Terapia v mikrobuse

Roky pôsobil v neziskovom sektore, kde býva zápal a nadšenie povinnou výbavou zamestnanca. Mladícke ideály a chuť vrhať sa do nových projektov však postupne opadávali. Aj z toho dôvodu často skúšal začať odznova, zakaždým v inej mimovládke, no so starými problémami na pleciach. Smutno-smiešnym paradoxom bolo, že kancelária tej poslednej dva týždne pred jeho nástupom vyhorela. Podobne ako on.

Matúš Bakyta pritom roky netušil, čo sa s ním deje. V tom období sa ešte o syndróme vyhorenia veľa nevedelo, téma nerezonovala v odborných kruhoch ani v médiách. Objasnenie vlastného prežívania a spätné diagnostikovanie jednotlivých fáz vyhorenia prišlo počas štúdia psychológie, na ktoré sa dal v tridsiatke. Dovtedajší život totiž zasvätil pomoci druhým, aj keď dnes už bez okolkov priznáva, že sám o seba sa postarať nevedel.

S neziskovými organizáciami prišiel do prvého kontaktu v roku 1993, tesne po skončení elektrotechnickej priemyslovky. V meste objavil infostánok Slobody zvierat, odkiaľ sa dostal k organizácii Greenpeace a tento svet ho úplne nadchol. Myslel si, že takýto smer je jeho poslaním a aktivistom bude do konca života. „Stredná škola ma nebavila, nevedel som, čo budem po nej robiť, no odrazu prišlo niečo, čo mi dávalo obrovský zmysel,“ začína svoj príbeh a spomína, že v tom čase bol len jedným z mnohých mladých nadšencov. V 90. rokoch mali ľudia veľkú chuť pomáhať a dobrovoľníkov bolo toľko, že niekedy bol problém vymyslieť im zmysluplnú robotu.

Matúš Bakyta pôsobil v minulosti vo viacerých neziskových organizáciách, dnes má ako psychológ súkromnú prax. Foto: Martin Červeňanský

Na otázku, ako vtedy vyzeral jeho pracovný deň, so smiechom odpovedá, že to bola divočina. Dlhodobo vydával viac energie, ako získaval, a nemal ju kde doplniť. Dlhé dni a večery trávil v práci bez nároku na odmenu, čo sa postupne začalo prejavovať. Prvým výstražným signálom mala byť pre neho červená na železničnom priecestí po jednom z mnohých únavných pracovných dní. „V Greenpeace sme vtedy pracovali na veľkej kampani do neskorého večera. Bol som už fyzicky a psychicky unavený a išiel som domov na bicykli, hlavou som bol však stále v robote. Prefrčal som cez priecestie, pričom v tej chvíli som si absolútne neuvedomil, kde som, že bliká červená. Tesne za mnou padli závory,“ spomína. Vydýchol si, no v podobnom pracovnom tempe pokračoval ďalej.

„Skrachovaný“ aktivista

Roky plynuli a ponovembrové nadšenie sa postupne vytrácalo. V spoločnosti celkovo, no aj v ňom samotnom. Prestali ho baviť činnosti, ktoré ho predtým napĺňali, každú chvíľu býval chorý, mal depresívne stavy, a ako priznáva, stal sa z neho cynik. „Kamarátka ma volala skrachovaný aktivita,“ hovorí dnes s úsmevom. Vtedy mu však doň nebolo. Často býval podráždený, liezli mu na nervy kolegovia a kolegyne a každý kontakt s človekom ho vyčerpával. „Bojoval som s pocitmi zlyhania, depresívnymi stavmi a v práci som nedokázal nájsť uspokojenie,“ opisuje ťažké obdobie, ktoré si ani sám nevedel vysvetliť. Vedel len to, že už nedokáže plnohodnotne pracovať a nové projekty pre neho neznamenajú radosť, ale stres.

Proces vyhorenia u neho trval niekoľko rokov, pričom nevedel, čo sa s ním deje. Foto: Martin Červeňanský

To, čo sa s ním dialo pripisoval skôr vonkajším faktorom, a tak približne v dvojročných cykloch obmieňal neziskové organizácie. Myslel si, že s novou prácou príde aj lepšie mentálne nastavenie. „Každá organizácia so sebou priniesla nových ľudí, výzvy či podnety, a od každej zmeny som si niečo sľuboval. Dokonca som začal chodiť na jogu, karate a spravil som si masérsky kurz. Fungovalo to však vždy len krátky čas, moja baterka sa postupne vybíjala,“ hovorí a spomína, že v tom období si veľa sľuboval od Európskej dobrovoľníckej služby v Luxembursku. Nakoniec ju však pre svoje nastavenie skrátil z roka na šesť mesiacov. O predtým spoločenskej osobe tam ľudia hovorili: „Matúš, to je ten zo Slovenska, ktorý je stále na internete.“ Nechcel totiž nadväzovať kontakty, socializovať sa, a internet bol pre neho únikom pred prácou a realitou.

Absencia pocitov

Jednotlivé príznaky vyhorenia prichádzali počas rokov postupne v rozličnej intenzite, no najviac v ňom zarezonovalo odstrihnutie sa od emócií. Pri debate o zlomových momentoch z hlavy vyloví konkrétny príbeh. „Vo vchode, kde sme mali kanceláriu Ľudí proti rasizmu, raz prepadli starší manželský pár. Bol som akurát na ceste do práce, keď ma dvojica zastavila. Vystrašení vysvetľovali, čo sa im stalo, a ja som im len chladne povedal, nech zavolajú políciu. Prešiel som okolo nich a normálne išiel ďalej do roboty. Nijako ľudsky ma to nezasiahlo, vôbec som nad tým nepremýšľal,“ hovorí smutne. Až po niekoľkých hodinách, keď už bol doma, si začal uvedomovať, čo sa vlastne stalo a vyčítať si, že nijako nepomohol. Na otázku, či absencia pocitov u neho rezonovala často, Bakyta odpovedá prirovnaním, ktoré opisuje vyhorenie. „Ste ako studňa, ktorá postupne vysychá.“

U neho trval tento proces niekoľko rokov a prispeli k nemu nereálne očakávania aj spasiteľský komplex. Dôvody, pre ktoré vyhorel, však nevidí len v sebe, ale aj v neziskovom sektore, v ktorom sa pohyboval a ktorý sa rokmi vyvíjal. Z tisícov dobrovoľníkov po Slovensku sa nakoniec stali desiatky a ochota ľudí zapájať sa do aktivít postupne klesala. A keďže mal na starosti projekty, ktoré boli od dobrovoľníkov závislé, prichádzal veľký stres. „Mal som vybudovať dobrovoľnícke centrá po Slovensku a z našej 5-tisícovej databázy ľudí, ktorí boli predtým ochotní pomôcť, odpísalo približne 17. Na prvé stretnutie ich prišlo sedem. Bol som zodpovedný za to, aby sa to urobilo, ale nemal som to s kým realizovať,“ hovorí a dodáva, že niekedy to bolo naozaj ťažké.

Smer mikrobus

Za tie roky vystriedal organizácie Greenpeace, Za matku Zem, Živica a Ľudia proti rasizmu, no až v tej poslednej si uvedomil, že to takto ďalej nepôjde. „Zrkadlo mi nastavovali ľudia okolo mňa. Boli totiž vo veku ako ja, keď som začínal. To nadšenie, s ktorým k veciam pristupovali, mi však už bolo vzdialené. A aj keď som sa snažil, uvedomoval som si, že to nejde,“ vysvetľuje.

Dlhotrvajúci problém v tom čase už nenaznačovala len myseľ, ale aj telo. Štyrikrát za rok Bakytu skolila ťažká chrípka, ktorú sa snažil prebiť tabletkami. Hovoril si, že oddych si nemôže dovoliť, a tak často fungoval aj s horúčkami. Navyše, popri náročnej práci začal študovať na vysokej škole psychológiu, čo sa však nakoniec ukázalo ako správne rozhodnutie.

Z vyhorenia sa Bakyta dostával postupne aj vďaka zmene práce. Foto: Martin Červeňanský

Vďaka tomu sa totiž zoznámil s pojmom vyhorenie. „Predtým som nevedel, že takýto syndróm existuje, no odrazu som si vedel spätne diagnostikovať aj jeho jednotlivé fázy. Postupne som si uvedomoval, že si nemusím nič vyčítať, no jediné, čo mi ostáva, je skončiť so súčasnou prácou,“ vysvetľuje. V tom najťažšom období, ktoré sprevádzali depresívne stavy, v nej našiel len jedinú činnosť, ktorá ho neobťažovala. Šoférovanie. Spätne si spomína, že práve to rozhodlo o kúpe mikrobusu. Požičal si teda peniaze a začal podnikať. Živil sa prevážaním nábytku, robil transfery na letiská, vozil kapely na festivaly a každý mesiac rozvážal po celom Slovensku Notabene.

Vo svojej ambulantnej praxi sa dnes ako psychológ venuje práve ľuďom, ktorých zasiahol syndróm vyhorenia. Foto: Martin Červeňanský

Z manažéra v neziskovej organizácii sa tak po 12 rokoch stal autodopravca, študujúci psychológiu. „Pomohlo mi, že odrazu nerobím niečo, čo ma nebaví, nemusím veľa plánovať, nikoho presviedčať, motivovať, starať sa o niekoho. V práci som odrazu nemal žiadnu emocionálnu záťaž a hlava sa začala upokojovať,“ spomína a dodáva, že mu pomáhali najmä dlhé cesty na východ Slovenska. Čistil si tak hlavu. Popritom sa začal venovať osvete o syndróme vyhorenia, začal robiť workshopy na jeho prevenciu.

Dnes už ako psychológ, venujúci sa tomuto fenoménu, vie, že sa rozhodol správne. Ak sa totiž človek dostane do poslednej fázy vyhorenia, čo bol aj jeho prípad, zásadná zmena práce je často nevyhnutná. „Môže to byť ťažké a stresujúce, a nikdy sa svojich klientov nesnažím presvedčiť, že je to jediné správne riešenie,“ hovorí. Z vlastnej skúsenosti totiž pozná obavu z budúcnosti a z toho, že sa človek nebude schopný uživiť.

Vo fáze pokročilého vyhorenia podľa neho mnohí fungujú roky a pomoc vyhľadajú až vtedy, keď fyzicky skolabujú. „Je to ako keby ste odmietali ísť k zubárovi a prišli až vtedy, keď nemáte s čím žuť. Je potrebné, aby si aj duševné problémy ľudia uvedomili včas,“ uzatvára.