Diagnóza „výkonník“

Od mala si stanovovala vysoké ciele a stále chcela dosiahnuť viac. Nebolo preto žiadnym prekvapením, keď sa rozhodla pre štúdium na Oxforde. A ďalšie kroky? Startup v Silicon Valley a Google v Zürichu. V prostredí, kde sa hodnota človeka meria najmä podľa podaného výkonu sa na svoju prácu upla natoľko, že sa jej nedokázala vzdať, ani keď prišiel obrovský stres či problémy so spánkom. „Vždy som mala veľa koníčkov, no v tomto období som mala po práci chuť len padnúť do postele. Nechcela som sa ani stretávať s kamarátmi, a keď som niekam náhodou šla, tak som sa k tomu musela veľmi nútiť,“ vysvetľuje. Po burnoute a troch mesiacoch strávených v posteli sa dnes Mária Friedmannová učí hľadať hodnotu inde ako vo vykonanej práci.

Začiatky takéhoto nebezpečného myslenia dnes Mária datuje do obdobia svojho vysokoškolského štúdia na Oxforde. Obklopená inteligentnými a inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí dosahovali excelentné výsledky v škole aj mimo nej, sa im chcela vyrovnať. „Je to miesto, kde človek veľmi ľahko uverí tomu, že čím väčší intelektuálny výkon podá, tým je lepší človek,“ priznáva. Jej kamaráti popri štúdiu stážovali, vyhrávali zlaté medaily na olympiádach, organizovali vzdelávacie kempy, robili charitu, či cestovali po celom svete.

Absolventka Oxfordu Mária Friedmannová sa dnes pomaly dostáva zo syndrómu vyhorenia. Foto: Mária Friedmannová (archív)

A ona chcela tiež. Byť nielen dobrou študentkou, ale nejakým spôsobom urobiť svet lepším miestom. Počas Oxfordu teda založila akadémiu Discover, letnú školu pre českých a slovenských stredoškolákov, vďaka ktorej si môžu študenti vyskúšať, čo by chceli študovať na vysokej škole. Formou, akou sa to učí na najlepších svetových univerzitách, s dôrazom na inovatívne vyučovanie, kritické myslenie a občiansku angažovanosť.

„Na jednej strane je skvelé, že máte okolo seba aktívnych ľudí, ktorí chcú zmeniť svet, toto prostredie má však aj odvrátenú stranu a zápasia s tým mnohé z top univerzít. Ja som na Oxforde uverila tomu, že čím viac aktivít robím, tým som lepší človek,“ priznáva. A až teraz si začala uvedomovať, z akej veľkej časti boli vtedy aj prospešné aktivity, akou je napríklad charita, o egu.

Mária si spomína na to, ako sa jej mama často pýtala, čo by sa stalo, keby nerobila toľko mimoškolských aktivít, veď mnohí ich nerobia a sú šťastní. Jej prvá myšlienka bola, že predsa nemôže byť ako iní, priemerní, ľudia. Chcela ukázať, že zvláda viac. „Na jednej strane človeka v takomto prostredí trápi pocit vlastnej nedostatočnosti, na tej druhej si myslí, že je nejakým spôsobom lepší ako tí, ktorí toľko nerobia,“ priznáva. Dlhú dobu si to však neuvedomovala.

Na Oxforde, kde študovala odbor Human Sciences a psychológiu (PhD.) strávila osem rokov. Jej neskoršia práca však bola len pokračovaním sveta, ktorý je zameraný na výkon. „Robotu som milovala, rada som sa vrhala do nových projektov, napĺňalo ma to radosťou,“ spomína. Oheň v nej sa však rýchlo po neskoršom nástupe do Googlu zmenil na popol.

Smer YouTube

Po pracovnom mieste sa Mária začala obzerať ku koncu doktorandského štúdia na Oxforde, a pri otázke, či bol Google jej prvou voľbou, sa zamyslí. Rozhodovala sa totiž medzi ním a biotechnologickým startupom v Silicon Valley, kde pár mesiacov stážovala. Firma vyvíjala smart tabletku s čipom, ktorý komunikoval so smartfónom a na základe toho vedel lekár na diaľku skontrolovať pacientovo dýchanie, tep a zbierať medicínske dáta o reakcii na rôzne lieky.

V startupe sa pracovalo 12 hodín denne a často neskoro do večera, ona však bola z práce v Silicon Valley nadšená. Neprekážalo jej to. No nevedela si predstaviť, že by takto mala fungovať večne. „Počas môjho PhD. na Oxforde som robila aj dlhšie hodiny, no kombinácia stresu vo firme a rýchlosť, akou sa tam striedali deadliny, mi nerobili dobre,“ hovorí a spomína na jediný deň dovolenky, ktorý tam ako stážistka za tri mesiace mala. „Prišla po mňa šéfka domov, že súrne musím niečo súrne dorobiť.“

Keď sa teda rozhodovala medzi full-time pozíciou v Silicon Valley a ponukou v Google, rozhodla sa pre druhú možnosť. Nechala sa zlákať aj značkou, možnosťou učiť sa od najlepších a najmä si myslela, že vo väčšej firme to nebude také šialené. „Startupy sú rýchle a stresujúce, no nevedela som, že v Googli to bude rovnaké,“ hovorí.

Na výskumnícku pozíciu v Youtube nastúpila Mária ešte počas toho, ako dokončovala doktorát na Oxforde. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Do kancelárie v Zürichu nastúpila na začiatku januára 2015 na pozíciu user experience researcher v YouTube. Pomocou psychológie, výskumov, antropologickým meraním či pozorovaním sa snažila vylepšiť technologické produkty firmy pre youtuberov. Zisťovala napríklad, aké ukazovatele sú pre nich dôležité pri meraní úspešnosti videa, či sa to zhoduje s filozofiou YouTube, a ako to dokážu zlepšiť. „Youtuberov väčšinou zaujímal počet zhliadnutí videa, no pre spoločnosť bol kľúčovým ukazovateľom úspešnosti youtubera čas, ktorí diváci strávia pozeraním videa. Či ho niekto vypne po minúte, alebo si ho pozrie celé,“ uvádza len jednu z vecí, ktorú sa snažili zmeniť.

Na pravidelnej báze teda komunikovala aj s najväčšími hviezdami tejto scény s miliónmi odberateľov. Cestovala za nimi na rozhovory, dávala im vypĺňať dotazníky, alebo pozorovala ich prácu s novými produktmi, na základe ktorej dávala odporúčania na vylepšenia. Na tejto výskumníckej pozícii v Google ich však bolo málo a aj táto práca časom prerástla do dlhých hodín v kancelárii a stresu, ktorý priniesla súťaživosť medzi gigantmi.

„V priestore online videa s YouTubom súťažia Instagram, Twitch spoločnosti Amazon a Netflix, a to prostredie je vysoko konkurenčné. Neustále sa snažia dobehnúť jeden druhého, na všetky zmeny u konkurenta treba reagovať,“ vysvetľuje Mária. Často sa teda stávalo napríklad, že jej výskum stopli v polovici a povedali, že sa má sústrediť na niečo iné.

Každému výskumu však predchádzalo približne trojtýždňové plánovanie, študovanie literatúry či zháňanie respondentov, a tak nebolo jednoduché hodiť to celé za hlavu. „Nikdy som nevedela, či práca, ktorú robím, bude na niečo dobrá, či ju vôbec dokončím, a to ma veľmi frustrovalo, lebo som svoju prácu chcela robiť čo najdokonalejšie“ opisuje jeden z dôvodov, ktoré jej vtedy spôsobovali stres.

Len trochu sa hecnúť

Dnes pri spomienkach na svoju prácu hovorí, že nikdy nebola pánom svojho času. Ráno v Zürichu začínala s tým, že nevie, aké požiadavky na poslednú chvíľu prídu podvečer, keď sa zobudí Kalifornia. Vtedy totiž začínala druhá šichta. „Od šiestej večer sme mali väčšinou ešte tak dve hodiny mítingov,“ spomína. A práve tie tvorili významnú časť jej bežného dňa v Googli. Jednotlivé tímy sa totiž museli informovať a koordinovať svoju prácu.

Často preto musela multitaskovať a výskumy robiť vo viacerých krátkych intervaloch medzi stretnutiami. „Na takúto prácu potrebujete dlhé sústredenie, počas 30-minútových úsekov viete maximálne skontrolovať maily,“ spomína. Priemerne odpracovala okolo desať hodín denne, no objem práce nebolo to najhoršie. „K vyhoreniu u mňa viedol najmä spôsob práce,“ vraví aj keď priznáva, že so svojou povahou by si ho pravdepodobne spôsobila aj v inej spoločnosti.

To, že má problém, si začala uvedomovať, keď sa pre ňu stala práca tou jedinou hodnotou. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Každý deň bol v Google pre ňu neskutočne náročný na pozornosť a nikdy nemala deadline, po ktorom by si mohla vydýchnuť. Projekty bežali neustále, stres bol konštantný a už po roku vo firme si uvedomila, že to s ňou nie je dobré. Sama so sebou však zápasila ešte ďalšie tri roky.

„Stále som dúfala, že sa to zlepší. Bola som tak veľmi upnutá na svoju prácu, že som si nevedela predstaviť, čím budem, keď prestanem pracovať pre Google,“ vysvetľuje a hovorí, že tento prístup videla aj vo svojom okolí. Aj jej priatelia z Oxfordu či spolupracovníci sa s firmou, pre ktorú pracovali, stotožňovali rovnako. Top spoločnosti totiž naberajú typy osobností, ktoré pre svoju prácu dokážu zahorieť.

Postupom času však Mária prestala horieť pre všetko ostatné. „Nemala som energiu a chuť robiť veci, ktoré má predtým bavili. Na univerzite som tancovala salsu, spievala v zbore a veľa športovala, no v tom najhoršom čase som po práci len padla do postele,“ vysvetľuje a dodáva, že sa jej nechcelo ani stretávať s ľuďmi. „Ku každej interakcii som sa musela nútiť, vravela som si, že keď sa občas nehecnem, tak nebudem mať žiadnych kamarátov,“ vysvetľuje.

Napriek tomu, že nemala chuť ani energiu na svoje záľuby v minulosti, čas na organizovanie prospešných aktivít si vždy našla. Semienka sebahodnoty naviazanej na výkon, ktoré zasialo prostredie Oxfordu, v nej rástli naďalej. „Ten tlak, že musím, bol silnejší ako ja. Vravela som si, že ide o dobré veci, ktoré stoja za to hecnúť sa,“ hovorí dnes.

Mária organizovala dva protesty za Slušné Slovensko v Zürichu a s kamarátkou z českej organizácie Nevypusť duši robila workshopy pre mladých v oblasti duševného zdravia. Paradoxne. „Sama som si ten konflikt uvedomovala. Študentom som radila osekávať aktivity a ja som robila presný opak,“ priznáva.

Dnes si spomína na to, ako si jej kamarátka dala v tom čase pauzu od školy, lebo to všetko nezvládala. A spomína si aj na to, ako veľmi jej vtedy závidela. Aj ona chcela vedieť povedať ‘dosť’. Čiastočným úspechom však bolo, že skresala počet workshopov a prenechala riadenie akadémie Discover iným.

Posledná bodka

V práci však makala ďalej a stále dúfala, že to bude lepšie. Až to dospelo do štádia, keď ju o odchod z firmy prosil aj priateľ. Mávala problémy so spánkom, vytvorila sa jej silná úzkostná porucha a v práci prichádzali panické ataky. A aj keď s úzkosťami už mala predchádzajúcu skúsenosť, ataky boli novinkou. Keď zažila prvý, bola vystrašená podobne ako mnohí, ktorí si ho na začiatku spájajú s infarktom.

„Ide o stav, kedy sa mozog dostane do extrémnej paniky, človeku začne silno búšiť srdce, stiahne hrdlo a má pocit, že nevie dýchať. Často je to sprevádzané nevoľnosťou, potením a počas ataku sa nedokážete sústrediť na nič iné, než na tú emóciu,“ vysvetľuje.

Najhoršie stavy zažila Mária paradoxne až po tom, čo dala v Google výpoveď. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Mária hovorí, že tie menšie sa jej v práci podarilo zakryť, no bývala po nich veľmi vyčerpaná. Tie najhoršie však prišli až po jej odchode z Googlu.

Čo bolo nakoniec dôvodom na výpoveď? „Žiadna konkrétna udalosť, len ďalší stresujúci deň v práci,“ vysvetľuje a dodáva, že chvíľu pred tým to už vyzeralo nádejne. Zlepšil sa jej spánok a ustúpili ataky, no potom to prepuklo znova, v ešte väčšej intenzite. „To bol moment, kedy som si povedala ‘stačí’!“

To, že ju postihol syndróm vyhorenia, si však neuvedomovala, ani keď z Googlu odchádzala. Myslela si, že to je len obyčajný stres, že po výpovedi všetko ustúpi a ona nadobudne stratenú energiu a chuť na svoje koníčky. Mala odvážne plány, no prepočítala sa. „Chcela som ísť na chvíľu na Slovensko, stráviť čas s rodinou a potom cestovať, možno vyskúšať nejakú dobrovoľníckou prácu. Myslela som si, že si dám gap year, po ktorom som vždy túžila,“ hovorí.

Po výpovedi však prišli panické ataky, aké predtým nezažila. Boli časté a dokázali ich privodiť úplné maličkosti. Mária sa navyše nedokázala postaviť z postele a mala problémy vykonať bežné činnosti, ako pranie či nákup potravín. „Mala som tak málo energie. Bolo jasné, že žiadne Slovensko ani dobrovoľníctvo v Afrike sa nekoná,“ hovorí dnes už s úsmevom. Namiesto nich nastúpila psychoterapia a mesiace v posteli.

Na toto obdobie sa jej nespomína ľahko. Nedokázala čítať, pozerať televíziu a k svojmu laptopu sa ani nepriblížila. „Len tak som vegetovala, pozerala do steny a snažila sa zachovať si nejakú pravidelnosť aspoň v jedení,“ vysvetľuje. Až vtedy si začala uvedomovať, ako ďaleko to celé nechala zájsť. Extrémna, prvá, fáza u nej trvala tri mesiace.

Mária organizovala dva protesty Za slušné Slovensko v Zürichu. Foto: Mária Friedmannová (archív)

Keď jej už bolo trochu lepšie, začala chodiť na prechádzky, pozorovala prírodu a praktizovala mindfulness meditáciu. Stále však nebola schopná ísť do väčšej spoločnosti, občas sa s niekým stretla len vo dvojici. „Dávnejšie som čítala, že zo silných burnoutov sa človek dostáva pol roka až rok, a veľmi som tomu neverila. Takýto časový horizont nakoniec ale sedí aj na mňa,“ hovorí.

Toto celé sa dialo koncom minulého roka a Mária priznáva, že stále z toho nie je celkom vonku. Napriek tomu sa dnes cíti najšťastnejšie za posledné štyri roky. „Z toho najhoršieho som vonku. Už sa mi začína chcieť robiť nejaké veci, dokonca som prečítala jednu knižku a už mám aj produktívnejšie plány,“ vraví.

Tri týždne strávila na jogovom pobyte na Bali, no keďže vtedy ešte nebola schopná cestovať naplno, rada by sa tam vrátila. A premýšľa aj nad tým, že pôjde pozrieť strýka do Austrálie. Práca je však ešte v nedohľadne. Teraz pracuje na tom, aby ju v budúcnosti vnímala inak ako pred vyhorením. A rovnako tak aj svoje dobrovoľnícke aktivity.

„Posledné mesiace pre mňa boli lekciou o egu a pokore. Zamýšľala som nad tým, prečo som bola tak veľmi zameraná na výkon a množstvom iných aktivít si chcela dokázať, že som nejakým spôsobom lepšia,“ hovorí priamo.

Na spoznanie toho, či je jej pomoc úprimná, má dnes jednoduchý kľúč. „Predstavte si, že by ste túto prospešnú aktivitu mali dohodiť niekomu inému. Ak vám ide len o dobro veci samotnej, tak vás to až tak trápiť nebude. Keď však máte silné nutkanie urobiť to sám, vstupuje tam už ego,“ dodáva na záver.