo uniká. A keď som bol tam, chcel som byť na Slovensku a pomáhať žene s deťmi a kolegom budovať slovenský inovačný ekosystém,“ spomína na svoje dva svety.

A aj keď na chvíľu uvažoval nad tým, že do Anglicka presťahuje celú rodinu, nakoniec zistil, že by to nemalo žiaden zmysel. „Robilo sa tam veľmi veľa. V izbe som tam pred desiatou večer nebol snáď ani raz – čiže manželka by bola opäť s deťmi sama,“ vraví.

Keď sa ho pýtame na to, či jeho neskoršie vyhorenie spôsobilo aj niečo v jeho povahe, na chvíľu sa odmlčí. Tvrdí, že možno to bolo tým, že si niečo potreboval dokázať, alebo tým, že sa rád púšťa do takmer neriešiteľných vecí. „Cítim sa dobre, ak riešim veci mimo svojej komfortnej zóny. Preto ma bavil svet startupov. Máte tam rovnicu s 12 neznámymi, a už keď ich máte 8 a myslíte si, že idete dobrým smerom, odrazu ich príde ďalších 10. Jeden týždeň to chcete celé zavrieť, no ten druhý si hovoríte, chvalabohu, že sme to neurobili. Takéto fungovanie nie je pre každého, no mňa to baví,“ hovorí.

Možno aj preto prerástol pracovný tlak do fyzických a mentálnych problémov, ktoré dovtedy nevnímal. Myslel si, že po náročných hodinách v práci mu pomôže 10 – 15 kilometrový beh, plávanie či „zničenie sa“ vo fitnescentre. Že vďaka tomu bude zdravší. Keď sa za týmto obdobím ohliadne dnes, hovorí, že sa svoje vyšťavené telo snažil oklamať chvíľkovým nabudením a endorfínmi po športe. A aj keď je pohyb zdravý, v tom čase mu viac bral, ako dával.

Vďaka vyhoreniu si Peter uvedomil, že dlhé roky fungoval len ako robot bez emócií, ktorý plní pracovné zadania. Foto: Peter Gabriž (archív)

Roky stresu a enormného zaťaženia sa u Petra začali prejavovať v jeseni pred piatimi rokmi. „Asi mesiac som fungoval s teplotou, neustále som sa potil, lekári mi dávali antibiotiká, no nevedeli povedať, čo mi je. Kým som doslova nepadol,“ vysvetľuje. Na toto obdobie spomína ako na najťažšie, počas niekoľkých mesiacov bol viac v posteli ako mimo nej. „Cítil som sa, ako keď máte ťažkú chrípku, keď neviete poriadne pohnúť telom. Ten pocit poznáme všetci, no rozdiel bol v tom, že to netrvá ani deň, ani dva, ale týždne.“

Bol taký vyčerpaný, že nevládal pozerať televíziu či šoférovať. A aj potom, ako začal jazdiť sám, tak musel na trase Bratislava – Ivanka pri Dunaji zastaviť, aby si pospal. „Pamätám si, že som mal jedno také miesto, asi kilometer od nášho domu. Tam som si dával pauzu, lebo som to už nevládal odšoférovať,“ spomína.
Navyše, v tom čase mal asi ročného syna a „zožierali“ ho výčitky, že namiesto pomoci má jeho manželka doma ďalšie dieťa, o ktoré sa treba starať. „Toto dieťa“ však spávalo 18 hodín denne a vrcholom jeho dňa bol jeden zjedený jogurt. Po rokoch, ktoré sa točili najmä okolo práce, ho od nej vyhorenie odtrhlo na niekoľko mesiacov. V Londýne to však chápali, Peter nebol prvý ani posledný, ktorému sa to prihodilo.

Postupné liečenie

Syndróm vyhorenia u neho nevypukol len na emocionálnej rovine, ale prerástol aj do fyzickej roviny. Lekári mu našli niekoľko vírusov a bakteriálnych ochorení a museli nanovo naštartovať celý imunitný systém. Kým mu imunologička povedala, že je vyliečený, trvalo to rok. „Pichali mi injekcie, po ktorých mi vždy na ruke navrela obrovská hrča, ktorá sa postupne vstrebávala do tela,“ spomína.

S odstupom času hovorí, že si to zaslúžil a je rád, že mu dal život takúto facku. „Stále hovorím, že je to tá najlepšia vec, aká sa mi mohla stať. Potreboval som, aby som si, obrazne povedané, rozbil nos,“ hovorí pokorne. Dospieť k tomuto názoru však nejaký čas trvalo. Na začiatku mu totiž to, že nemohol pracovať, privádzalo ďalší stres. Mal pocit vlastnej nenahraditeľnosti a bál sa, že to bez neho nezvládnu. „Ak som z toho jedného jogurtu denne náhodou získal trochu energie, len som sa oplakával. Mal som pocit, že sa rozpadne planéta,“ hovorí dnes a s úsmevom dodáva, že sa bez neho, samozrejme, zaobišli.

Obdobie, počas ktorého nemal chuť do života, trvalo približne štyri mesiace. Energia a aspoň nejaké nadšenie potom prichádzali postupne. Pomaly začal pozerať televíziu, občas niečo prečítal a začal chodiť na prechádzky. Prešiel si týždňami, keď sa jeho stav zlepšoval, aj časom, keď prišli úzkosti. Po piatich rokoch hovorí, že si nevie predstaviť, kde by bol dnes bez pomoci manželky a celej rodiny. Aj kvôli nim je rád, že mu vyhorenie ukázalo nový spôsob života a on si nanovo usporiadal priority. A ako hovorí, začal otvárať čiernu skrinku s emóciami, ktoré dovtedy vôbec nevnímal.

Dostať sa z vyhorenia mu pomohli lekári, joga, meditácie či dýchacie cvičenia Wima Hofa. Foto: archív Forbes

Keď sa ho počas rozhovoru opýtame, prečo, len sa zasmeje a odpovedá protiotázkou: „Aké emócie? Myslel som si, že žiadne nemám.“ Dnes si však Peter uvedomuje, že ich nevedomky potláčal, a aj tomu pripisuje neskoršie vyhorenie. „Jediný pocit, ktorý som tak trocha vedel odhadnúť, bol strach. Všetko ostatné išlo akosi mimo mňa. Proste sa cítiš zle, ale nevieš, prečo. A ani sa nad tým nezamýšľaš, jednoducho ideš ďalej a robíš, čo je potrebné,“ hovorí. Zvyk, ktorý si vybudoval, pripisuje aj kultúre, v ktorej šírime heslo „chlapi neplačú“, a priznáva, že jeho život pred vyhorením bol plný arogancie a egoizmu, kde záujmy, potreby a pocity iných neboli dôležité.

Dnes už s prejavením emócií až taký problém nemá, no ide o dlhodobý proces. Taký, ktorý po rokoch potláčania niekedy bolí. Z majstra ignorácie sa však stal niekto, kto teraz vlastné prežívanie potrebuje analyzovať. „Snažím sa pozorovať, aké pocity vo mne jednotlivé situácie vyvolávajú, a keď sa mi to náhodou podarí, tak cítim, že sa vďaka tomu môžem lepšie rozhodovať,“ hovorí.

Dnes Peter Gabriž vedie The Booster Labs, startupové štúdio, ktoré spoluzaložil. Petrovo fungovanie je diametrálne odlišné od toho v minulosti. Vstáva okolo siedmej ráno a každý deň začína 20-minútovou meditáciou, Taichi, Čchi kung alebo dýchacími cvičeniami podľa Wima Hofa. Potom nasleduje studená sprcha a práca, kde si však už nič nemusí dokazovať. „Snažím sa pracovať tak, aby mi a takisto aj ľuďom okolo mňa veci dávali zmysel. Už nič ´nehrotím´ a do ničoho netlačím ani ostatných spolupracovníkov. Predtým to bolo o tom, že musíme, dnes, či a ako veľmi to chceme,“ vraví a dodáva: „Snažím sa robiť najlepšie to, čo viem, a keď niečo nevyjde, tak to proste beriem. Stáva sa to.“