Čo je to syndróm vyhorenia

Keď sa rozprávate s psychiatrom, psychológom alebo aj koučom, ktorí sa venujú téme vyhorenia, zhodnú sa na nasledujúcom: „Kto nehorí, ten nevyhorí.“ Touto vetou chcú ilustrovať, že syndrómu vyhorenia predchádza veľký zápal a nadšenie pre vec, ktoré sa však postupom času z rôznych príčin pretavia až do totálneho vyčerpania organizmu – ako duševného, tak aj fyzického.

Pohľad psychológa:

Syndróm vyhorenia je konečným štádiom procesu, pri ktorom človek stráca svoje pôvodné nadšenie a pôvodnú motiváciu. Tento proces môže trvať mesiace až roky.

Príčinou vyhorenia je väčšinou dlhodobý stres, nedostatočné ocenenie – či už spoločenské, finančné alebo aj seba samého, a tiež málo starostlivo o svoje vlastné zdravie.

Vyhorenie sa najčastejšie týka profesií, v ktorých sa vyžaduje vyššia emocionálna angažovanosť, tvorivosť, zodpovednosť, prípadne úsmev „za každú cenu“, ako sú školstvo, zdravotníctvo, manažment, médiá, kreatívny sektor či služby.

Môže sa prejavovať nielen psychicky, stratou nadšenia či zmyslu práce, cynizmom a depresívnymi stavmi, ale aj fyzicky, poruchami spánku, oslabenou imunitou, tráviacimi ťažkosťami.

Čím skôr tieto prejavy u seba človek spozoruje, tým je zväčša aj terapia jednoduchšia. Vo fáze úplného vyhorenia často pomôže zmena životného štýlu či svojich postojov, niekedy je však potrebná až zásadná zmena práce.

Pohľad psychiatra:

Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb patrí burnout do kategórie Z73, ktorá zahŕňa rôzne ťažkosti spojené so zvládaním života. Syndróm vyhorenia je formálne definovaný a subjektívne prežívaný ako stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobým zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne mimoriadne náročné. Tieto emocionálne požiadavky sú najčastejšie spôsobené kombináciou dvoch vecí: veľkým očakávaním a chronickými situačnými stresmi. Končí sa stratou ideálov, empatie, energie a zmyslu.

Marie Åsberg, profesorka Karolínskeho inštitútu v Štokholme, ktorá študuje burnout, nazvala toto postupné míňanie sa síl človeka ako „tunel vyčerpania“.Na začiatku je nedostatok spánku, ktorý spôsobuje pocit vyčerpanosti. Postupne prídu rôzne psychosomatické príznaky vyčerpania – bolesti alebo choroby, rovnako „trpí“ aj hlava, keď človeku „predhadzuje“ pocit viny za neurobenú prácu.

Tak do toho celého spadne: necíti žiadnu radosť, prichádzajú depresívne stavy až dôjde k úplnému vyčerpaniu všetkých síl. Je to akoby tunel negatívnych psychických aj fyzických pocitov, ktorý ho do seba vtiahne. Dostať sa von z tohto tunela je náročné, ale nie nemožné.

Autorka: Marie Åsberg. Reprodukcia: Forbes

Pohľad HR (zamestnávateľa):

Mať v tíme človeka – či už nadriadeného, podriadeného, alebo kolegu, ktorý je dlhodobo prepracovaný, znamená, že v prvom rade trpí on sám. Psychicky, fyzicky, emočne. Postupne začne pociťovať pocit bezútešnosti, že nedokáže podávať taký výkon ako kedysi.

V pracovnom prostredí sa to prejavuje posúvaním alebo rušením termínov stretnutí, pretože pre ľudí bez energie je ranné vstávanie takmer nemožná úloha. Tiež nedodržiavaním termínov úloh, ich nedokončievaním alebo chybným vypracovávaním.

Človek v štádiu vyhorenia sa môže chcieť vyhýbať zodpovednosti a už len pri pomyslení na odpísanie na pracovný e-mail môže pociťovať nutkanie zvracať.

Nielenže dochádza k zníženiu výkonu a efektivity človeka, ale zníži sa aj jeho zaangažovanosť v práci. Nie je ochotný stretávať ľudí, stráca záujem o kolegov, izoluje sa, čo má vplyv na atmosféru v tíme. Vytvára to ďalší stres, frustráciu a negatívne emócie.

Vyhorený človek môže často skončiť až na PN pre zdravotné problémy, či už pre vyčerpanosť, zníženú imunitu, bolesti hlavy alebo problémy so spánkom.

Čo pomôže?

Každému môže pomôcť prekonať akútne fázy syndrómu vyhorenia niečo iné. Dá sa však nájsť niekoľko spoločných aktivít, ktoré zmieňujú takmer všetci z dvanástich respondentov, s ktorými sme sa rozprávali. Na začiatku boli pre nich tieto aktivity akousi záchrannou sieťou, no pre mnohých sa postupne stali súčasťou ich životov.

Najčastejšie im pomohli:

• Vyhľadanie psychológa, alebo psychiatra
• Prestávka od práce, nielen fyzická (nie som v práci), ale aj mentálna (nepremýšľam nad prácou, neplánujem si prácu)
• Trávenie času s rodinou, priateľmi, blízkymi ľuďmi
• Pobyt v prírode, prechádzky v lese
• Fyzická aktivita (beh, joga, plávanie, bicyklovanie)
• Hľadanie nových hobby alebo návrat k starým koníčkom (maľovanie, hudba, varenie, práca v záhrade)
• Rôzne formy meditácie alebo dychových cvičení (mindfulness, autogénny tréning)

Definíciu syndrómu vyhorenia na účely tohto článku zostavili psychológ Matúš Bakyta, psychiater Martin Ondrejkovič a personalista Dalibor Slávik.