Hlavou proti múru

Celé tie roky bola zvyknutá tlačiť na pílu tak silno, až kým neprišli požadované výsledky. Či už to bolo počas školy, keď dokazovala všetkým naokolo, že dosiahne všetko, čo si zaumieni, alebo neskôr, keď zakladala úspešnú organizáciu SAPIE, ktorú niekoľko rokov viedla. Napokon si vďaka vyhoreniu uvedomila, že tento prístup nie je udržateľný. „Nechcela som byť najúspešnejším človekom na cintoríne,“ hovorí dnes už trocha nadnesene.

„To, že som vyhorela, som si uvedomila až po roku,“ začína rozprávanie Petra Dzurovčinová, spoluzakladateľka a niekdajšia šéfka Slovenskej aliancie pre inovatívnu ekonomiku (SAPIE), v ktorej pôsobila viac ako tri roky. Asociácia prepája inovatívne firmy, ako sú Google, Eset či Pixel Federation a vytvára u nás ekosystém pre digitálnu ekonomiku.

Petra Dzurovčinová pritom pôvodne žila aj s manželom v Austrálii, kde pracovala ako marketingová manažérka celonárodnej organizácie, ktorá sa snažila popularizovať vedu. Popritom dvakrát spoluorganizovala podujatie TEDx v Adelaide, metropole Južnej Austrálie. Mala v tom skúsenosti, už v roku 2010 zorganizovala vôbec prvé podujatie TEDx v Bratislave.

Keď dostala príležitosť vrátiť sa po rokoch na opačnom konci sveta späť na Slovensko a pustiť sa do budovania organizácie, aká u nás predtým nemala obdoby, neváhala. „Začiatky boli ťažké, organizáciu som zakladala od nuly, iba z myšlienky, ktorá ma nadchla. Nastavovala som mechanizmy, písala stanovy, stretávala sa s budúcimi členmi. Prvé mesiace som chodila domov s plačom, také to bolo ťažké,“ opisuje. To bolo v roku 2014.

Postupne sa jej za dva roky podarilo vybudovať organizáciu, ktorá združuje tie najväčšie digitálne firmy na Slovensku. Počas jej šéfovania sa počet členov rozrástol z pôvodných 11 až na 55 firiem (a dnes ich je vyše 75). „Som veľký bojovník, poviem si, že to dám, aj keby som mala ísť hlavou proti múru,“ konštatuje so smiechom. Ibaže po dvoch rokoch začala pociťovať prvé príznaky vyhorenia.

Keď sa zásoby vyčerpajú

„Dostala som sa do bodu, kedy som už viac nevládala ťahať. Do akéhosi paralelného vesmíru, v ktorom som síce fungovala na autopilota, ale netešila som sa už z ničoho,“ opisuje toto obdobie. Plnila jednu pracovnú úlohu za druhou, no nikdy si nevychutnala úspech alebo zadosťučinenie z dobre odvedenej práce. Pretože ďalšia už čakala za rohom.

Petra Dzurovčinová (druhý rad, druhá sprava) z pozície šéfky SAPIE často lietala do zahraničia, či už na konferencie alebo iné dôležité stretnutia. Na fotografii je na pracovnej ceste v Bruseli, ktorá sa týkala podpory startupov a inovatívneho ekosystému. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

„Viem ísť veľmi agresívne proti vlastnému telu a dokážem ho dotlačiť až na hranu, pretože ho tam potrebujem dostať. Aj keď niekde v pozadí tuším, že mi to telo potom spočíta. No a ja som ho tlačila naozaj veľmi dlho,“ povie a na chvíľu sa odmlčí.

Postupne to prerástlo do toho, že sa jej zo života vytratila akákoľvek radosť. Pracovala celé dni aj noci, cez víkendy si brala všade so sebou notebook a aj keď nesedela v kancelárii, premýšľala nad tým, čo ďalšie musí urobiť. Dokonca sa jej o práci aj snívalo.

„Nebola som schopná vypnúť. Keď to človek nevie, tak sa neustále ženie dopredu, no jeho zásoby sa reálne jedného dňa vyčerpajú.“ Presne to sa stalo, keď si uvedomila, že aj veci, ktoré ju predtým napĺňali, ako napríklad stretnutia s ľuďmi a podnetné mítingy, z ktorých zakaždým vzišlo množstvo nápadov, už považuje za povinnosť.

Začala pociťovať nechuť, dokonca až odpor k práci, ktorú predtým milovala. „Na rovinu môžem povedať, že som začala svoju prácu nenávidieť. No zároveň som si nedokázala predstaviť, že prestanem tak veľa pracovať. Je to ako štokholmský syndróm a ja som nevedela, čo s tým,“ dodáva.

Na jednu stranu si uvedomovala, že robí prácu za troch ľudí a potrebuje poľaviť. No zároveň si kládla otázku: kto budem, ak prestanem robiť také veľké množstvo práce? „Asi rok mi trvalo, kým som si uvedomila, kto som, keď sa nedefinujem cez svoju prácu.“

Množstvo práce sa snažila zvládnuť „silou“, namiesto toho, aby si vzala pár dní voľna a načerpala novú energiu. „Bola som veľmi chladná, snažila som sa potlačovať všetky emócie, fungovala som ako robot,“ opisuje. Postupne bolo vyčerpanie výraznejšie a aj keď pracovala dlhšie, nepodávala už taký výkon, ako kedysi.

Dokázať svetu, že na to mám

Najprv si nedokázala ani len pripustiť, že niečo nezvláda. Predsa ju ľudia vnímali ako úspešnú ženu, a to už od vysokej školy, keď počas štúdia stíhala prácu a pôsobenie v študentskej organizácii AIESEC. „Dlhodobo som mala pocit, že musím svetu dokázať, že na to mám. Že pokiaľ si niečo zaumienim, neexistuje nič, čo by ma mohlo zastaviť. Preto som už ako 20-ročná robila 15 hodín denne a domov som chodila iba spávať,“ opisuje obdobie pred desiatimi rokmi.

Postupne, ako sa jej darilo a stúpala vyššie po pomyselnom kariérnom rebríčku, začala mať pocit, že je potrebné dokazovať, že na to má čoraz širšiemu publiku. „Pokiaľ vás práca napĺňa, sami priam chcete do toho burnoutu spadnúť. Chcete cítiť, že vás potrebujú, že robíte niečo zmysluplné a meníte veci k lepšiemu.“

„Niekedy sa pozeráme okolo seba a čakáme, kto nás zachráni. Ako Popoluška, ktorá hľadá vysnívaného princa.“

Poďme však späť do súčasnosti. Po rokoch uponáhľaného fungovania upadla do akejsi depresie. „Nakoniec som sa už musela prehovárať, aby som ráno vôbec vstala a išla do práce,“ prezradí. Práve to už bolo obdobie, kedy išla za vedením organizácie a žiadala, aby najali ďalšieho človeka, ktorý jej pomôže zvládať kvantum práce. „No kým sa všetko nerozsype, tak to človek dáva, a kým ľudia vnímajú, že to zvláda, tak to ani netreba vykrývať,“ konštatuje.

Tak sa zrodila nová emócia – hnev. „Bola som veľmi nahnevaná – na okolie, ktoré mi nechce pomôcť, ale najmä na seba, že zotrvávam v práci, ktorá ma ničí, no nie som schopná z nej odísť.“ Postupne začal trpieť jej osobný život, rozpadlo sa jej manželstvo. „Bola som zlá aj na svojich priateľov a rodinu, trúsila som sarkastické poznámky a netrápilo ma, či sa niekoho dotknem. Dobrý priateľ mi potom povedal, že sa správam ako ˈbitchˈ. Nastavil mi zrkadlo, za čo som mu dnes vďačná, chcelo to asi odvahu,“ prehodí s jemným úsmevom a dodá, že až táto spätná väzba jej začala postupne otvárať oči.

Najväčší zlom však prišiel až vtedy, keď si uvedomila, ako veľmi trpí jej zdravie. „Reálne som začala pociťovať strach, že ak budem takýmto tempom pokračovať ďalej, tak zomriem a stane sa to rýchlo. Pokiaľ by som bola sama, tak by som to neriešila, no mala som pri sebe malú dcérku. Sama seba som sa opýtala, či potrebujem byť ten najúspešnejší, najbohatší človek na cintoríne.“

Petra Dzurovčinová (v bielych šatách v strede) počas ďalšej z pracovných ciest, tentokrát v Izraeli. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

Neskôr tieto obavy vyústili aj do ďalších prejavov úzkosti, napríklad do ojedinelých panických atakov. Práve pri nich začala premýšľať, čo sa s jej telom deje. „Najprv som si diagnostikovala všetky možné rakoviny, veď čo iné som si mala myslieť, keď ma bolelo toto aj hento… Nainštalovala som si rôzne zdravotné aplikácie, začala som si pravidelne kontrolovať tep,“ doplní.

Nahromadený stres sa prejavoval aj na trávení, zistila, že trpí viacerými potravinovými intoleranciami. Pri množstve práce si totiž ani neuvedomila, čo má na obed. Zjedla takmer hocičo, čo jej prišlo pod ruku a potom jej bývalo zle a v práci nebola schopná podať taký výkon, ako si želala. „Dnes si už dávam pozor na to, čo jem. Vyžaduje si to tvrdú disciplínu, ale je mi lepšie,“ zhodnotí, ako sa posunula so starostlivosťou o seba samú.

Napriek tomu, že to nebolo ľahké, v septembri 2017 opustila organizáciu, ktorú niekoľko rokov budovala. Po odchode dostala množstvo pracovných ponúk, no práve v tom čase nebola schopná vybrať si žiadnu z nich. „Nevedela som, kam chcem ísť ďalej a kým chcem byť. Práve vtedy sa naplno prejavili známky vyhorenia a tiež prišli depresívne stavy.“

Záchranné siete

Po odchode si nastavila prvé rutiny, ktoré jej pomáhali zvládať tieto ťažké chvíle. Na začiatku boli malé kroky: prechádzky, plávanie a bicykel. Postupne pribúdali ďalšie zvyky ako ranná joga, výlet do lesa, večerné posedenia s priateľmi… Budovala si tak nový životný štýl.

Postupne sa naučila myslieť na seba, na svoje zdravie. „Niekedy sa pozeráme okolo seba a čakáme, kto nás zachráni. Ako Popoluška, ktorá hľadá vysnívaného princa. Podobne som aj ja čakala, že ma niekto vytiahne z tej situácie, no skutočná záchrana prichádza z nášho vnútra,“ povie a jedným dychom dodá: „Musíme si to odmakať.“

Najväčší reality check? Jednoznačne päťročná dcéra Olívia. „Ona mi nastavuje najlepšie zrkadlo, keď mi povie: ˈMami, nepracuj už toľko, poďme spolu niečo robiť.ˈ Vie dať najavo, keď sa jej niečo nepáči. Povie mi to otvorene tak, ako to cíti, nemá žiaden filter.“ Aj vďaka dcére sa znova učí tešiť sa z maličkostí. „Dáme si spolu zmrzlinu a je to tá najzmysluplnejšia časť dňa. Žiadna práca.“ Podobne cez víkend odloží telefón, dá ho do flight režimu a je s ňou.

Najviac jej nastavila zrkadlo jej päťročná dcérka Olívia. Pri hrách s ňou nechá vypustiť svoje „vnútorné dieťa“ a užíva si prítomný okamih, či už je to vonku na zmrzline, na hojdačke alebo na dovolenke. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

Takto si vybudovala akúsi záchrannú sieť aktivít, ktoré ju držia nad vodou aj v čase, keď sa rútia nové povinnosti, ktoré ju nútia zvyšovať pracovné nasadenie. Sú to také ručné brzdy, ktoré jej pomôžu spomaliť, ak by sa náhodou opäť rozhodla rozbehnúť sa hlavou proti múru.

Nové začiatky

Napriek tomu, že vždy bola veľká perfekcionistka, dnes bez problémov prizná, keď niečo nevyjde. A pokojne to pustí z ruky. Príkladom toho je startup Freya na podporu ženského zdravia, ktorý niekoľko mesiacov vyvíjala a nakoniec skončil, keď sa jej rozpadol tím. „Podobne som aj predtým mohla nechať nejaký projekt vyfailovať, alebo si aspoň vypýtať pomoc. Nedokážem predsa sama zachrániť celý svet,“ zopakuje nahlas lekciu, ktorú sa iba nedávno naučila.

Počas vystúpenia na minuloročnej konferencii Testing United v Bratislave. Foto: Petra Dzurovčinová (archív)

Najnovšie má novú prácu, pôsobí ako šéfka inovácií na bratislavskom magistráte. „Napriek tomu, že som v práci iba pár mesiacov, už pociťujem ten adrenalín, ako ma to baví, ako veľmi chcem makať. No musím sa sama kontrolovať. Uvedomujem si, že je to beh na dlhé trate a keď ja nebudem oukej, tak to nedám,“ povie uvoľnene a dodá: „Keď človek vyhorí, tak si uvedomí, čo je skutočne dôležité, čo ho napĺňa a čo je ten dôvod, pre ktorý každé ráno vstáva z postele. Vyčistila som si hlavu. Bola to výborná životná skúsenosť, ale nechcem si ju už nikdy dobrovoľne zopakovať.“