Havária letu Z73

Po dvanástich rokoch, ktoré ubehli, odkedy vyhorel, sa iba nedávno vrátil späť k práci psychiatra. Nebol to však ľahký návrat. Roky bojoval s úzkosťami, so stratou dôvery aj s hnevom na systém. Pred meno si v istom bode prestal písať MUDr. a radšej ako brigádnik triedil krabice s daňovými dokladmi. „Najviac mi pomohlo, keď som sa zamiloval,“ hovorí Martin Ondrejkovič, ktorý dnes opäť chodí v bielom doktorskom plášti.

Ako ste zistili, že ste sa dostali do stavu vyhorenia?

Napriek tomu, že som už mal za sebou atestáciu z psychiatrie a šesť rokov som pracoval ako psychiater, nerozumel som tomu, čo sa so mnou deje. Prišiel som na to až pri spätnom pohľade, tak päť až šesť rokov po tom, ako sa to stalo. Nie je to ničím zvláštne – burnout nie je psychiatrická diagnóza, ale medicínska. Je zaradená do kategórie Z73 medzinárodnej klasifikácie chorôb medzi „ťažkosti so zvládaním života“. Je to chápané ako úplné vyčerpanie.

Čo ste si teda mysleli, že sa s vami deje?

Bolo mi veľmi ťažko, ale nevedel som prečo. Syndróm vyhorenia nie je jednorázová záležitosť. Je to sled udalostí, ktoré k nemu vedú. Pamätáte si, ako pred niekoľkými rokmi v televízii vysielali seriál o najznámejších leteckých katastrofách? Najprv zasvieti jedna kontrolka, potom druhá, tretia… Presne to mi to pripomína. Je to kombinácia malých vecí, z ktorých žiadna nie je sama o sebe škodlivá a dá sa zvládnuť. Ale keď sa nazbierajú, tak fungujú ako domino.

Poďme teda od začiatku. Čo ste na sebe spozorovali ako prvé?

Na začiatku bolo obrovské nadšenie – napokon, ako vždy. Začal som pracovať na psychiatrii, mal som obrovskú chuť a ešte väčší pocit zodpovednosti. Myslel som si, že zachránim minimálne všetkých svojich pacientov, ak nie ešte viacerých. Trocha ako taký pubertiak, ktorý pozná v 16 rokoch riešenia na všetky problémy. Podobne je to, keď čerstvo skončíte psychoterapeutický výcvik, aspoň ja som to tak mal. Myslel som si, že viem všetko. Pritom o 20 rokov zistíte, že stále toho veľa neviete. Takto nastavený som prišiel do nemocnice, ale nezžívalo sa mi s ňou dobre.

Prečo?

Nebol som stotožnený s tým, že robím klasickú psychiatriu, predpisujem lieky. Najviac by sa mi páčilo robiť psychoterapiu, počúvať ľudí, ich rozprávanie o živote. Teraz sa už miešajú oba prístupy a ideálna je kombinácia podávania liekov, ak je to potrebné, a terapie. Vtedy to tak nie vždy fungovalo, rozprávame sa o rokoch 1998 – 2004. Bolo pre mňa tiež náročné zmieriť sa s tým, že nedokážem pomôcť všetkým. Tak som sa tlačil do čoraz väčších výkonov, aby som to vykompenzoval.

Čo to znamená, že ste nedokázali pomôcť všetkým?

Poisťovňa pacientom preplácala maximálne tri mesiace pobytu, či už to bola nemocnica alebo denné sanatórium, v ktorom som pôsobil. Čo znamenalo, že som pacienta liečil tri mesiace, zvládali sme spolu akútne fázy a potom som ho už nikdy nevidel, alebo sa opakovane vracali a začínali sme odznova. Pri psychoterapii je to iné, toho istého človeka stretávate niekoľko rokov, pomáhate mu kontinuálne. Máte pocit väčšieho zadosťučinenia. Potom som sa s tým zmieril, že takto proste medicína funguje. Pre moju psychiku to ale z dlhodobého hľadiska znamenalo, že som musel do akútnych prípadov investovať veľa zo seba, svojej energie. Pričom satisfakcia bola menšia, krátkodobá, prchavá…

Martin Ondrejkovič vyhorel počas jeho práce psychiatra. Na dlhých 12 rokov presedlal na koučovanie, až kým sa bol pred dvoma rokmi schopný vrátiť späť do nemocnice ako lekár. Foto: Martin Ondrejkovič (archív)

Spomínali ste, že ste mali pri pacientoch veľký pocit zodpovednosti, ktorý vás tlačil do čoraz väčšieho výkonu. Ako ste vtedy premýšľali nad svojou prácou?

Pocit zodpovednosti som mal často väčší ako samotní pacienti. Chcel som sa o nich postarať, samozrejme, veď kto, ak nie ja. Taký „spasiteľský komplex“. Presne ako sa hovorí, že cintoríny sú plné nepostrádateľných. Najnovšie hovorím, že aj nemocnice, pretože, ako vidíte (ukazuje na nohu v sadre), nedávno som si natrhol achilovku pri volejbale, keď som sa opäť tlačil do veľkých výkonov. Burnout nie je niečo, z čoho sa vyliečite. Nosíte si ho v sebe.

„Vyhorenie nie je čisto psychiatrická záležitosť, ale súbor viacerých okolností a stavov, a sú aj rôzne prejavy, pri ktorých môže pomôcť psychiatria. Niekto môže trpieť úzkosťami, ďalší depresiami alebo nespavosťou, pri niekom to spadne do obsedantno-kompulzívnych rituálov, ktoré potrebuje, aby sa uchopil v priestore, alebo si vybuduje závislosť od alkoholu.“

Čo nasledovalo po pôvodnom nadšení a nadľudských výkonoch?

Po nadšení prichádza frustrácia a akási stagnácia. Nazbieralo sa aj viacero vonkajších okolností, ktoré to zhoršovali. Nemocnica napríklad mala problémy kvôli platobnej neschopnosti, nedostávala peniaze od poisťovní. Pre nás, lekárov, to znamenalo, že sme nevedeli, či dostaneme zaplatené. Namiesto výplaty nám občas prišla iba záloha, či príde aj zvyšok, to bolo nejasné.

Z čoho ste ešte boli frustrovaný?

Práca na služby a smeny nebola pre mňa jednoduchá. Na všetky oddelenia slúžil jeden lekár a jeden na príjmovej ambulancii. To znamenalo asi niečo viac ako 400 obsadených lôžok a viacero oddelení. Okrem psychiatrických aj geriatria, interné, detská psychiatria, protialkoholické. Veľmi ma to stresovalo, nevedel som, či to všetko úplne ovládam, či zvládnem každú situáciu, ktorá sa pritrafí. Prispievala k tomu tiež moja sebaneistota. Nie každý to samozrejme takto vnímal. Bol to skôr nepomer medzi mojím pocitom zodpovednosti a nárokmi na jednej strane a subjektívnym pocitom nedostatočnosti na druhej. Postupne som sa obával zakaždým, keď som mal ísť do služby. A to som každé ráno sadal do auta a šoféroval do Pezinka.

Po celý ten čas ste pôsobili na psychiatrickom oddelení?

Bola to psychiatrická nemocnica a prešiel som viacerými oddeleniami. Od detskej psychiatrie, cez ženské oddelenie, gerontopsychiatriu, psychoterapeutické oddelenie. Rád by som bol vtedy ostal na psychoterapeutickom oddelení, ale vedenie nemocnice rozhodlo inak a skončil som na oddelení závislostí, ktoré nebolo mojou šálkou kávy, hlavne pre úzke zameranie problematiky. Dostal som pocit, že v tomto priestore nemám moc rozhodovať o svojom živote, alebo len do veľmi malej miery. Prirodzene som sa potom cítil bezmocný.

Ako sa rozhodne človek, keď sa takto cíti?

Po troch rokoch v nemocnici som odišiel do iného zariadenia, do denného sanatória, kde bol pre mňa dobrý pomer medzi skupinovou a individuálnou terapiou a medikáciou. Popritom som si dokončil psychoterapeutický výcvik. No na druhej strane sa začali na seba nabaľovať ďalšie povinnosti. Najprv vypadla jedna psychiatrička v nemocnici, pod ktorú patrilo sanatórium a dostali sme príkazom zabezpečovať starostlivosť aj tam. Plniť svoje povinnosti a nadprácu, to boli často ďalšie dve hodiny práce navyše po bežnej pracovnej dobe. Neuveriteľne ma frustrovalo to, že som sa voči tomu nevedel ohradiť. No zároveň som mal kdesi v podvedomí tú formulku, ktorá je malým písmom napísaná v zmluve: „a plní všetky pokyny podľa zadania zamestnávateľa…“

Prečo ste zotrvávali v práci, ktorá vás absolútne vyčerpávala, až kým ste nedospeli do štádia vyhorenia?

To je komplikované. Na jednej strane mi práca dávala zadosťučinenie, pocit šťastia, že robím niečo pre druhých. Zároveň som nevedel, kam by som išiel ďalej, napäť do nemocnice som už ísť nechcel. Nevidel som teda východisko. Mal som pocit, že viem robiť iba toto. Popritom som vedel, že využívam svoje schopnosti. Tak, ako to hovorí Liam Neeson v akčných filmoch, mám „particular set of skills“, súbor zručností, ktoré môžem použiť (smiech). Dokonca ich neviem vypnúť, aj keby som niekedy chcel, respektíve, stále sa to učím. Zručnosti, ako sú empatia, intuícia a schopnosť vytvárať vzťahy, môžu byť dokonca pri iných povolaniach ničivé, keď človek navníma veľa negatívneho z okolia, no pri práci psychiatra je to ideálna kombinácia. Preto som si myslel, že práve ja som ten, kto dokáže ľuďom pomôcť. Nevnímal som prácu ako spôsob zárobku, ale ako životné poslanie.

Výpoveď z košiara

Napokon ste odišli aj z práce v sanatóriu. Čo vás nakoniec primälo zatiahnuť ručnú brzdu a dať výpoveď?

Do istej miery ma opäť k tomu doviedli vonkajšie faktory. Asi dva roky sa šepkalo, že nás zrušia, potom zase že nie, čo zvyšovalo neistotu a zhoršovalo vzťahy na pracovisku. Po troch rokoch sanatórium, čiže časť nemocnice, sprivatizoval istý súkromník, čím sa nám de facto zmenil zamestnávateľ. Ten chcel škrtať počty zamestnancov a navrhol vyplácať iba 70 percent platu s odôvodnením, že ten zvyšok si musíme zaslúžiť. Bolo to smiešne, ako atestovaný lekár po šiestich rokoch praxe som mal príjem, na ktorý mi žiadna banka nechcela dať hypotéku.

Podľa zákonníka práce došlo k organizačnej zmene, mali sme nárok na zachovanie adekvátneho pracovného miesta v nemocnici, alebo sme mohli odísť s dvojmesačným odstupným. No tento postup nebol dodržaný. Inšpektorát práce nám avizoval, že pri tomto celom procese boli porušené zhruba dva paragrafy. Celkovo sa mi nepáčilo, v akej situácii som sa ocitol, tak som sa rozhodol odísť a zákonnou cestou požiadať o vyplatenie odstupného.

Namiesto toho však začali obe strany – súkromník aj nemocnica – so zamestnancami bojovať. Boli sme „tí zlí“, ktorí robili neporiadok a nie poslušné ovečky, ktoré by bez reptania prebehli z jedného košiara do druhého.

Čiže sa opäť množstvo práce u vás spojilo s neistotou.

Presne tak. Keďže som nevedel zohnať hypotéku, býval som u priateľky v jej garsónke. Bol som frustrovaný a zúfalý, čo sa podpisovalo aj na našom vzťahu. Tesne po tom rozhovore s budúcim šéfom ma priateľka po šiestich rokoch vzťahu opustila. Do toho celého mi v práci povedali, že nič z toho, o čom sme sa rozprávali, neplatí. Spolu s jednou kolegyňou sme zostali visieť medzi nemocnicou a súkromníkom, ani jeden z nich nám nechcel dať odstupné, ani za nás ako zamestnancov prevziať zodpovednosť. To bola posledná kvapka. Nevládal som už ďalej bojovať. Čo ma zlomilo, bol pocit, že sa nedovolám na základe zákonných postupov spravodlivosti, na ktorú som mal nárok. Počas dvoch mesiacov sa mi úplne rozsypal život.

Naozaj sa nič nedalo robiť?

Inšpektorát práce nemal výkonnú moc, dal nám za pravdu a odporúčal, aby sme sa s nimi súdili. Na to som nemal ani peniaze ani silu.

Čo ste teda robili?

Nakoniec som rezignoval, vrátil sa do „košiara“ súkromníka, dal som výpoveď a ako 34-ročný som sa prisťahoval späť k rodičom.

Predpokladám, že ste to neniesli ľahko.

Mal som obrovské úzkosti, ktoré ma obmedzovali v bežných činnostiach ako napríklad komunikácia s úradmi. Nevládal som vyjsť von na ulicu, bál som sa. Nevedel som spávať. Predtým som cvičil tai chi a čchi-kung, no akonáhle som začal cvičiť, klepal som sa ako osika. Cítil som, že nemám šancu podať žiaden výkon. Najhoršie na tom bolo, že som stratil akúkoľvek dôveru vo svet okolo mňa.

Mali ste aj nejaké somatické príznaky?

Hm. Určite som schudol, pobolieval ma žalúdok a aj som začal viacej piť alkohol. Ten má jednu strašidelnú vlastnosť: jeden večer úzkosť roztopí a na druhý deň sa vám vráti dva- až trikrát silnejšia ako predtým. Cielene som si musel uvedomiť, že s tým musím prestať, inak to nedopadne dobre.

Nepokúšali ste sa hľadať pomoc, napríklad u iného psychiatra?

Nebláznite (smiech). Nedostali by ste ma k žiadnemu psychiatrovi, ani psychoterapeutovi, boli to pre mňa všetko „kreténi“ a nikomu som nebol ochotný veriť. To ale bola obrana pred pocitom vlastného zlyhania a hanby, ktorú som pred kolegami cítil za to, že som situáciu nezvládol. Neskôr som sa dočítal, že človek istý čas neznáša všetko, čo je spojené s prácou, ktorá ho priviedla k vyhoreniu. Je to prirodzená obrana, kedy sa snažíte za každú cenu vyhnúť ďalším stresujúcim podnetom. To mi dávalo zmysel, keď som sa obzrel za tým, ako som tvrdohlavo odmietal pomoc.

Pripadá mi to ešte horšie ako v prípade bežného človeka, ktorý síce stratí dôveru v systém, ale možno vníma psychológa alebo psychiatra ako poslednú inštanciu, ktorá mu pomôže.

No, ale za kým by som išiel, keď som sa tak v celom systéme sklamal? Navyše som sa strašne hanbil, hovoril som si, že som odborník, takým by sa to nemalo stať. Čo by na to povedali kolegovia… Napriek tomu, že som racionálne vedel, že toho bolo naozaj veľa. Určite sa nájdu aj iní, ktorí sú na pokraji vyhorenia, ale ťahajú to ďalej, lebo však – rodina, hypotéka, účty. Je to celé začarovaný kruh, z ktorého je ťažké dostať sa von.

Navyše, vyhorenie nie je čisto psychiatrická záležitosť, ale súbor viacerých okolností a stavov, a sú aj rôzne prejavy, pri ktorých môže pomôcť psychiatria. Niekto môže trpieť úzkosťami, ďalší depresiami alebo nespavosťou, pri niekom to spadne do obsedantno-kompulzívnych rituálov, ktoré potrebuje, aby sa uchopil v priestore, alebo si vybuduje závislosť od alkoholu. Pri týchto psychiater naozaj môže pomôcť a ideálne je, ak je aj ich liečba kombinovaná s návštevami psychológa, psychoterapeuta alebo kouča, ktorí môžu pomôcť usporiadať si život, životný štýl, nájsť ďalšie zdroje, usporiadať vzťahy a podobne.

A čo pomohlo vám?

Na začiatok tlak, aby som sa konečne odsťahoval od rodičov. Predsa len, bolo to potupné vrátiť sa ako dospelý muž k rodičom, proste takto „zlyhať“ v živote. Najprv som mal také stavy, že som si myslel, že vezmem stan a postavím si ho ako bezdomovec niekam do Karpát. Postupne som sa ale z toho dostával. Pomáhali mi kamaráti, zopár z tých, ktorí sa so mnou stretávali a tiež známi, ktorí mi ponúkli jednoduchú prácu.

Čiže ste začali pracovať manuálne?

Najprv som pomáhal nejakej firme triediť daňové doklady, proste som prehadzoval papiere z jednej police do druhej. Na poplach kričalo ego, ale zároveň som nadobudol pocit, že toto zvládam. To je dôležité.

Po akej dobe ste boli schopný vrátiť sa späť aspoň k takejto práci?

Pol roka od toho, ako som skončil v sanatóriu. No mohol by som aj skôr. Je to skôr moja povahová črta: keď mi je zle, tak sa zakuklím a čakám, kým to prejde. Bol to akýsi pud sebazáchovy.

Život po psychiatrii

Mali ste aj iné práce?

Neskôr som začal pracovať ako pozorovateľ v hodnotiacich centrách, zapisoval som výsledky ľudí, ktorí sa uchádzali niekde o prácu, alebo sa navrhovala ďalšia cesta ich profesného rozvoja. Postupne som si vybudoval alternatívny spôsob fungovania na voľnej nohe, začal som školiť ľudí a organizovať workshopy. Pre mňa to však bolo dočasné. Och, no tento vtip si neodpustím – dočasné asi tak, ako pobyt sovietskych vojsk v Československu. Zostal som tak fungovať celých 12 rokov.

Nechceli ste sa už skôr vrátiť späť k medicíne?

Ale ja som bol naozaj nahnevaný. Dokonca som si na istý čas prestal pred meno písať aj MUDr. Dnes už viem, že to bol skôr strach. Snaha nevystavovať sa prostrediu, vďaka ktorému som do toho spadol.

Čo sa potom zmenilo? Kedy ste sa začali cítiť lepšie?

Keď som sa zamiloval do svojej súčasnej manželky Lucie. Bola to skvelá motivácia, predsa len, ako som mohol získať ženu, do ktorej som sa zaľúbil, tým postojom, ktorý som k životu mal? No predsa nijako. Musel som sa odvážiť robiť veci, ktorých som sa obával. Nanovo si vyskladať okolo seba sociálnu sieť ľudí, s ktorými mi bude dobre. Mnoho z mojich starých známych si totiž žilo svojimi životmi a ja som tak nejak sám fungoval doma u rodičov, v hanbe a zabudnutí, ktoré však existovali iba v mojej hlave. Doslova som si kúsok po kúsku vyskladal nový život. Počas toho, ako som robil školenia pre rôzne korporáty, som sa s Luciou oženil, máme dieťa (úsmev).

Martinovi Ondrejkovičovi pomohla prekonať najťažšie fázy vyhorenia manuálna práca, ale aj nadväzovanie nových kontaktov. Napokon, tak sa stretol so svojou dnes už manželkou Luciou. Foto: Martin Ondrejkovič (archív)

No a kedy sa zrodilo rozhodnutie vrátiť sa do medicíny?

Pred niekoľkými rokmi som sa raz prechádzal po Primaciálnom námestí, kde boli dni ÚĽUV-u (Ústredie ľudovej umeleckej výroby, pozn. red.). Bol tam jeden pán, ktorý vyrezával figúrky a vtáčiky z dreva. Nedalo mi to, tak som sa ho spýtal, ako sa k tomu dostal. Porozprával mi, ako za socializmu robil na Slovenskej akadémii vied, mal titul RNDr., ale nedokázal uživiť svoje deti. Mal ich tri alebo päť, to si už presne nepamätám. Tak si začal privyrábať vyrezávaním z dreva a akosi mu to zostalo. „To je super,“ povedal som, na čo sa ma on vzápätí spýtal, čo robím ja. Povedal som mu, že som povolaním psychiater. „Ale to je tiež výborné remeslo!“ zvolal. Vtedy som si po prvý raz uvedomil, že už viac nepociťujem k medicíne odpor. Práve naopak. Začala mi chýbať. Čo sa však zmenilo, bol môj postoj. Viac som to nevnímal ako spasiteľské poslanie, ale ako remeslo, ktoré viem robiť a ktoré ma baví.

Nelákalo vás pokračovať v školeniach na voľnej nohe?

Úprimne povedané, už ma viac nebavilo robiť školenia pre ľudí, ktorí na nich aj tak nechcú byť, ale niekto v korporáte im to nakázal. To už prešlo do toho, že čakali, že ich budem nejako zabávať a nie školiť. Samozrejme, mohol som sa rozhodnúť zamestnať sa napríklad na HR oddelení nejakej banky. No na každom pohovore by sa ma aj tak spýtali, či mám taký či onaký certifikát, alebo by som bol príliš starý, alebo zastaralý, alebo málo agilný… Psychiatria je niečo, kde dokážem uplatniť ten set zručností, ktorý mám a práve skúsenosť s vyhorením, ale aj skúsenosť z inej oblasti pracovného života, ma robí v niektorých ohľadoch lepším psychiatrom.

Telo si pamätá

Kedy ste sa napokon vrátili?

Pocit, že som už pripravený vrátiť sa, som mal posledných štyri-päť rokov. Nakoniec som sa vrátil celkom nedávno, iba pred dvoma rokmi. Chvíľu mi to trvalo, kým som sa odhodlal a prekonal ten strach.

Čo sa vás opýtali na pohovore v nemocnici, keď ste sa po takej dlhej dobe rozhodli vrátiť späť k práci psychiatra?

Kde som doteraz bol (smiech). Hovorili mi, že som záhadný muž, pretože hľadali na Facebooku a na webe moju stránku psychiatra, ale nikde nenašli nič. Bol som ale veľmi otvorený, povedal som im, že som sa vyčerpal, vyhorel a bol som doma, školil som… Jedna z prvých reakcií bola: „Áno, tak vy aj školíte? Urobíte nám jedno školenie o komunikácii pre sestričky?“ (smiech). No jasné, že som urobil. Potom sa ma aj kamaráti pýtali, aké to je, vrátiť sa po takom dlhom čase…

Čo ste im odpovedali?

Že prísť späť na psychiatriu je ako návrat domov (smiech).

Čo je najväčšia zmena oproti tomu, čo ste robili predtým?

Chodím po chodbách a ľudia ma zdravia: „Dobrý deň, pán doktor.“(smiech) Je to smiešne, malicherné, sám sa na tom občas zasmejem. Ale buďme k sebe otvorení, nie som budhistický mních, ktorý medituje v jaskyni – aspoň som do tohto štádia zatiaľ nedospel (úsmev). Je to aj štatút, čo zasycuje človeku ego a samozrejme pocit, že „pácham“ dobro, pomáham ľuďom.

Preto je ťažké opustiť takúto prácu, aj ak sa v nej necítite dobre. Pred podobnou dilemou stoja napríklad mnohí vysoko postavení manažéri vo firmách, keď ich opúšťajú, napríklad kvôli vyhoreniu. Opustiť štatút ako jeden zo zdrojov, je veľmi ťažké a človek k tomu musí dospieť, alebo byť prinútený. No ale sú tu aj iné aspekty: napríklad mám pocit, že práca psychiatra a psychoterapeuta dáva zmysel všetkým mojim osobným traumám a zlyhaniam, to že ich môžem využiť a stavať na nich. Inak nemajú veľký význam, proste sa mi stali nejaké veci – no a čo.

Na začiatku ste povedali, že ste vaše vyhorenie rozpoznali až s odstupom času. Spomínate si, kedy to bolo?

Až po šiestich rokoch, keď som začal školiť a mnoho ľudí sa mi zverovalo, že sa dostali až na pokraj vyhorenia. Práve vtedy som sa začal zamýšľať, či to nie je to, čo sa stalo mne. No musím povedať, že málokto sa dokázal tak zrichtovať, ako ja (smiech).

Kedy ste si povedali „mám to za sebou“?

Neviem, či je niekedy možné mať to za sebou. Aj keď sa hlava snaží zabudnúť, telo si to pamätá. Dodnes mám veľkú obavu ísť do veľkej záťaže a podávať vysoký výkon.

To je dobré alebo zlé?

Neviem. Nedokážem povedať, kde sú moje limity, čo ešte zvládnem a čo už nie. Vidíte, pred pár mesiacmi som mal pocit, že opäť makám na hrane. V ten istý deň, keď som si to uvedomil, som si na volejbale zranil achilovku a už pár mesiacov som o barlách. Telo mi asi naznačovalo, že takéto tempo nie je pre mňa zdravé. Počas uplynulých dvoch rokov som sa vrátil späť k medicíne obnovil si povinnú prax pod dohľadom, začal pracovať na ambulancii, dostavali sme dom, presťahovali sme sa doň s rodinou, kúpili sme nové auto… Dokonca existuje dotazník stresových faktorov, koľko takýchto udalostí človek zažije v priebehu krátkej doby a aká je jeho stresová záťaž. Keď som si to spätne spočítal, tak som to zase poriadne prešvihol a som rád, že mi rupla „iba“ achilovka (smiech).

Napriek tomu asi zaúradoval pud sebazáchovy, predsa ste sa nedohnali k druhému vyhoreniu. Pomohla vám táto opatrnosť nejako?

Ale áno, napríklad som sa nenechal vyprovokovať, aby som sa vrátil do práce skôr, ako sa mi vylieči noha. Poslúchol som lekára (úsmev). Kedysi by som mal pocit povinnosti, že sa musím vrátiť čo najskôr, pretože kolegovia trpia a iba ja to tam dokážem zachrániť. No, a vidíte, svet sa točí aj bez tých nepostrádateľných. Radšej si tú nohu poriadne doliečim.

Pozeráte sa dnes inak aj na vašu prácu?

Necítim až taký pocit zodpovednosti za iných. Naučil som sa, že je moment, kde moja povinnosť končí a pacient sa musí o seba začať starať sám. Nemôžem sa neho myslieť 24 hodín denne. Najmä keď mám na ambulancii niekedy 30 ľudí za deň. Tiež som prestal zachraňovať ľudí proti ich vôli. Sú aj takí, ktorí si prídu iba po prášky, napríklad na spánok a nechcú sa rozprávať o tom, čo im je, nie sú ochotní nič ďalšie meniť. Jasné, že to skúsim, raz, dvakrát, pokojne aj päťkrát, ale potom stačí. V prvom rade musia oni chcieť pomoc, nemôžem im ju nanútiť. To je rozdiel môjho terajšieho nastavenia oproti tomu, keď som chcel zachrániť všetkých.

Neviem, či bolo vyhorenie mojou „najlepšou“ skúsenosťou, ale určite mi to veľa dalo a za to som vďačný, hovorí Martin Ondrejkovič. Dodáva, že aj vďaka tomu je lepším psychiatrom a koučom. Foto: Martin Ondrejkovič (archív)

Keď sa ohliadneme za tým obdobím, keď ste sa snažili podávať čo najväčší výkon, tak máte dnes pocit, že sa to oplatilo? Napríklad ste boli efektívnejší alebo lepší zamestnanec?

Nemyslím si to. Zjednodušene platí Paretovo pravidlo, že s 20-percentnou námahou urobíme 80 percent našej práce. Potom v snahe dotiahnuť to do dokonalosti spálime pri zvyšných 20 percentách celú svoju energiu. Niekedy aj 80 percent stačí, je to viac než dosť. Nemusíte sa snažiť neustále niečo vyšperkovať, vymašličkovať a ešte to posypať trblietkami. Nie je to vždy treba.

Čo vám ešte vyhorenie vzalo?

Mám tendenciu odsekávať podnety, ktoré mi subjektívne škodia. To je niekedy na škodu, pretože ma to ochudobňuje o príležitosti, ktoré by mohli vzniknúť, ak by som napríklad rozvíjal niektoré vzťahy, na ktorých inak nepracujem. Tiež mi to vzalo množstvo času.

Možno netradičná otázka, ale čo vám táto skúsenosť naopak dala?

Manželku, rodinu, zázemie. Tiež väčšiu mieru slobody. Nemal som žiadneho šéfa, pracoval som na voľnej nohe, chodil som do prírody, kedy som chcel. Začal som táboriť, liezť na skaly, prekonával som tak môj strach z výšok. Od základov som zmenil životný štýl. Tiež som si naplnil potrebu byť nezávislý, fungovať mimo systému, nebyť ničím viazaný. To mi zas dalo väčšiu mieru sebadôvery. Pokiaľ by ma teraz vyhodili, alebo by som odišiel, viem, že sa uživím, že sa dokážem sám o seba postarať.

Na čo si ešte treba dávať pozor, keď človek nechce, aby vyhorel druhýkrát?

Dôležité je dbať na vzťahy, pretože práve pri burnoute idú vzťahy bokom. Ľudia sú nepríjemní, podráždení, nemajú náladu a čas na budovanie vzťahov. Najdôležitejšia je pre nich práca, podávať výborný výkon. Možno si stačí uvedomiť, že to, ako žiješ, s kým žiješ a ako ti je, je dôležitejšie, než akýkoľvek výkon. Nemá význam zničiť sa v robote, nikto to neocení, keď umriete na fyzické vyčerpanie. Jeden z mojich mentorov hovorí, že rubáš nemá vrecká, ale srdce má štyri komory. Nedávno som čítal Harvardskú štúdiu, ktorá sledovala vývoj mladých mužov až do dôchodkového veku, trvala celkom 80 rokov. Na konci štúdie zistili, že fyzicky zdravší boli tí chlapi, ktorí mali v 50 dobré rodinné a medziľudské vzťahy. Bol to jeden z najmarkantnejších faktorov, ktorý prispieval k ich zdraviu.

Čiže stačí, keď si človek uvedomí, že život nie je o výkone?

Keď si na základe toho upraví, aké očakávania má sám od seba, od svojho okolia a od života. Nemusíte na seba tlačiť, aby ste boli minimálne takí úžasní ako Elon Musk. Položte si skôr otázku, čo keď takí nie ste. Keď nemáte každý deň množstvo lajkov na Instagrame. Uberá vám to nejako na hodnote ako človeka? Nie. Mám pacientov, ktorí po mesiacoch psychoterapie povedali: „Uvedomil som si, že viesť obyčajný rodinný život to nie je trápne, nudné, ani fádne. Veď to je celkom fajn.“ (úsmev)

Ako sa vám zmenil pohľad na to, že ste vyhoreli?

Pred niekoľkými rokmi by som povedal, že „oni“ mi pokazili život. Postupne sa učím preberať zodpovednosť sám za vlastné činy. Neviem, či je to najlepšia skúsenosť, aká sa mi kedy stala, ale som za ňu vďačný. Dnes si neviem predstaviť, že by som zostal zaseknutý vo vtedajšom spôsobe, akým som fungoval. Nakoniec, iba málo ľudí dostane možnosť vybudovať si nový život. Je to veľký dar.