Nechoďte proti hodnotám

Viac ako 20 rokov bol vysokopostaveným manažérom v nadnárodných korporáciách, šéfoval stovkám ľudí, pracoval na významných strategických rozhodnutiach a lietal na zahraničné cesty pripravovať a uzatvárať veľké investície. Po prvej skúsenosti s vyhorením, ktorá ho dostala na nemocničné lôžko a z ktorej sa dostával šesť mesiacov, sa rozhodol pre zásadnú zmenu.

Opustil svet korporácií a prijal výzvu zmeniť svoj profesionálny život. Stal sa lektorom, koučom, ktorý sprevádza vysokopostavených manažérov. Počas tejto služby nakrátko vstúpil do politiky ako poradca ministra dopravy Jána Figeľa. A práve toto prostredie ho priviedlo k druhému, dosť ťažkému burnoutu, z ktorého sa spamätával takmer celý jeden rok.

Marián Kolník vlastnými slovami rozpráva o tom, aké dôležité je vedieť zmysel toho, čo robíme, aké je to padnúť pre vyhorenie „z výšky na dno“ a prečo bývajú poctiví ľudia v politike alebo v novinárstve vystavení syndrómu vyhorenia.

Nastavenie od detstva

Vyhorenie nie je ani tak o veľkom vyčerpaní, ako skôr o zmysluplnosti toho, čo robíte. A tiež o súlade hodnôt, ktoré vyznávate, a tým, do čoho vás nútia okolnosti, nadriadení, firma…

Začnem tou vyčerpanosťou, ktorá je spojená s poctivým a zodpovedným prístupom ku všetkému, čo človek robí. Tá síce vedie k „zodratiu“, ale nemusí viesť k vyhoreniu. Veľmi záleží na výchove, najmä v čase, keď človek dozrieva.

Môj otec, ktorý má dnes 90 rokov a, vďakabohu, ešte žije, bol za komunistov perzekvovaný a obmedzený na slobode pobytom v „prevýchovných“ táboroch (PTP). Počas toho obdobia sa naučil, že viera v osobné presvedčenie má obrovský význam pre integritu človeka.

Po prepustení sa oženil, ale trvalo pociťoval útlak režimu. Na svojom živote zistil, že ak dokáže byť vo svojej profesii výnimočný, komunisti ho budú potrebovať a v súkromí mu nechajú určitú slobodu pri vyznávaní svojej viery a pri výchove detí…

Táto skúsenosť sa stala veľmi dôležitou pri jeho výchove nás, detí. Vyžadoval od nás prvotriedny výkon nielen v škole, ale aj pri iných povinnostiach. Tak sa mi pod kožu dostalo poznanie, že musím dosahovať vynikajúce výsledky.

Bol som vychovaný k tvrdej práci a až po štyridsiatke som počul od svojho otca prvý raz slová uznania a pochvaly. A nebolo to ani za výborné výsledky v škole, ani za pracovné úspechy – to všetko bolo pre neho normálne. Pochválil ma až za založenie Centra obnovy rodiny.

Marián Kolník pracoval ako manažér vo veľkých korporáciách, dnes je kouč a lektor. Foto: Marián Kolník (archív)

Takto nastavený na vynikajúci výkon som vstúpil do života a nebolo to so mnou jednoduché. Bol som veľmi náročný nielen na seba, ale aj na ostatných, buď v práci ako šéf, neskôr aj doma ako manžel, otec… Nastavenie na perfektný výkon však nesie v sebe riziko vyhorenia!

Mal som „drive“, chuť byť najlepší, aj keď som nerozumel, prečo je to tak. Keď padol socializmus, začal som byť úspešným aj v zahraničí, bol som na vysokých postoch a viedol som veľa ľudí. No aj tak som stále chcel dosiahnuť viac. Neboli to egoizmus ani túžba vyniknúť… Bola to moja prirodzenosť, tak som bol vychovaný. Dostal som veľa darov, tak som považoval za potrebné ich využívať.

Pamätám si, ako sa ma kolegovia z Viedne pýtali, kedy relaxujem. Ja som na to nemal odpoveď! Oddych sa u nás doma bral ako zaháľanie, lenivosť. Bohužiaľ, nikto ma nenaučil, že je potrebné z času načas vypnúť, spomaliť, oddýchnuť si, zrelaxovať. Čas na seba som však mal. Denne som meditoval, chodil do ticha, ale aj to bolo spojené s kvalitnejším výkonom, lepšími výsledkami…

Tak som išiel roky na plné obrátky. Hovorili mi, že ma to jedného dňa dobehne a mali pravdu. Dnes mám telo opotrebované na úrovni 80-ročného človeka. Jednoducho som sa zodral.

Ale zistil som veľmi zaujímavú skutočnosť. Vyhorenie v mojom prípade nebolo o tejto únave, oba razy bolo spojené s niečím, čo by som nazval rozporom medzi hodnotovým svetom, v ktorý som veril, a tým, čo som robil, lebo napríklad záujmy korporátu… Keď mi dávala práca zmysel, hoci som išiel na doraz a býval som unavený, predsa len som bol určitým spôsobom šťastný.

Kto sa dožije vyhorenia, tak pravdepodobne dlhodobo robil niečo, čo mu prestalo dávať zmysel, alebo išlo proti jeho hodnotovému nastaveniu.

Telo je veľmi inteligentné a mnohorakým spôsobom dáva najavo, že sa vyhorenie už blíži. V mojom prípade to bol vysoký krvný tlak, ale najmä bolesti chrbtice.

A signalizujú to aj zhoršujúce sa vzťahy. Začal som byť nepríjemný, vyhýbal som sa ľuďom. Nechcel som nikoho stretnúť, zdvihnúť telefón… Nemal som silu čakať, začal som byť veľmi netrpezlivý a podráždený, všetko muselo byť hneď!

Antonio Salieri na vozíku

Keďže som nepočúval spomínané indície, tak moje telo vyplo úplne. A to rovno dvakrát. Prvý raz tak, že som šesť mesiacov ležal v nemocnici, lebo mi naraz praskli štyri platničky a ja som sa od bolesti išiel „zblázniť“. Každý dotyk ma bolel a vyzeralo to tak, že skončím na invalidnom vozíku s trvalým postihnutím. Zrazu som sa nevládal ani pohnúť, lekári mi hovorili, že môžem zostať paralyzovaný do konca života.

Nevedel som chodiť a museli ma z vyšetrenia na vyšetrenie voziť po nemocnici na vozíku. Pripadal som si ako Antonio Salieri, jedna z hlavných postáv vo filme Amadeus Miloša Formana. A tak, keď ma sestrička vozila na vozíku, „strúhal“ som grimasy po celej nemocnici.

Keď ma potom zaparkovala na izbe, tak bedákala: „Pán inžinier, ja sa tak veľmi hanbím! Prečo to robíte?“ Hovorieval som jej, že mám iba niečo po 40 a už som invalid, život sa mi skončil a nech mi nechá aspoň nejakú radosť… Naozaj som si myslel, že je to pre mňa konečná.

„Pokiaľ by som robil niečo zmysluplné, pozitívne a tvorivé, hoci by som padal do postele od únavy, nevyhorel by som.“

Počas prvých mesiacov za mnou prišli z Paríža, neskôr z Viedne, ku koncu „len z Prahy“. Po pol roku chodila už iba moja milovaná manželka Magduška. Ona to nikdy so mnou nevzdala. Verila, že sa zotavím a jej denná prítomnosť, ako aj viera v Boha, mi dávala silu pokračovať. Vtedy som úplne zmenil priority v mojom živote.

Prečo som vlastne prvý raz vyhorel?

Preto, že som robil veci, ktoré neboli v súlade s mojimi vnútornými hodnotami. V tom čase som pracoval pre jeden veľký koncern, ktorý neúspešne sprivatizoval firmu na Slovensku a považoval to za podvod zo strany štátu a niekoľkých súkromných osôb. Na mojich pleciach pristálo asi 60 súdnych sporov.

Po mesiacoch ťažkej práce dospel súd k rozhodnutiu, ktoré nám dávalo síce formálne za pravdu, ale spravodlivosti sme sa nikdy nedočkali. To bolo niečo, čo som ťažko niesol. Počas viacerých rokov som hral náročnú „šachovú partiu“, a nie iba jednu, hneď desiatky partií naraz a prehrávali sme takmer v každej z nich, keďže sme nemohli používať metódy ako náš protivník.

Moje prvé vyhorenie bolo spôsobené tým množstvom negatívnej energie, ktorú som musel trvalo generovať. Nie som človekom, ktorý vyhľadáva šarvátky a spory. Bol som vychovaný úplne inak a tu som roky robil niečo, čo bolo veľmi negatívne. Pokiaľ by som robil niečo zmysluplné, pozitívne a tvorivé, hoci by som padal do postele od únavy, nevyhorel by som.

Namiesto toho som takmer denne niečo spochybňoval, súdil sa a pre to som sa veľmi trápil. Pokiaľ by mi dnes ponúkli túto prácu, neprijal by som ju, pretože by som vedel, ako veľmi to môže zvnútra ničiť človeka.

Po tejto skúsenosti a mojom prvom vyhorení som pochopil, že moja služba v korporáte na niečo narazila. Prestalo mi to celé dávať zmysel. Mali sme asi 80-tisíc zamestnancov a ja som patril medzi 140 vrcholových country manažérov. To je vysoká pozícia, akási zlatá klietka, z ktorej sa neodchádza… Po viacerých signáloch, ktoré mi život prinášal, som pochopil, že je najvyšší čas z korporátu odísť. Nebolo to ľahké, ale to je už iný príbeh.

Ako som vyhorel druhýkrát

Moje druhé vyhorenie bolo spôsobené stresom, ktorý skončil zo dňa na deň pre zásadné hodnotové rozpory. Po odchode z predošlej vysokej pozície v nadnárodnom koncerne som sa rozhodol venovať svoj čas a odžité skúsenosti na troch úrovniach. Manažérom vo firmách, manželským párom v kríze a mladým ľuďom, ktorí sa pripravujú do života.

Zásadne sa zmenil môj časový raster, čo sa týka výsledkov. Práca s číslami v korporáte sa odohráva na mesačnej, ročnej a päťročnej báze. No ja som pochopil, že moja nová služba potrebuje úplne iné vnímanie času. Inšpiráciou mi bol hlavný hrdina z knihy „Muž, ktorý sadil stromy“ od Jeana Giona. S veľkou úľavou som prijal rozhodnutie, že sa nedožijem ovocia mojej každodennej služby. Dnes je môj časový raster sto rokov. Ak vtedy zarodia stromy dobra, múdrosti, lásky v dušiach ľudí, ktorých dnes sprevádzam, čo mi je veľkým privilégiom – to tu už nebudem.

Po niekoľkých rokoch lektorskej služby som dostal pozvanie ísť do politiky. Nie ako člen strany, ale ako odborný poradca ministra. Čo ma oslovilo, bol fakt, že po vzájomnej dohode s ministrom sme si zadefinovali spoločný cieľ „nulová tolerancia ku korupcii a do roka čierne čísla v štátnych podnikoch, ktoré sme spravovali.“ Tejto úlohy som sa ujal rád, ale na plecia som si opäť naložil obrovské bremeno. Chcel som pomôcť a pre dobrú vec dať zo seba všetko, čo som sa kedy naučil.

Do čela štátnych firiem som mohol vyberať ľudí na základe otvoreného výberového konania, boli to profíci z biznisu. Vytvorili sme si spôsob komunikácie a zodpovednosti, všetko išlo, síce s veľkým úsilím a námahou, ale dobre. Boli sme partia statočných, ale aj politicky trocha naivných ľudí.

„Roky som mal na starosti tisícky ľudí, rast v obrovských firmách a zrazu som bol v stave, že som sa nevedel na nič sústrediť. Nevládal som dočítať jeden riadok ani poriadne povedať, čo si myslím.“

Do roka sa nám podarilo splniť náš cieľ – čierne čísla a to najmä vďaka potlačeniu korupcie a zmysluplnému šetreniu. Bol to malý zázrak. S najbližšími spolupracovníkmi sme sa tešili ako malé deti. Ale spoločnosť to neocenila. Keď politickí nominanti zistili, že máme prebytky a peniaze vraciame späť do rozpočtu, tak sme poriadne narazili.

Politický tlak narástol natoľko, že som bol viac-menej postavený pred otázku: spolupracovať, alebo odísť. Cítil som sa veľmi osamelý, nepochopený a sklamaný. Bol som odstavený od systému práce, ktorý sme vytvorili. Pred mojimi očami sa to celé začalo rozpadať. Rozhodol som sa zo dňa na deň odísť a požiadal som o uvoľnenie zo služby. To, čo ma tie dni naučili, bolo úžasné poznanie, že aj štátne podniky môžu fungovať so ziskom, len musíte uzatvoriť všetky kohútiky, kadiaľ vytekajú peniaze a zaviesť profesionálny spôsob riadenia! Išlo to ale rýchlo.

Z politiky som teda odišiel zo dňa na deň. Mal som obrovskú zodpovednosť a na starosti vyše 70-tisíc ľudí. Toto všetko sa skončilo v jedinom okamžiku. A vtedy moje telo po druhýkrát vyplo. Možno to poznáte, že idete na dovolenku a práve vtedy, keď pustíte z hlavy všetky obavy a všetok stres, tak ochoriete. To sa deje, keď človek náhle vypne všetok ten tlak.

Bolo to asi tretí deň po tom, ako som skončil na ministerstve, a odrazu som si uvedomil, že sa so mnou deje niečo veľmi zvláštne. Zostal som iba tak sedieť, nevládal som sa zdvihnúť a pohnúť nohami, v prstoch som neudržal list papiera…

Telo zareagovalo veľmi prudko a môj imunitný systém sa „zbláznil“. Myelín, ktorým sú obalené nervy v tele, začala moja imunita vyhodnocovať ako cudzorodú bielkovinu a začala ho „upratovať“. Nervy na rukách a nohách zostávali obnažené, neprenášali potrebné príkazy, len veľmi boleli. Išlo o život.

Po troch týždňoch sa tento proces zastavil. Hrozilo mi, že sa budem musieť odznova učiť chodiť a rozprávať, no nestalo sa tak. Mal som šťastie. Keď sa to začalo zlepšovať, nepočúvol som lekárov a pustil som sa opäť do práce, na čo som dostal zápal pľúc, a to bolo posledné, ale veľmi vážne varovanie. Pochopil som, že návrat do normálneho života bude dlhý. Aj bol – trval skoro celý rok.

Bolo to pre mňa celé veľmi zvláštne a aj ponižujúce. Roky som mal na starosti tisícky ľudí, rast v obrovských firmách a zrazu som bol v stave, že som sa nevedel na nič sústrediť. Nevládal som dočítať jeden riadok ani poriadne povedať, čo si myslím. Nebol som schopný plánovať si stretnutia. Viete, celý život „v stave vyhorenia“ trvá opakovane akoby každý jeden deň. Človek ráno vstane a narodí sa a večer si ľahne spať a zomiera. Nie je možné žiť pre nejakú budúcnosť, pre niečo nové, niečo plánovať. Snažíte sa iba prežiť od rána do večera.

To, že som prežil obe vyhorenia bez toho, aby som stratil psychické zdravie, bolo iba zásluhou ľudí, ktorí ma milovali. Pokiaľ by som ich nemal pri sebe, tak by bolo veľmi ľahké spadnúť do depresie a potĺkať sa v nej ako troska celé roky.

Nájsť jednoduchý flow

Trvalo niekoľko mesiacov po druhom vyhorení, než som začal žiť „normálny život“. Bol som doma, staral som sa o deti, vozil som ich do školy. Chodil som na drobné nákupy do potravín a robil také obyčajné, „naozaj malé veci“. Dni začali mať veľmi jednoduchý flow. Urobil som iba pár malých vecí, ktoré dávali zmysel a boli užitočné aj pre iných. Opäť som objavil krásu jednoduchého života.

Najviac mi pomáhalo, keď ma milovaní ľudia podporovali. Keď ma nikto neponižoval, že niečo nezvládam alebo že som lenivý, ako sa mohlo navonok zdať. Na to, aby sa človek vrátil z vyhorenia späť, je potrebné, aby sa chcel vrátiť, ale hlavne, aby mal záchrannú sieť v podobe blízkych, ktorí mu opäť pomôžu postaviť sa na nohy.

Nie je nič zvláštne, že ľudia, ktorí prešli vyhorením, začnú pomáhať ďalším a šíria osvetu o tejto téme, hovorí Marián Kolník, ktorý je sám toho príkladom. Foto: Marián Kolník (archiv)

Dôležitou súčasťou tohto zotavovania sa bola aj moja viera v Boha. A je hlboko prítomná v našej rodine dodnes. Pokiaľ dnes v mojej službe kouča, mentora či sprievodcu zistím, že oproti mne sedí človek v niektorom zo štádií vyhorenia, vypínam všetky poučky a racionálne argumenty. V tej chvíli sa pre neho stávam blízkym človekom. Pozerám sa na neho s láskou a dobrom v srdci a zvolávam na neho Božie požehnanie.

Mimochodom, nie je nič zvláštne, že ľudia, ktorí prešli vyhorením, začnú byť vnímaví na prejavy s tým spojené. A často sú vzácnymi sprievodcami pre tých, ktorí sa dostali do tejto životnej pasce…

Pokiaľ by som mal zhrnúť svoju osobnú skúsenosť, tak vyhorenie má niekoľko spúšťacích faktorov. Deje sa to najmä vtedy, keď je človek dlhodobo nútený okolnosťami, prostredím a niekedy aj sebou ku konaniu, ktoré je proti jeho hodnotám. A tiež vtedy, keď pôsobí v prostredí, kde mu rúcajú to, v čo verí, a napriek tomu v ňom dlhodobo zostáva. Práve vtedy možno s určitosťou predpokladať, že vyhorenie príde.

Podobne majú k vyhoreniu blízko ľudia, ktorí sa rozhodli, že ich poslaním je obetovať svoj život pre hľadanie pravdy. Napríklad investigatívni novinári. Mnohí z nich skutočne vyhoreli, takmer umreli od vyčerpania. Proste zaplatili vysokú cenu, pretože sa hýbali v mútnych, špinavých „vodách“, a keď konečne priniesli svetlo do mnohých káuz, zistili, že niet spoločenskej objednávky, ktorá by sa s tým chcela vyrovnať. V takých chvíľach človek stráca zmysel aktivity, ktorú mesiace, možno roky robil…

Pokiaľ aj človek pôsobí v prostredí, ktoré je veľmi náročné na únavu, no dáva mu zmysel, baví ho a cíti sa byť užitočným pre iných, nemusí sa do stavu vyhorenia dostať vôbec.