Na prvý pohľad žije sen každého človeka. Ráno sa zobúdza v domčeku na pláži, vychutnáva si pohľad na pokojné more, surfuje, cvičí jogu a potom pracuje v zákryte palmových listov popíjajúc nápoj z kokosového orecha. Dokonca aj keď si prehrávame nahrávku z rozhovoru, ktorý robíme cez Skype, keďže sa práve nachádza na Zlatom pobreží v Austrálii, počujeme štebot vtákov v pozadí. Tento príbeh sa však zrodil z vyčerpania, ktoré si Veronika Janečková nosila v sebe počas desiatich rokov, ktoré strávila zatvorená v kancelárii s výhľadom na rušné ulice sychravého Londýna.

Do Londýna sa presťahovala 13. júna 2006. Mala 19 rokov, bolo to iba pár týždňov po maturite. Nadšená rodáčka z Martina, plná ambícií a plánov, ktorú prijali na London Metropolitan University, chcela ukázať svetu, čo všetko dokáže. „Plánovala som dosiahnuť tak veľa, brala som jednu príležitosť za druhou. Keď neboli, tak som si ich sama vytvárala,“ hovorí.

Zastávka pohotovosť

Nový život vo veľkom meste sa rozbehol na plné obrátky. Cez deň chodila do školy a do práce, po večeroch budovala nové priateľstvá. „Niekedy sa nás vonku zišla aj stovka študentov, Slovákov a Čechov. Väčšina bola z londýnskych univerzít, pridávali sa k nám aj študenti z Cambridge a Oxfordu, alebo sme ich my navštevovali na ich spoločenských akciách,“ popisuje rušné začiatky študentského života.

Napokon, šplhanie sa po spoločenskom rebríčku a rozširovanie okruhov je predovšetkým pre mladých veľmi dôležité, pripomína. Na druhú stranu začala pociťovať, že jej neustály ruch uberal množstvo síl. „Napriek tomu, že som chcela stíhať všetko naraz, školu, prácu aj spoločenský život, som ten typ, ktorý sa potrebuje raz za čas uzavrieť do seba.“

Či vtedy premýšľala nad tým, že by zatiahla ručnú brzdu? Nie, aspoň nie v tej dobe. „Na začiatku všetkého je predsa vášeň pre to, čo robíte, ktorá vás poháňa vpred. Neboli by ste schopní dotlačiť sa až na pokraj vyhorenia, ak by ste si to sami nepovolili,“ zamýšľa sa s odstupom času.

Veronika Janečková odišla do Londýna hneď po skončení strednej školy a žila v ňom takmer desať rokov. Foto: Mikey Edwards

Počas celého štúdia fungovala ako taký zotrvačník. Ťahala to od rána do noci, striedala štúdium s prácou, a keď mala oddychovať, napríklad pozerať nejaký film, okamžite prišli výčitky svedomia. „Pripadala som si ako lenivý človek, iba tak ležať bolo pre mňa vrcholom ničoty.“ Dnes bez servítky povie, že bola čistý workoholik.

„Neviem, čím to je, že v dvadsiatke makáme ako také mašiny, a čím sme bližšie k tridsiatke, tým sme viac vyhorení,“ zamyslí sa a vzápätí sama ponúkne jednu odpoveď: „Myslím, že nás k tomu podnecujú aj prostredia a kultúra, aby sme stále niečo dokazovali. Odmalička sme zvyknutí na súťaženie medzi sebou a validáciu, ktorú očakávame zvonku.“

Neprospelo jej ani to, že ju okolie v tomto uponáhľanom životnom štýle priam povzbudzovalo. „Navzájom sme sa s kamarátmi akoby predbiehali v tom, kto je viac ˈbusyˈ, kto má koľko roboty a ako málo spánku. Nevedeli sme si nájsť na seba čas, pozerali sme sa do kalendárov a plánovali stretnutia na týždne dopredu, medzi všetkými tými mítingami a callmi,“ hovorí s trpkosťou v hlase.

Postupne sa jej v živote nahromadil stres až za hranicu únosnosti. Bolo to v čase, keď dopisovala záverečnú diplomovú prácu na prestížnej London School of Economics. Popritom pracovala pre inštitúciu British Academy od Management. Jedného dňa v práci odpadla, na pohotovosť ju odprevadili kolegovia. „Podcenila som to, ako veľmi som bola vyčerpaná.“

Na pohotovosti jej diagnostikovali vysoký krvný tlak, čo nebolo podľa nej nič nezvyčajné. „V rodine máme históriu vysokého krvného tlaku, takže som to vnímala, že som túto diagnózu zdedila. Hneď mi nasadili betablokátory na upokojenie,“ dodala. Po čase ale lieky vysadila, neprospievali jej. „Neustále ma utlmovali, v spánku som halucinovala.“

Mala na výber: naučiť sa, ako sa vyhýbať stresovým situáciám, alebo brať tabletky do konca života, inak to skončí omnoho horšie. „Na rovinu, bála som sa, že zomriem,“ prizná, aké scenáre sa jej preháňali hlavou. Po konzultácii s lekárom, ktorý jej dal na výber medzi liekmi a zmenou životného štýlu, sa rozhodla pre druhú možnosť.

„Práve táto voľba mi otvorila oči, bola to pre mňa šanca na reset. Nevedela som si predstaviť, že budem už od tak skorého veku závislá od liekov po celý život. Navyše, tie lieky neliečia príčinu problému, len utlmujú príznaky. Namiesto toho som sa rozhodla, že sa naučím manažovať stres zvnútra a odvtedy sa to pre mňa stalo životnou prioritou,“ vysvetľuje.

Londýn po druhé

Po šiestich rokoch mala, ako hovorí, Londýna plné zuby. „Pociťovala som, že mi nie je dobre, dnes viem, že to boli prvé príznaky vyhorenia.“ Rozhodla sa preto presťahovať sa do Bruselu, kde jej ponúkli prácu pre Európsku komisiu. Pre ambiciózne dievča to malo byť dosiahnutie životného cieľa, no napokon množstvo byrokracie a iba minimálny dosah práce na okolie rozhodli v prospech návratu. „Nebol to život pre mňa – a s odstupom času som si uvedomila, že to nebolo ani moje životné poslanie.“

Po návrate do britskej metropoly sa zamestnala v kreatívnom štúdiu Made by Many. Počas tohto obdobia pracovala na mnohých zaujímavých projektoch. Napríklad na produkte Skype in the classroom, ktorý slúžil ako pomôcka na online prepájanie profesorov z celého sveta. Microsoft, ktorý práve v tom čase dokončoval akvizíciu so Skypeom, tento produkt aj nasadil do stáleho balíka funkcií vo svojej edukačnej platforme. Janečková si bola za tvrdú prácu na tomto produkte vyzdvihnúť v New Yorku aj prestížne ocenenie pre kreatívcov Webby Award.

„Keď som si mala dať na seba podpätky, zistila som, že ma bolia nohy aj chrbát. Uvedomila som si, ako veľa make-upu som kupovala a používala, aj keď to mojej pleti neprospievalo. Dávala som si na hrdlo perly a mala som pocit, že to vôbec nie je to, čo chcem. Začala som sa sama seba pýtať, prečo to robím?“

Najväčšia zmena v jej vtedajšom živote však prišla, keď skúsila jogu. „Začala som na ňu chodiť každý deň, zavčasu ráno pred prácou, v piatky počas obeda alebo po práci na odreagovanie sa. Cítila som sa vyrovnanejšia a aj v práci som vďaka nej nadobudla pragmatickejší prístup a väčší nadhľad.“

No kolegovia to vnímali tak, že sa „ulieva“. „Obedovali pri počítačoch, kým ja som sa vracala z obednej prestávky, oddýchnutá po joge a po normálnom obede.“ Napriek tomu, že hodiny jogy jej po psychickej stránke pomáhali, aby sa v práci cítila lepšie a bola produktívnejšia, nebola jej táto situácia príjemná. „Mala som pocit, že robím niečo zle,“ opisuje.

Ďalšou vecou, ktorá jej na vtedajšej práci prekážala, bolo očakávanie, že po práci pôjdu všetci kolegovia z jej oddelenia spolu do baru. „Nepáčilo sa mi, že práca prerastala až do môjho súkromného života. Navyše, nechutí mi piť alkohol a tam sa to akoby očakávalo,“ opisuje. Nemohla však vypadnúť z tohto kola, pretože pokiaľ sa nezúčastnila výjazdu, prišla o dôležité informácie o tom, čo nové sa v práci deje. „Potom to dopadlo tak, že ľudia, ktorí chodili spolu piť, mali lepšie vzťahy s vedením a viac ich nasadzovali na projekty.“

Navyše, za klientmi bolo často potrebné cestovať. Napríklad, keď pripravovala redizajn celého CMS systému Svetového ekonomického fóra, a to iba krátko pred spustením registrácie v Davose, do Švajčiarska lietala aj niekoľkokrát do mesiaca. „Po stretnutí s klientmi sa očakávalo, že ich vezmete na večeru alebo pohárik. Celý deň som pracovala, večery trávila vonku a pred spaním v hoteli som sa iba narýchlo ponaťahovala na jogovej podložke,“ hovorí o období, keď začala premýšľať nad tým, že dá v práci, ktorá jej medzičasom prestala dávať zmysel, výpoveď.

Najhoršie na tom vysokom pracovnom nasadení je to, že ju okolie v tom podporovalo. Akoby záležalo na tom, kto je viac „busy“. Takýto štýl života ju však prestal napĺňať. Foto: Linda Pilecki

Dostalo sa to tak ďaleko, že k práci pociťovala výraznú nechuť. „Keď som si mala dať na seba podpätky, zistila som, že ma bolia nohy aj chrbát. Uvedomila som si, ako veľa make-upu som kupovala a používala, aj keď to mojej pleti neprospievalo. Dávala som si na hrdlo perly a mala som pocit, že to vôbec nie je to, čo chcem. Začala som sa sama seba pýtať, prečo to robím?“ opisuje Janečková.

Netrvalo dlho a v hlave si vyskladala predstavu o tom, ako sa vydá surfovať do juhovýchodnej Ázie. Najprv si kúpila letenku na filipínsky ostrov Siargao a odišla tam na desať dní, počas ktorých neskontrolovala ani raz telefón či emaily. Nestačilo to. Možnože čerstvá sloboda chutila ako droga.

Tak sa rozhodla pre trojtýždňovú dovolenku, ktorú jej po zvážení odkleplo aj vedenie londýnskeho štúdia. Po prvý raz vyskúšala pracovať na pláži, pomedzi to surfovať, cvičiť jogu alebo iba tak meditovať. Mala pocit, že to je to, po čom túži. Zrodilo sa tak nové rozhodnutie: dať výpoveď v práci a presťahovať sa do tohto kúsku raja.

Niektorí ľudia si mysleli, že sa rozhodla urobiť krok späť od dobre platenej práce, plnej galavečerov a červených kobercov k neistému pobytu v neznámej krajine. „No pre mňa bol strach z neznámeho omnoho menšie zlo, než pocit, že som zaseknutá na mieste, kde nechcem byť,“ povie rozhodne.

Siargao, stratený raj

Láska. Presne tým slovom opisuje pocit, ktorý sa v nej rozoznel, keď sa presťahovala na malý filipínsky ostrov o rozlohe 437 štvorcových kilometrov. Siargao vyzerá presne tak, ako si ho predstavujete: biele pieskové pláže, ktoré obmýva azúrové more a vnútrozemie je pokryté pralesom.

„Na začiatku som si myslela, že si za pár mesiacov vyriešim celý život a potom budem v pohode,“ uškrnie sa Janečková. „Nakoniec som si dopriala celý rok voľna, počas ktorého som skúšala surfovať, cvičiť jogu a bojové umenie eskrima, šoférovať motorku, robila som manuálne veci… Čokoľvek, čo ma vytrhlo z tej rutiny, akú som žila v Londýne.“

Filipínsky ostrov Siargao si zamilovala hneď po príchode. Natoľko, že na ňom zostala žiť. Foto: Linda Pilecki

Najdôležitejšie životné lekcie zažila práve na tomto ostrove. „Deadline? Omnoho väčší stres je, keď vás zo surfu zhodí vlna a vy sa neviete vynoriť, stratíte prehľad o tom, kde je hladina a zúfalo sa potrebujete nadýchnuť,“ povie s ľahkosťou v hlase, ktorá je už dnes pre ňu príznačná.

Ďalej sa naučila netlačiť na pílu. „Neznamená to, že už nie som ambiciózna, ale joga ma naučila, aby som si nechala čas, nech doznejú emócie, ktoré mi zahmlievajú myseľ. A aby som sa až potom rozhodla, alebo prehovorila.“

Na ostrove založila vlastnú firmu BizTreat, s ktorou začala robiť tímové retreaty pre firmy z celého sveta. „Tak, ako to už býva, aj ja som vychádzala z vlastnej bolestivej skúsenosti, v tomto prípade s vyhorením,“ hovorí Veronika Janečková. Jej cieľom je teraz umožniť zamestnancom a celým tímom, aby objavili, čo ich baví, napĺňa a robí unikátnymi, aby dostali nové podnety, ktoré ich podnietia toto reflektovať v ich tímoch, procesoch a produktoch, ktoré ponúkajú zákazníkom. Inak povedané: aby sa nespoliehali na učenie a rast, ktorý sa odohráva iba v kancelárii a v prednáškových halách, tak ako to ona robila po celé roky.

Postupne rozbehla zážitkové vzdelávanie pre tímy aj na Bali, v Thajsku, vo Vysokých Tatrách a v Byron Bay v Austrálii. Taktiež v minulosti točila dokument o tom, ako turizmus vplýva na komunitu ľudí na Siargao alebo organizovala zbierky pre miestne deti a robila pre ne workshopy.

Filipínsky ostrov Siargao jej otvoril oči, ochutnala tam slobodu a život, ktorému nedominovali stretnutia v mítingovkách a pracovné deadliny. Foto: Linda Pilecki

Posledné mesiace trávi v okolí Melbourne, Sydney a Singapuru, kde rozbieha ďalšiu vetvu svojej firmy a snaží sa nadviazať s veľkými korporáciami spoluprácu v oblasti vzdelávania. V súčasnosti sa venuje natáčaniu nového dokumentárneho filmu o budúcnosti práce.

A ako by zhodnotila svoju skúsenosť s vyhorením? „Napriek tomu, že to je taká traumatická udalosť, ktorá ma rozložila na tisíc kúskov, tak ma posunula k tomu, aby som sa znova zložila dokopy,“ povie Veronika Janečková. Po chvíli zamyslenia k tomu dodá: „Dnes som tým, kým som celý čas potrebovala byť.“

Roky pôsobil v neziskovom sektore, kde býva zápal a nadšenie povinnou výbavou zamestnanca. Mladícke ideály a chuť vrhať sa do nových projektov však postupne opadávali. Aj z toho dôvodu často skúšal začať odznova, zakaždým v inej mimovládke, no so starými problémami na pleciach. Smutno-smiešnym paradoxom bolo, že kancelária tej poslednej dva týždne pred jeho nástupom vyhorela. Podobne ako on.

Matúš Bakyta pritom roky netušil, čo sa s ním deje. V tom období sa ešte o syndróme vyhorenia veľa nevedelo, téma nerezonovala v odborných kruhoch ani v médiách. Objasnenie vlastného prežívania a spätné diagnostikovanie jednotlivých fáz vyhorenia prišlo počas štúdia psychológie, na ktoré sa dal v tridsiatke. Dovtedajší život totiž zasvätil pomoci druhým, aj keď dnes už bez okolkov priznáva, že sám o seba sa postarať nevedel.

S neziskovými organizáciami prišiel do prvého kontaktu v roku 1993, tesne po skončení elektrotechnickej priemyslovky. V meste objavil infostánok Slobody zvierat, odkiaľ sa dostal k organizácii Greenpeace a tento svet ho úplne nadchol. Myslel si, že takýto smer je jeho poslaním a aktivistom bude do konca života. „Stredná škola ma nebavila, nevedel som, čo budem po nej robiť, no odrazu prišlo niečo, čo mi dávalo obrovský zmysel,“ začína svoj príbeh a spomína, že v tom čase bol len jedným z mnohých mladých nadšencov. V 90. rokoch mali ľudia veľkú chuť pomáhať a dobrovoľníkov bolo toľko, že niekedy bol problém vymyslieť im zmysluplnú robotu.

Matúš Bakyta pôsobil v minulosti vo viacerých neziskových organizáciách, dnes má ako psychológ súkromnú prax. Foto: Martin Červeňanský

Na otázku, ako vtedy vyzeral jeho pracovný deň, so smiechom odpovedá, že to bola divočina. Dlhodobo vydával viac energie, ako získaval, a nemal ju kde doplniť. Dlhé dni a večery trávil v práci bez nároku na odmenu, čo sa postupne začalo prejavovať. Prvým výstražným signálom mala byť pre neho červená na železničnom priecestí po jednom z mnohých únavných pracovných dní. „V Greenpeace sme vtedy pracovali na veľkej kampani do neskorého večera. Bol som už fyzicky a psychicky unavený a išiel som domov na bicykli, hlavou som bol však stále v robote. Prefrčal som cez priecestie, pričom v tej chvíli som si absolútne neuvedomil, kde som, že bliká červená. Tesne za mnou padli závory,“ spomína. Vydýchol si, no v podobnom pracovnom tempe pokračoval ďalej.

„Skrachovaný“ aktivista

Roky plynuli a ponovembrové nadšenie sa postupne vytrácalo. V spoločnosti celkovo, no aj v ňom samotnom. Prestali ho baviť činnosti, ktoré ho predtým napĺňali, každú chvíľu býval chorý, mal depresívne stavy, a ako priznáva, stal sa z neho cynik. „Kamarátka ma volala skrachovaný aktivita,“ hovorí dnes s úsmevom. Vtedy mu však doň nebolo. Často býval podráždený, liezli mu na nervy kolegovia a kolegyne a každý kontakt s človekom ho vyčerpával. „Bojoval som s pocitmi zlyhania, depresívnymi stavmi a v práci som nedokázal nájsť uspokojenie,“ opisuje ťažké obdobie, ktoré si ani sám nevedel vysvetliť. Vedel len to, že už nedokáže plnohodnotne pracovať a nové projekty pre neho neznamenajú radosť, ale stres.

Proces vyhorenia u neho trval niekoľko rokov, pričom nevedel, čo sa s ním deje. Foto: Martin Červeňanský

To, čo sa s ním dialo pripisoval skôr vonkajším faktorom, a tak približne v dvojročných cykloch obmieňal neziskové organizácie. Myslel si, že s novou prácou príde aj lepšie mentálne nastavenie. „Každá organizácia so sebou priniesla nových ľudí, výzvy či podnety, a od každej zmeny som si niečo sľuboval. Dokonca som začal chodiť na jogu, karate a spravil som si masérsky kurz. Fungovalo to však vždy len krátky čas, moja baterka sa postupne vybíjala,“ hovorí a spomína, že v tom období si veľa sľuboval od Európskej dobrovoľníckej služby v Luxembursku. Nakoniec ju však pre svoje nastavenie skrátil z roka na šesť mesiacov. O predtým spoločenskej osobe tam ľudia hovorili: „Matúš, to je ten zo Slovenska, ktorý je stále na internete.“ Nechcel totiž nadväzovať kontakty, socializovať sa, a internet bol pre neho únikom pred prácou a realitou.

Absencia pocitov

Jednotlivé príznaky vyhorenia prichádzali počas rokov postupne v rozličnej intenzite, no najviac v ňom zarezonovalo odstrihnutie sa od emócií. Pri debate o zlomových momentoch z hlavy vyloví konkrétny príbeh. „Vo vchode, kde sme mali kanceláriu Ľudí proti rasizmu, raz prepadli starší manželský pár. Bol som akurát na ceste do práce, keď ma dvojica zastavila. Vystrašení vysvetľovali, čo sa im stalo, a ja som im len chladne povedal, nech zavolajú políciu. Prešiel som okolo nich a normálne išiel ďalej do roboty. Nijako ľudsky ma to nezasiahlo, vôbec som nad tým nepremýšľal,“ hovorí smutne. Až po niekoľkých hodinách, keď už bol doma, si začal uvedomovať, čo sa vlastne stalo a vyčítať si, že nijako nepomohol. Na otázku, či absencia pocitov u neho rezonovala často, Bakyta odpovedá prirovnaním, ktoré opisuje vyhorenie. „Ste ako studňa, ktorá postupne vysychá.“

U neho trval tento proces niekoľko rokov a prispeli k nemu nereálne očakávania aj spasiteľský komplex. Dôvody, pre ktoré vyhorel, však nevidí len v sebe, ale aj v neziskovom sektore, v ktorom sa pohyboval a ktorý sa rokmi vyvíjal. Z tisícov dobrovoľníkov po Slovensku sa nakoniec stali desiatky a ochota ľudí zapájať sa do aktivít postupne klesala. A keďže mal na starosti projekty, ktoré boli od dobrovoľníkov závislé, prichádzal veľký stres. „Mal som vybudovať dobrovoľnícke centrá po Slovensku a z našej 5-tisícovej databázy ľudí, ktorí boli predtým ochotní pomôcť, odpísalo približne 17. Na prvé stretnutie ich prišlo sedem. Bol som zodpovedný za to, aby sa to urobilo, ale nemal som to s kým realizovať,“ hovorí a dodáva, že niekedy to bolo naozaj ťažké.

Smer mikrobus

Za tie roky vystriedal organizácie Greenpeace, Za matku Zem, Živica a Ľudia proti rasizmu, no až v tej poslednej si uvedomil, že to takto ďalej nepôjde. „Zrkadlo mi nastavovali ľudia okolo mňa. Boli totiž vo veku ako ja, keď som začínal. To nadšenie, s ktorým k veciam pristupovali, mi však už bolo vzdialené. A aj keď som sa snažil, uvedomoval som si, že to nejde,“ vysvetľuje.

Dlhotrvajúci problém v tom čase už nenaznačovala len myseľ, ale aj telo. Štyrikrát za rok Bakytu skolila ťažká chrípka, ktorú sa snažil prebiť tabletkami. Hovoril si, že oddych si nemôže dovoliť, a tak často fungoval aj s horúčkami. Navyše, popri náročnej práci začal študovať na vysokej škole psychológiu, čo sa však nakoniec ukázalo ako správne rozhodnutie.

Z vyhorenia sa Bakyta dostával postupne aj vďaka zmene práce. Foto: Martin Červeňanský

Vďaka tomu sa totiž zoznámil s pojmom vyhorenie. „Predtým som nevedel, že takýto syndróm existuje, no odrazu som si vedel spätne diagnostikovať aj jeho jednotlivé fázy. Postupne som si uvedomoval, že si nemusím nič vyčítať, no jediné, čo mi ostáva, je skončiť so súčasnou prácou,“ vysvetľuje. V tom najťažšom období, ktoré sprevádzali depresívne stavy, v nej našiel len jedinú činnosť, ktorá ho neobťažovala. Šoférovanie. Spätne si spomína, že práve to rozhodlo o kúpe mikrobusu. Požičal si teda peniaze a začal podnikať. Živil sa prevážaním nábytku, robil transfery na letiská, vozil kapely na festivaly a každý mesiac rozvážal po celom Slovensku Notabene.

Vo svojej ambulantnej praxi sa dnes ako psychológ venuje práve ľuďom, ktorých zasiahol syndróm vyhorenia. Foto: Martin Červeňanský

Z manažéra v neziskovej organizácii sa tak po 12 rokoch stal autodopravca, študujúci psychológiu. „Pomohlo mi, že odrazu nerobím niečo, čo ma nebaví, nemusím veľa plánovať, nikoho presviedčať, motivovať, starať sa o niekoho. V práci som odrazu nemal žiadnu emocionálnu záťaž a hlava sa začala upokojovať,“ spomína a dodáva, že mu pomáhali najmä dlhé cesty na východ Slovenska. Čistil si tak hlavu. Popritom sa začal venovať osvete o syndróme vyhorenia, začal robiť workshopy na jeho prevenciu.

Dnes už ako psychológ, venujúci sa tomuto fenoménu, vie, že sa rozhodol správne. Ak sa totiž človek dostane do poslednej fázy vyhorenia, čo bol aj jeho prípad, zásadná zmena práce je často nevyhnutná. „Môže to byť ťažké a stresujúce, a nikdy sa svojich klientov nesnažím presvedčiť, že je to jediné správne riešenie,“ hovorí. Z vlastnej skúsenosti totiž pozná obavu z budúcnosti a z toho, že sa človek nebude schopný uživiť.

Vo fáze pokročilého vyhorenia podľa neho mnohí fungujú roky a pomoc vyhľadajú až vtedy, keď fyzicky skolabujú. „Je to ako keby ste odmietali ísť k zubárovi a prišli až vtedy, keď nemáte s čím žuť. Je potrebné, aby si aj duševné problémy ľudia uvedomili včas,“ uzatvára.

Celé tie roky bola zvyknutá tlačiť na pílu tak silno, až kým neprišli požadované výsledky. Či už to bolo počas školy, keď dokazovala všetkým naokolo, že dosiahne všetko, čo si zaumieni, alebo neskôr, keď zakladala úspešnú organizáciu SAPIE, ktorú niekoľko rokov viedla. Napokon si vďaka vyhoreniu uvedomila, že tento prístup nie je udržateľný. „Nechcela som byť najúspešnejším človekom na cintoríne,“ hovorí dnes už trocha nadnesene.

„To, že som vyhorela, som si uvedomila až po roku,“ začína rozprávanie Petra Dzurovčinová, spoluzakladateľka a niekdajšia šéfka Slovenskej aliancie pre inovatívnu ekonomiku (SAPIE), v ktorej pôsobila viac ako tri roky. Asociácia prepája inovatívne firmy, ako sú Google, Eset či Pixel Federation a vytvára u nás ekosystém pre digitálnu ekonomiku.

Petra Dzurovčinová pritom pôvodne žila aj s manželom v Austrálii, kde pracovala ako marketingová manažérka celonárodnej organizácie, ktorá sa snažila popularizovať vedu. Popritom dvakrát spoluorganizovala podujatie TEDx v Adelaide, metropole Južnej Austrálie. Mala v tom skúsenosti, už v roku 2010 zorganizovala vôbec prvé podujatie TEDx v Bratislave.

Keď dostala príležitosť vrátiť sa po rokoch na opačnom konci sveta späť na Slovensko a pustiť sa do budovania organizácie, aká u nás predtým nemala obdoby, neváhala. „Začiatky boli ťažké, organizáciu som zakladala od nuly, iba z myšlienky, ktorá ma nadchla. Nastavovala som mechanizmy, písala stanovy, stretávala sa s budúcimi členmi. Prvé mesiace som chodila domov s plačom, také to bolo ťažké,“ opisuje. To bolo v roku 2014.

Postupne sa jej za dva roky podarilo vybudovať organizáciu, ktorá združuje tie najväčšie digitálne firmy na Slovensku. Počas jej šéfovania sa počet členov rozrástol z pôvodných 11 až na 55 firiem (a dnes ich je vyše 75). „Som veľký bojovník, poviem si, že to dám, aj keby som mala ísť hlavou proti múru,“ konštatuje so smiechom. Ibaže po dvoch rokoch začala pociťovať prvé príznaky vyhorenia.

Keď sa zásoby vyčerpajú

„Dostala som sa do bodu, kedy som už viac nevládala ťahať. Do akéhosi paralelného vesmíru, v ktorom som síce fungovala na autopilota, ale netešila som sa už z ničoho,“ opisuje toto obdobie. Plnila jednu pracovnú úlohu za druhou, no nikdy si nevychutnala úspech alebo zadosťučinenie z dobre odvedenej práce. Pretože ďalšia už čakala za rohom.

Petra Dzurovčinová (druhý rad, druhá sprava) z pozície šéfky SAPIE často lietala do zahraničia, či už na konferencie alebo iné dôležité stretnutia. Na fotografii je na pracovnej ceste v Bruseli, ktorá sa týkala podpory startupov a inovatívneho ekosystému. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

„Viem ísť veľmi agresívne proti vlastnému telu a dokážem ho dotlačiť až na hranu, pretože ho tam potrebujem dostať. Aj keď niekde v pozadí tuším, že mi to telo potom spočíta. No a ja som ho tlačila naozaj veľmi dlho,“ povie a na chvíľu sa odmlčí.

Postupne to prerástlo do toho, že sa jej zo života vytratila akákoľvek radosť. Pracovala celé dni aj noci, cez víkendy si brala všade so sebou notebook a aj keď nesedela v kancelárii, premýšľala nad tým, čo ďalšie musí urobiť. Dokonca sa jej o práci aj snívalo.

„Nebola som schopná vypnúť. Keď to človek nevie, tak sa neustále ženie dopredu, no jeho zásoby sa reálne jedného dňa vyčerpajú.“ Presne to sa stalo, keď si uvedomila, že aj veci, ktoré ju predtým napĺňali, ako napríklad stretnutia s ľuďmi a podnetné mítingy, z ktorých zakaždým vzišlo množstvo nápadov, už považuje za povinnosť.

Začala pociťovať nechuť, dokonca až odpor k práci, ktorú predtým milovala. „Na rovinu môžem povedať, že som začala svoju prácu nenávidieť. No zároveň som si nedokázala predstaviť, že prestanem tak veľa pracovať. Je to ako štokholmský syndróm a ja som nevedela, čo s tým,“ dodáva.

Na jednu stranu si uvedomovala, že robí prácu za troch ľudí a potrebuje poľaviť. No zároveň si kládla otázku: kto budem, ak prestanem robiť také veľké množstvo práce? „Asi rok mi trvalo, kým som si uvedomila, kto som, keď sa nedefinujem cez svoju prácu.“

Množstvo práce sa snažila zvládnuť „silou“, namiesto toho, aby si vzala pár dní voľna a načerpala novú energiu. „Bola som veľmi chladná, snažila som sa potlačovať všetky emócie, fungovala som ako robot,“ opisuje. Postupne bolo vyčerpanie výraznejšie a aj keď pracovala dlhšie, nepodávala už taký výkon, ako kedysi.

Dokázať svetu, že na to mám

Najprv si nedokázala ani len pripustiť, že niečo nezvláda. Predsa ju ľudia vnímali ako úspešnú ženu, a to už od vysokej školy, keď počas štúdia stíhala prácu a pôsobenie v študentskej organizácii AIESEC. „Dlhodobo som mala pocit, že musím svetu dokázať, že na to mám. Že pokiaľ si niečo zaumienim, neexistuje nič, čo by ma mohlo zastaviť. Preto som už ako 20-ročná robila 15 hodín denne a domov som chodila iba spávať,“ opisuje obdobie pred desiatimi rokmi.

Postupne, ako sa jej darilo a stúpala vyššie po pomyselnom kariérnom rebríčku, začala mať pocit, že je potrebné dokazovať, že na to má čoraz širšiemu publiku. „Pokiaľ vás práca napĺňa, sami priam chcete do toho burnoutu spadnúť. Chcete cítiť, že vás potrebujú, že robíte niečo zmysluplné a meníte veci k lepšiemu.“

„Niekedy sa pozeráme okolo seba a čakáme, kto nás zachráni. Ako Popoluška, ktorá hľadá vysnívaného princa.“

Poďme však späť do súčasnosti. Po rokoch uponáhľaného fungovania upadla do akejsi depresie. „Nakoniec som sa už musela prehovárať, aby som ráno vôbec vstala a išla do práce,“ prezradí. Práve to už bolo obdobie, kedy išla za vedením organizácie a žiadala, aby najali ďalšieho človeka, ktorý jej pomôže zvládať kvantum práce. „No kým sa všetko nerozsype, tak to človek dáva, a kým ľudia vnímajú, že to zvláda, tak to ani netreba vykrývať,“ konštatuje.

Tak sa zrodila nová emócia – hnev. „Bola som veľmi nahnevaná – na okolie, ktoré mi nechce pomôcť, ale najmä na seba, že zotrvávam v práci, ktorá ma ničí, no nie som schopná z nej odísť.“ Postupne začal trpieť jej osobný život, rozpadlo sa jej manželstvo. „Bola som zlá aj na svojich priateľov a rodinu, trúsila som sarkastické poznámky a netrápilo ma, či sa niekoho dotknem. Dobrý priateľ mi potom povedal, že sa správam ako ˈbitchˈ. Nastavil mi zrkadlo, za čo som mu dnes vďačná, chcelo to asi odvahu,“ prehodí s jemným úsmevom a dodá, že až táto spätná väzba jej začala postupne otvárať oči.

Najväčší zlom však prišiel až vtedy, keď si uvedomila, ako veľmi trpí jej zdravie. „Reálne som začala pociťovať strach, že ak budem takýmto tempom pokračovať ďalej, tak zomriem a stane sa to rýchlo. Pokiaľ by som bola sama, tak by som to neriešila, no mala som pri sebe malú dcérku. Sama seba som sa opýtala, či potrebujem byť ten najúspešnejší, najbohatší človek na cintoríne.“

Petra Dzurovčinová (v bielych šatách v strede) počas ďalšej z pracovných ciest, tentokrát v Izraeli. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

Neskôr tieto obavy vyústili aj do ďalších prejavov úzkosti, napríklad do ojedinelých panických atakov. Práve pri nich začala premýšľať, čo sa s jej telom deje. „Najprv som si diagnostikovala všetky možné rakoviny, veď čo iné som si mala myslieť, keď ma bolelo toto aj hento… Nainštalovala som si rôzne zdravotné aplikácie, začala som si pravidelne kontrolovať tep,“ doplní.

Nahromadený stres sa prejavoval aj na trávení, zistila, že trpí viacerými potravinovými intoleranciami. Pri množstve práce si totiž ani neuvedomila, čo má na obed. Zjedla takmer hocičo, čo jej prišlo pod ruku a potom jej bývalo zle a v práci nebola schopná podať taký výkon, ako si želala. „Dnes si už dávam pozor na to, čo jem. Vyžaduje si to tvrdú disciplínu, ale je mi lepšie,“ zhodnotí, ako sa posunula so starostlivosťou o seba samú.

Napriek tomu, že to nebolo ľahké, v septembri 2017 opustila organizáciu, ktorú niekoľko rokov budovala. Po odchode dostala množstvo pracovných ponúk, no práve v tom čase nebola schopná vybrať si žiadnu z nich. „Nevedela som, kam chcem ísť ďalej a kým chcem byť. Práve vtedy sa naplno prejavili známky vyhorenia a tiež prišli depresívne stavy.“

Záchranné siete

Po odchode si nastavila prvé rutiny, ktoré jej pomáhali zvládať tieto ťažké chvíle. Na začiatku boli malé kroky: prechádzky, plávanie a bicykel. Postupne pribúdali ďalšie zvyky ako ranná joga, výlet do lesa, večerné posedenia s priateľmi… Budovala si tak nový životný štýl.

Postupne sa naučila myslieť na seba, na svoje zdravie. „Niekedy sa pozeráme okolo seba a čakáme, kto nás zachráni. Ako Popoluška, ktorá hľadá vysnívaného princa. Podobne som aj ja čakala, že ma niekto vytiahne z tej situácie, no skutočná záchrana prichádza z nášho vnútra,“ povie a jedným dychom dodá: „Musíme si to odmakať.“

Najväčší reality check? Jednoznačne päťročná dcéra Olívia. „Ona mi nastavuje najlepšie zrkadlo, keď mi povie: ˈMami, nepracuj už toľko, poďme spolu niečo robiť.ˈ Vie dať najavo, keď sa jej niečo nepáči. Povie mi to otvorene tak, ako to cíti, nemá žiaden filter.“ Aj vďaka dcére sa znova učí tešiť sa z maličkostí. „Dáme si spolu zmrzlinu a je to tá najzmysluplnejšia časť dňa. Žiadna práca.“ Podobne cez víkend odloží telefón, dá ho do flight režimu a je s ňou.

Najviac jej nastavila zrkadlo jej päťročná dcérka Olívia. Pri hrách s ňou nechá vypustiť svoje „vnútorné dieťa“ a užíva si prítomný okamih, či už je to vonku na zmrzline, na hojdačke alebo na dovolenke. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

Takto si vybudovala akúsi záchrannú sieť aktivít, ktoré ju držia nad vodou aj v čase, keď sa rútia nové povinnosti, ktoré ju nútia zvyšovať pracovné nasadenie. Sú to také ručné brzdy, ktoré jej pomôžu spomaliť, ak by sa náhodou opäť rozhodla rozbehnúť sa hlavou proti múru.

Nové začiatky

Napriek tomu, že vždy bola veľká perfekcionistka, dnes bez problémov prizná, keď niečo nevyjde. A pokojne to pustí z ruky. Príkladom toho je startup Freya na podporu ženského zdravia, ktorý niekoľko mesiacov vyvíjala a nakoniec skončil, keď sa jej rozpadol tím. „Podobne som aj predtým mohla nechať nejaký projekt vyfailovať, alebo si aspoň vypýtať pomoc. Nedokážem predsa sama zachrániť celý svet,“ zopakuje nahlas lekciu, ktorú sa iba nedávno naučila.

Počas vystúpenia na minuloročnej konferencii Testing United v Bratislave. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

Najnovšie má novú prácu, pôsobí ako šéfka inovácií na bratislavskom magistráte. „Napriek tomu, že som v práci iba pár mesiacov, už pociťujem ten adrenalín, ako ma to baví, ako veľmi chcem makať. No musím sa sama kontrolovať. Uvedomujem si, že je to beh na dlhé trate a keď ja nebudem oukej, tak to nedám,“ povie uvoľnene a dodá: „Keď človek vyhorí, tak si uvedomí, čo je skutočne dôležité, čo ho napĺňa a čo je ten dôvod, pre ktorý každé ráno vstáva z postele. Vyčistila som si hlavu. Bola to výborná životná skúsenosť, ale nechcem si ju už nikdy dobrovoľne zopakovať.“