Peter Gabriž

Otvorenie čiernej skrinky

Peter Gabriž

zakladateľ The Booster Labs

Tvrdé deadliny, 12-hodinové šichty, nedele v kancelárii a lietanie po celom svete. Tak by sa dali zhrnúť začiatky jeho pracovného života, na ktoré dnes spomína ako na svet niekoho iného. „To prostredie bolo šialené, stresujúce, všetko muselo byť rýchlo. Na opačný koniec sveta som lietal často na jeden či dva dni, a neuvedomoval si, čo to robí s mojím telom,“ hovorí. V jeho pracovni však dnes počuť upokojujúcu hudbu a počas rozhovoru cítiť, že predo mnou už nesedí ten istý človek. Zmenil ho syndróm vyhorenia, ktorý ho na niekoľko mesiacov pripútal k posteli. Vďaka nemu si však utriedil priority a uvedomil si, ako dlho bol schopný potláčať akékoľvek emócie.

Peter vyštudoval právo a jeho prvá pracovná pozícia po vysokej škole bola vo veľkej konzultačnej firme, kde mal na starosti akvizície firiem. Začal tam v roku 1995, teda počas éry privatizovania, keď na Slovensko začali vstupovať aj zahraniční investori. Ako konzultant zastupoval výhradne medzinárodné spoločnosti, ktoré u nás či v Česku získavali podiely vo významných štátnych firmách.

Spomína, že už vtedy pracoval dlhé hodiny, bola to totiž práca od jedného deadlinu k druhému. „Určité obdobie sa vyjednáva kontrakt, a keď sa strany dohodnú, tak všetci pracujú deň a noc na tom, aby sa do niekoľkých hodín pripravila všetka dokumentácia. Aby si to náhodou protistrana nerozmyslela,“ vysvetľuje fungovanie v poradenstve. Ich klienti pritom vôbec nevedeli, čo znamená spracovať takúto zmluvu a často po párhodinovom stretnutí zmenili 20 – 30 % vecí, ktoré už boli na papieri. „Napríklad sme mali niekoľkostostranovú zmluvu a dostali sme 12 – 24 hodín na úpravy, pretože protistrana odlietala preč a musela to stihnúť podpísať,“ spomína si a dodáva: „Vtedy jednoducho nespíš.“

Vo svojich kariérnych začiatkoch teda pracoval priemerne 12 hodín denne a vrcholom jeho mimopracovného odreagovania sa bolo piatkové pivo s kolegami. V sobotu potom dospávali celý týždeň a v nedeľu sa opäť stretli v kancelárii. Tieto dni patrili administratíve alebo dorábaniu toho, čo sa cez týždeň nestihlo. Takto Peter fungoval približne štyri roky, no ten najväčší pracovný tlak mal ešte len prísť.

Mladý generálny riaditeľ

Po pár rokoch v konzultačnej spoločnosti sa stal šéfom akvizícií medzinárodnej firmy Telenor Group, kde mal na starosti kupovanie nových firiem, reštrukturalizáciu a začleňovanie do skupiny. Ako 29-ročný dostal ponuku stať sa generálnym riaditeľom firmy, ktorú pre Telenor získal. Prijal ju. „Bolo to náročné. Bol som veľmi mladý na takú pozíciu, neštudoval som ekonómiu a rýchlo som sa museli doučiť veľa vecí, aby som procesom, ktoré sa tam diali, porozumel. Zároveň som firmu reštrukturalizoval a potreboval som vytvoriť zásadný rast,“ spomína.

V tom čase poskytovala firma služby takmer všetkým bankám na Slovensku a pod Petrovým vedením rozbehla biznis s bankovými kartami na Balkáne. Časom rástla o 20 – 30% ročne a jeho táto práca napĺňala. „Bola to celkom zábava aj výzva zároveň,“ hovorí s úsmevom. Po určitom čase však firma zmenila majiteľa, Telenor ju predal fondu privátneho kapitálu a ten ho relatívne v krátkom čase predal strategickému investorovi – americkej firme First Data.

Peter Gabriž stál pri vzniku startupového ekosystému na Slovensku, dnes vedie inovačné štúdio The Booster Labs. Foto: archív Forbes

Peter Gabriž stál pri vzniku startupového ekosystému na Slovensku, dnes vedie inovačné štúdio The Booster Labs. Foto: archív Forbes

Po akcionárskych zmenách získal Peter ešte väčšiu zodpovednosť aj v globálnej organizácii. „Nakupovali sme firmy po celom svete, stále sme niečo vymýšľali, kreovali a konsolidovali,“ hovorí a dodáva, že aj keď už predtým bol zvyknutý na vysoké pracovné tempo, táto pozícia priniesla úplne iný typ stresu. „Odrazu robíte desiatky dôležitých rozhodnutí denne, máte na starosti globálne projekty a zodpovedáte sa investorom, ktorých zaujímajú čísla a často veľmi krátkodobý horizont,“ vysvetľuje.

Nová pozícia so sebou navyše priniesla aj veľa cestovania. Peter si spomína, že cestoval takmer každý týždeň. Európa, Austrália, USA či Ázia. A najťažšie boli tie najvzdialenejšie služobné cesty. „Do New Yorku som napríklad letel na dva a pol dňa. Prídeš tam, cez deň máš hneď niekoľko mítingov za sebou a odlietaš. Pamätám si, ako som šiel do Soulu. Prišiel som o siedmej večer a na ďalší deň o štvrtej poobede som bol preč,“ spomína. V tom období si však vôbec neuvedomoval, čo to robí s jeho telom, stavom mysle a energiou. Tvrdí, že „žil len v hlave“ a signály organizmu dlhodobo ignoroval.

Rozdiel oproti práci v poradenstve bol aj ten, že Peter mal už v tom čase rodinu, ktorú sa snažil nezanedbávať. „Akokoľvek zvláštne to môže vyzerať, vždy keď som nelietal, tak som sa snažil byť s nimi čo najviac hlavne cez víkendy a cez týždeň najneskôr o siedmej večer. Radšej som prácu dorábal neskôr, počítač som otváral aj neskoro v noci,“ vysvetľuje a dodáva, že sa snažil to nejako vybalansovať.

Politika v obrovskej korporácii ho však čím ďalej, tým viac unavovala. Počas jedenástich rokov, čo vo firme pracoval, „prežil“ tri veľké zmeny v akcionárskej štruktúre, no tá posledná bola najťažšia. „Firmu odkúpila veľká private equity spoločnosť, ktorá ju stiahla z burzy, a celý dlh ´hodila na nás´,“ vraví. Na vysvetlenie, ide o známy model LBO – leveraged buy out, keď si investor požičia niekedy až 70 – 80 % percent sumy, za ktorú kúpi firmu, a tá ju potom spláca.

„Nemohli sme nič investovať a každý výdavok, už aj schválený v rozpočte, som musel obhajovať pred špeciálnymi komisiami. Ak šiel náhodou niekto na materskú alebo sa rozhodol odísť, nemohol som na jeho miesto zobrať nového človeka, jeho prácu som musel rozdeliť medzi existujúcich zamestnancov,“ spomína na posledné mesiace vo veľkej firme. Neustály stres bol súčasťou každého jeho dňa.

Londýn vs. Slovensko

Po určitom čase fungovania v spomínaných podmienkach sa Peter s touto prácou rozlúčil. Naskytla sa nová príležitosť, pozícia, ktorá sa však niesla, ako inak, v podobnom tempe ako predchádzajúce. V londýnskej investičnej spoločnosti, ktorá investovala do startupov v oblasti finančných technológií a zároveň sa venovala inovačnému poradenstvu.

Keď si na toto obdobie spomína dnes, napadne mu citát nemeckého učiteľa a rečníka Eckharta Tolleho: „Stres je spôsobený tým, že sme ´tu´, a pritom si želáme byť ´tam´.“ Pracovnú základňu mal Peter v Londýne, rodinu na Slovensku a popritom začal znova cestovať po celom svete. Každý druhý týždeň však pracoval zo Slovenska, kde okrem iného spoluzakladal coworkingový priestor The Spot a jeden z prvých startup inkubátorov. „Keď som pracoval z domu, chcel som byť v Londýne, mal som pocit, že mi niečo uniká. A keď som bol tam, chcel som byť na Slovensku a pomáhať žene s deťmi a kolegom budovať slovenský inovačný ekosystém,“ spomína na svoje dva svety.

A aj keď na chvíľu uvažoval nad tým, že do Anglicka presťahuje celú rodinu, nakoniec zistil, že by to nemalo žiaden zmysel. „Robilo sa tam veľmi veľa. V izbe som tam pred desiatou večer nebol snáď ani raz – čiže manželka by bola opäť s deťmi sama,“ vraví.

Peter Gabriž (47)

Podnikateľ, dlhoročný poradca v startupoch a jeden z tých, ktorí stáli pri tvorbe inovačného ekosystému na Slovensku. Je spoluzakladateľom coworkingového centra The Spot, akcelerátora Spot Booster a inovatívneho startupového štúdia The Booster Labs. Vyštudoval právo v Bratislave a v minulosti pôsobil ako konzultant v spoločnosti Andersen Legal, bol viceprezidentom First Data Corp a riaditeľom medzinárodného investičného fondu Anthemis Group.

Keď sa ho pýtame na to, či jeho neskoršie vyhorenie spôsobilo aj niečo v jeho povahe, na chvíľu sa odmlčí. Tvrdí, že možno to bolo tým, že si niečo potreboval dokázať, alebo tým, že sa rád púšťa do takmer neriešiteľných vecí. „Cítim sa dobre, ak riešim veci mimo svojej komfortnej zóny. Preto ma bavil svet startupov. Máte tam rovnicu s 12 neznámymi, a už keď ich máte 8 a myslíte si, že idete dobrým smerom, odrazu ich príde ďalších 10. Jeden týždeň to chcete celé zavrieť, no ten druhý si hovoríte, chvalabohu, že sme to neurobili. Takéto fungovanie nie je pre každého, no mňa to baví,“ hovorí.

Možno aj preto prerástol pracovný tlak do fyzických a mentálnych problémov, ktoré dovtedy nevnímal. Myslel si, že po náročných hodinách v práci mu pomôže 10 – 15 kilometrový beh, plávanie či „zničenie sa“ vo fitnescentre. Že vďaka tomu bude zdravší. Keď sa za týmto obdobím ohliadne dnes, hovorí, že sa svoje vyšťavené telo snažil oklamať chvíľkovým nabudením a endorfínmi po športe. A aj keď je pohyb zdravý, v tom čase mu viac bral, ako dával.

Vďaka vyhoreniu si Peter uvedomil, že dlhé roky fungoval len ako robot bez emócií, ktorý plní pracovné zadania. Foto: Peter Gabriž (archív)

Vďaka vyhoreniu si Peter uvedomil, že dlhé roky fungoval len ako robot bez emócií, ktorý plní pracovné zadania. Foto: Peter Gabriž (archív)

Roky stresu a enormného zaťaženia sa u Petra začali prejavovať v jeseni pred piatimi rokmi. „Asi mesiac som fungoval s teplotou, neustále som sa potil, lekári mi dávali antibiotiká, no nevedeli povedať, čo mi je. Kým som doslova nepadol,“ vysvetľuje. Na toto obdobie spomína ako na najťažšie, počas niekoľkých mesiacov bol viac v posteli ako mimo nej. „Cítil som sa, ako keď máte ťažkú chrípku, keď neviete poriadne pohnúť telom. Ten pocit poznáme všetci, no rozdiel bol v tom, že to netrvá ani deň, ani dva, ale týždne.“

Bol taký vyčerpaný, že nevládal pozerať televíziu či šoférovať. A aj potom, ako začal jazdiť sám, tak musel na trase Bratislava – Ivanka pri Dunaji zastaviť, aby si pospal. „Pamätám si, že som mal jedno také miesto, asi kilometer od nášho domu. Tam som si dával pauzu, lebo som to už nevládal odšoférovať,“ spomína.
Navyše, v tom čase mal asi ročného syna a „zožierali“ ho výčitky, že namiesto pomoci má jeho manželka doma ďalšie dieťa, o ktoré sa treba starať. „Toto dieťa“ však spávalo 18 hodín denne a vrcholom jeho dňa bol jeden zjedený jogurt. Po rokoch, ktoré sa točili najmä okolo práce, ho od nej vyhorenie odtrhlo na niekoľko mesiacov. V Londýne to však chápali, Peter nebol prvý ani posledný, ktorému sa to prihodilo.

Postupné liečenie

Syndróm vyhorenia u neho nevypukol len na emocionálnej rovine, ale prerástol aj do fyzickej roviny. Lekári mu našli niekoľko vírusov a bakteriálnych ochorení a museli nanovo naštartovať celý imunitný systém. Kým mu imunologička povedala, že je vyliečený, trvalo to rok. „Pichali mi injekcie, po ktorých mi vždy na ruke navrela obrovská hrča, ktorá sa postupne vstrebávala do tela,“ spomína.

S odstupom času hovorí, že si to zaslúžil a je rád, že mu dal život takúto facku. „Stále hovorím, že je to tá najlepšia vec, aká sa mi mohla stať. Potreboval som, aby som si, obrazne povedané, rozbil nos,“ hovorí pokorne. Dospieť k tomuto názoru však nejaký čas trvalo. Na začiatku mu totiž to, že nemohol pracovať, privádzalo ďalší stres. Mal pocit vlastnej nenahraditeľnosti a bál sa, že to bez neho nezvládnu. „Ak som z toho jedného jogurtu denne náhodou získal trochu energie, len som sa oplakával. Mal som pocit, že sa rozpadne planéta,“ hovorí dnes a s úsmevom dodáva, že sa bez neho, samozrejme, zaobišli.

Obdobie, počas ktorého nemal chuť do života, trvalo približne štyri mesiace. Energia a aspoň nejaké nadšenie potom prichádzali postupne. Pomaly začal pozerať televíziu, občas niečo prečítal a začal chodiť na prechádzky. Prešiel si týždňami, keď sa jeho stav zlepšoval, aj časom, keď prišli úzkosti. Po piatich rokoch hovorí, že si nevie predstaviť, kde by bol dnes bez pomoci manželky a celej rodiny. Aj kvôli nim je rád, že mu vyhorenie ukázalo nový spôsob života a on si nanovo usporiadal priority. A ako hovorí, začal otvárať čiernu skrinku s emóciami, ktoré dovtedy vôbec nevnímal.

Dostať sa z vyhorenia mu pomohli lekári, joga, meditácie či dýchacie cvičenia Wima Hofa. Foto: archív Forbes

Dostať sa z vyhorenia mu pomohli lekári, joga, meditácie či dýchacie cvičenia Wima Hofa. Foto: archív Forbes

Keď sa ho počas rozhovoru opýtame, prečo, len sa zasmeje a odpovedá protiotázkou: „Aké emócie? Myslel som si, že žiadne nemám.“ Dnes si však Peter uvedomuje, že ich nevedomky potláčal, a aj tomu pripisuje neskoršie vyhorenie. „Jediný pocit, ktorý som tak trocha vedel odhadnúť, bol strach. Všetko ostatné išlo akosi mimo mňa. Proste sa cítiš zle, ale nevieš, prečo. A ani sa nad tým nezamýšľaš, jednoducho ideš ďalej a robíš, čo je potrebné,“ hovorí. Zvyk, ktorý si vybudoval, pripisuje aj kultúre, v ktorej šírime heslo „chlapi neplačú“, a priznáva, že jeho život pred vyhorením bol plný arogancie a egoizmu, kde záujmy, potreby a pocity iných neboli dôležité.

Dnes už s prejavením emócií až taký problém nemá, no ide o dlhodobý proces. Taký, ktorý po rokoch potláčania niekedy bolí. Z majstra ignorácie sa však stal niekto, kto teraz vlastné prežívanie potrebuje analyzovať. „Snažím sa pozorovať, aké pocity vo mne jednotlivé situácie vyvolávajú, a keď sa mi to náhodou podarí, tak cítim, že sa vďaka tomu môžem lepšie rozhodovať,“ hovorí.

Dnes Peter Gabriž vedie The Booster Labs, startupové štúdio, ktoré spoluzaložil. Petrovo fungovanie je diametrálne odlišné od toho v minulosti. Vstáva okolo siedmej ráno a každý deň začína 20-minútovou meditáciou, Taichi, Čchi kung alebo dýchacími cvičeniami podľa Wima Hofa. Potom nasleduje studená sprcha a práca, kde si však už nič nemusí dokazovať. „Snažím sa pracovať tak, aby mi a takisto aj ľuďom okolo mňa veci dávali zmysel. Už nič ´nehrotím´ a do ničoho netlačím ani ostatných spolupracovníkov. Predtým to bolo o tom, že musíme, dnes, či a ako veľmi to chceme,“ vraví a dodáva: „Snažím sa robiť najlepšie to, čo viem, a keď niečo nevyjde, tak to proste beriem. Stáva sa to.“

Chcete s nami vyzdieľať svoj príbeh? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Nevyhorení