Samotné vyhorenie je výsledok dlhého pozvoľného procesu, ktorý má nasledujúce fázy:

Fáza nadšenia

V prvej fáze sa objavuje idealistické nadšenie, zaujatie pre vec, tendencia rozdať sa, ale aj dlhodobé preťažovanie sa, nadčasy a potreba dokázať a robiť veľa a čo najlepšie. Typická je zvýšená túžba po sebarealizácii.

Fáza stagnácie

V druhej fáze sa postupne rozvíja psychické aj fyzické vyčerpanie. Objavuje sa únava, pochybnosti, zmätok v rebríčku hodnôt, neschopnosť určiť si priority. Vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť. Prichádza “vytriezvenie” a sklamanie. Typický znak tejto fázy je popieranie všetkých príznakov rodiaceho sa vnútorného napätia ako prejav obrany proti tomu, čo sa deje.

Fáza frustrácie

V tretej fáze narastá sklamanie a frustrácia a nastáva postupné vytrácanie sa záujmu o druhých. Stráca sa empatia, objavuje sa nevrlosť, rôzne druhy agresivity, nenávisť a neochota. Strata angažovanosti, zhoršenie vzťahov s druhými a cynizmus je akousi obrannou reakciou pred ďalším vyčerpaním. Dehumanizácia druhých ľudí funguje ako ochrana pred vyhorením.

Fáza apatie

Nechuť reagovať, odpor ku všetkému, čo súvisí s pracovnými a inými povinnosťami, človek robí len najnutnejšie veci. Pocit, že niečo “musí” byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit – že nemusí nič. Iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie.

Fáza úplného vyhasnutia

Stavanie sa proti všetkým a proti všetkému – vyhorenie. Posledné štádium sa prejavuje totálnym vyčerpaním (citovým, telesným a mentálnym), silným negativizmom, nezáujmom a ľahostajnosťou. V tomto štádiu dochádza k „zosypaniu”, pocitom prázdnoty, zúfalstva, k zníženiu imunity a k väčšej náchylnosti k somatickým ochoreniam, úzkosti a depresii.