Zapálená skautka

Jej život zmenili dve vyhorenia, no aj napriek ťažkým obdobiam, je za ne vďačná. Vďaka tejto skúsenosti si Stanislava Gajdošová uvedomila, že život nie je len o práci a že jej nemôže podriadiť všetko. „Veľa ľudí mi hovorilo, že to musí byť skvelé, nemusieť nič robiť. No pre mňa to bolo ťažké a dokonca fyzicky nepríjemné. Musela som spomaliť z päťky na jednotku a naučiť sa byť spokojná aj s nedokonalým dňom. Nájsť svoju hodnotu inde ako v práci,“ hovorí o období po svojom druhom vyhorení. Preň dala minulý rok v septembri výpoveď v neziskovej organizácii Leaf a na pol roka si urobila od práce oddych. Rozhovor sme absolvovali v januári tohto roka, keď bola v polovici svojej prestávky.

Prvý raz ste vyhoreli vo svojom prvom zamestnaní. Ako vtedy vyzeral váš život?

Moje prvé vyhorenie sa odohralo tri mesiace po nástupe do prvej práce po získaní diplomu. Vyštudovala som Vysokú školu manažmentu, odkiaľ sme so spolužiakmi vyšli s plánom urobiť veľkú kariéru v korporáte. Nastúpila som do jednej firmy na obchodnú pozíciu a do piatich rokov som sa videla v top manažmente. Prostredie bolo rýchle a ja som mala od seba obrovské očakávania, ktoré som nedokázala splniť.

S odstupom času už viem, že to bolo aj preto, že mi táto práca vôbec nesedela. Tlak prichádzal aj z osobnej sféry, kde som nemala veľa vecí uprataných a robota bola len poslednou kvapkou. V istom momente na mňa začali prichádzať panické návaly strachu.

Kedy prišli po prvýkrát?

Prvý nával prišiel počas klientskeho mítingu, kde som bola s kolegyňou, ktorá ma zaúčala. Odrazu som nebola schopná ničoho, nedokázala som ani dokončiť stretnutie. Len som jej posunula papierik, že potrebujem odísť a nech to dokončí ona. Vtedy začali moje problémy, ktoré vyvrcholili, keď sa ma pred skončením skúšobnej lehoty opýtali, či môžu dať tlačiť vizitky. Vtedy som sa zosypala a ostala pol roka doma.

Stanislava Gajdošová vyhorela počas života dvakrát, pričom po druhej skúsenosti začala viac premýšľať o zmysle práce. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Ako vtedy vyzeral váš pracovný deň?

Myslím, že všedne. Pracovala som od deviatej ráno do šiestej – siedmej večer, venovala sa rôznym prieskumom odmeňovania, analýzam, stretnutiam a telefonátom s klientami. Popritom som bola dobrovoľníčkou v Slovenskom skautingu, čiže večery a víkendy boli primárne o tom. Nemyslím si však, že dôvodom môjho vyhorenia bol objem, ale skôr typ práce, ktorý mi nesedel, tlak, ktorý som na seba vyvíjala, a nedoriešené vnútorné nastavenia.

Prečo ste sa rozhodli pre tento typ kariéry a neskúsili ste to v neziskovom sektore, ktorému ste sa venovali už počas vysokej školy?

Hmmm, dobrá otázka. Na vysokej škole som si o sebe vytvorila nejaký obraz a nejaké očakávania, a asi som nepočúvala svoj vnútorný hlas. To prostredie, v ktorom som sa vtedy pohybovala, bolo silne motivujúce, rovnako tak ľudia okolo mňa. Chodili k nám prednášať inšpiratívni biznismeni, ktorí robili zaujímavé veci, a ja som ich vtedy obdivovala. Moji spolužiaci ani na chvíľu nezapochybovali o tom, či je to to, čo chcú v budúcnosti robiť, a ani ja som nenašla odvahu sa nad tým hlbšie zamyslieť. Bolo to prostredie, ktoré „fičalo“ a ja som „fičala“ s ním.

Vedela som, že skauting a neziskový sektor ma napĺňajú, ale vravela som si, že možno po 50, keď dám tú skvelú kariéru v korporáte, tak sa k tomu vrátim. Mala som vytvorený obraz, aká by som mala byť, ako pracovať a čo by som mala dosiahnuť, no ten sa postupne začal oddeľovať od toho, kým som bola v skutočnosti. Postupne som prestala cítiť seba, zamýšľať sa nad tým, čo ma baví, kedy mám dosť, kedy som unavená a podobne.

Nikto to v tom čase na vás nespozoroval?

Nie. Povedala by som, že sme boli taká „premotivovaná“ skupina priateľov, ktorá sa navzájom „v makaní“ podporovala. Oni sa však v tomto pracovnom živote našli, ja nie.

Viete opísať, čo sa s vami dialo?

Cítila som sa veľmi zle, bola som neskutočne unavená a nevedela som, čím to môže byť. Urobila som si sériu vyšetrení, z ktorých vyšli veci ako napríklad nedostatok železa. Proste nič zásadné. Potom sa zistilo, že ide o problémy psychosomatického pôvodu. Niektoré veci z toho obdobia si so sebou nesiem doteraz, napríklad tráviace ťažkosti či kŕč a celkové napätie, ktoré musím často vedome uvoľňovať.

Čo bolo po vyhorení? Dali ste výpoveď?

Áno, vedela som, že nie som schopná robiť na full-time, a potrebovala som sa dať do poriadku. Začala som s terapiou, ktorá potom trvala ešte niekoľko rokov, no pauzu od práce som mala asi pol roka. Postupne sa mi otvárali nové možnosti.

Predpokladám, že ste sa potom začali obzerať po práci v neziskovom sektore.

Áno. Spolubývajúca mi dohodila zaujímavú prácu v organizácii EURO26. Svoju európsku centrálu mala v Bratislave, a keďže spolupracovala so 40 medzinárodnými organizáciami v Európe, bolo to aj o cestovaní. Mala som na starosti programový rozvoj. Pracovné nastavenie tam bolo úplne iné ako v mojom predchádzajúcom zamestnaní. V organizácii som bola šesť rokov a bolo to obdobie dávania sa dohromady a takého upratovania v sebe samej. Zmenili sa moje hodnoty, začala som intenzívnejšie prežívať svoju vieru a angažovať sa v kresťanskom spoločenstve.

Už počas vysokej školy sa zamilovala do skautingu, ktorý ju sprevádza dodnes. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Ako dlho trvalo dostať sa z vyhorenia úplne von?

Bol to dlhý a náročný proces. Fyzicky aj psychicky som sa cítila dobre až po niekoľkých rokoch, no nakoniec som vďačná za to, čo sa mi stalo. Bez vyhorenia by som bola na ceste, na ktorej byť nechcem. Uvedomila som si, že človek si nemôže dať medzi svoju prácu a sebahodnotu znak rovná sa. Aj keď to bolo ťažké obdobie, „opravila som“ si vďaka tomu vzťahy, hodnoty a našla nových priateľov a spoločenstvo, kde môžem byť autentická.

Čo sprevádzalo vaše uzdravovanie sa?

Veľmi veľa vecí, no najviac asi viera. Tá mi pomohla v tom najhoršom, keď som rozmýšľala aj nad tým, že v ničom zmysel nevidím. Tiež mi pomohla terapia, a aj keď to bude znieť ako banalita, tak šport.

Napriek tomu ste vyhoreli aj po druhýkrát. Aká cesta k tomu viedla?

EURO26 sa rozhodlo presunúť do Bruselu a ja som vedela, že sa nechcem presťahovať. Začala som sa teda obzerať po niečom novom v Bratislave. Bol rok 2014 a v tom čase vznikal Leaf, kde som nakoniec získala možnosť tvoriť programy pre stredoškolákov. Tam som zúročila všetko, čo som sa naučila v skautingu. Bol to pre mňa obrovský dar, neskutočne ma to napĺňalo, videla som v tom všetkom zmysel. Do tejto práce som sa vrhla po hlave.

V čom bola iná ako tá predchádzajúca?

To prostredie bolo rýchle, pozitívne a nič tam nebolo nemožné. Všetci kolegovia boli veľmi šikovní a bola radosť s nimi tráviť čas. Každý mail bol kontakt s reálnym človekom, ktorý niečo potrebuje, väčšinou ihneď. Nešlo o grant, ktorý môžeš dopísať zajtra, ako to bolo v predchádzajúcej robote. Rozdiel bol aj v objeme práce, no ja som sa do toho ponorila s radosťou a na tisíc percent. Oveľa viac sa mi tiež prepojil súkromný a pracovný život.

Výhodou práce v takejto neziskovke je aj to, že máte veľkú voľnosť. Nikdy som tam na sebe necítila od niekoho tlak pracovať viac, ale keďže ma to bavilo, tak som robila aj počas večerov či víkendov.

Tak si veľké pracovné nasadenie odôvodňuje veľa ľudí. Že ich to baví a nepovažujú to za pracovanie.

Myslím, že to je veľké riziko, lebo na jednej strane vás to nabíja energiou, ale niekedy je v tom tempe ťažké vnímať, čo vám hovorí telo. A ono nejaký oddych potrebuje.

Po rokoch v práci, kde bol každý deň iný, zatúžila po stereotype. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

V určitom bode ste sa venovali aj práci pre Leaf a učeniu na Leaf Academy. Prečo?

Po troch rokoch organizovania mentoringových programov a letných campov som mala chuť byť v dennom kontakte so študentmi. Využila som teda, že vznikala škola, a dostala som možnosť spolutvoriť character department, teda hodnotové vzdelávanie. Na polovičný úväzok som zostala v neziskovke a na polovičný úväzok som bola na Leaf Academy. Moja predstava bola taká, že dve polovičné budú ako jedna full-time práca, no práce bolo oveľa viac.

Skúste popísať váš bežný pracovný deň v tom období.

Každý bol úplne iný. Napríklad, ráno som niečo odučila a utekala do Leafu, kde som pomáhala facilitovať stretnutie piatich tímov. Odtiaľ som sa vrátila do školy, mala pár mentoringových stretnutí so študentami a potom som riešila nejaké zmluvy či byrokratické papierovačky. Bolo to obrovské spektrum zaujímavých aktivít, väčšinou krátkych a rýchlo sa meniacich. Stereotyp mi teda nehrozil. Zdá sa to zvláštne, ale ku koncu to bola vec, po ktorej som túžila najviac. Mať nejakú rutinu.

Akí boli kolegovia?

Ako som spomínala, bola som obklopená ľuďmi s prístupom, že je možné všetko. Vznikalo tam veľmi veľa vecí, ktoré sa potom realizovali, a každá ponuka na spoločný projekt bola lákavá. Bolo ťažké nájsť hranicu a vedieť povedať nie. To bol dlhodobo môj problém.

Vtedy ste už mali jedno vyhorenie za sebou. Nepociťovali ste nejaké varovné príznaky?

Možno áno, ale bolo ťažké ich zachytiť. Človek je síce unavený, ale keď funguje v pozitívnom prostredí, kde neexistuje zlý šéf a kde nie je pod tlakom, tak je to asi ťažšie odpozorovať a pripísať to vyhoreniu. Prišli bolesť chrbta, problémy s trávením a neschopnosť si oddýchnuť. Nedokázala som vypnúť, moja hlava išla nonstop. Potom prichádzali momenty, keď som sa do práce netešila, a predstava nadchádzajúceho dňa prinášala ťažobu.

Jedným z najväčších varovných signálov pre mňa bolo, keď som prestala mať chuť čítať. Po všetkých interakciách cez deň som sa na to nedokázala sústrediť a len z predstavy ďalšej intelektuálnej aktivity mi bolo fyzicky zle.

Po vyhorení našla záľubu vo fyzickej práci, a teraz sa snaží prepojiť ju s tou intelektuálnou. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Ako ste to teda riešili?

Vypýtala som si dva mesiace neplateného voľna a išla som na horskú chatu do Belianskych Tatier. Tam som sa ponorila do fyzickej práce a bola to pre mňa obrovská pozitívna zmena. Robila som tam všetko od čapovania piva a kofoly až po varenie párkov či umývanie kúpeľní. Bola to taká terapia. No keďže som si myslela, že únava z Leafu je len dočasná, brala som moje leto na horách skôr ako „nabíjačku“. Že potom budem podávať lepšie výkony.

A to sa nestalo.

Keď som sa na začiatku školského roka vrátila, mala som v sebe elán. Ten však veľmi rýchlo odišiel. Už po pár týždňoch som bola znova tam, kde predtým – v roztrieštenom a unavenom režime. Ten rok bol pre mňa veľmi ťažký.

Prejavovalo sa to aj na vašom výkone?

Myslím, že druhí to nevnímali, ale ja som cítila, že toho dokážem urobiť menej ako v minulosti. Všetko mi trvalo dlhšie a robila som to s menšou radosťou. Navonok som sa tvárila, že to zvládam, ale vôbec to tak nebolo. Nevrátili sa mi síce úzkostné stavy ako pri prvom vyhorení, ale intenzívne som rozmýšľala nad tým, na čo je vôbec táto práca, prečo to mám robiť a podobne.

Kedy prišiel definitívny zlom?

Bolo to počas letnej dovolenky. Normálne som ten školský rok ukončila a odišla som na 6-týždňové učiteľské voľno. Prvé týždne však boli ešte horšie ako pracovné dni, vôbec som si nevedela oddýchnuť, nič som si nedokázala užiť. Bolo mi stále horšie a horšie. Ako sa postupne blížil koniec dovolenky a bolo potrebné rozmýšľať nad prácou, prišiel moment, keď som vedela, že už to nezvládnem.

Čo to bol za moment?

Bolo to ešte v období oddychu, keď mali aj ostatní učitelia dovolenky, no už sme medzi sebou začínali komunikovať. Ja som sa akurát niekde premiestňovala autobusom, vystúpila som z neho a v telefóne som si narýchlo pozrela maily. A tam bol jeden o novom projekte, ktorý budeme robiť. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a začala som na zastávke nekontrolovateľne plakať. Dve vety, ktoré ale znamenali desiatky hodín ďalšej práce a novú psychickú záťaž. Nebolo to ani tak obsahom mailu, asi by to spôsobilo hocičo iné týkajúce sa práce. Po dvoch ťažkých dňoch od tejto udalosti som sa rozhodla odísť.

Bolo ťažké dospieť k tomuto rozhodnutiu?

Premýšľala som nad tým a pýtala sa samej seba, či sa naozaj idem vzdať takejto úžasnej práce. Zistila som však, že už si to ďalej nemôžem robiť. Pre nadriadených to muselo byť ťažké, bolo to na začiatku školského roka, keď sa toho veľa rozbiehalo, ale ich reakcia bola úžasná.

V najbližších mesiacoch bude pracovať v ekumenickej komunite v Anglicku a na horskej chate v Tatrách. Foto: Stanislava Gajdošová (archív)

Čo bolo potom?

Sľúbila som si šesť mesiacov oddychu, teraz som v polovici. Celý október som strávila na chate v Tatrách, keďže som potrebovala odísť z Bratislavy a chcela som fyzicky pracovať. No a potom som v zásade nerobila nič. Naučila som sa háčkovať, po pár týždňoch sa mi vrátila chuť čítať a začala som sa stretávať s ľuďmi, na ktorých som počas vtedajšieho pracovného tempa nemala čas.

Veľa ľudí mi hovorilo, že to musí byť skvelé, nemusieť nič robiť, no pre mňa to bolo ťažké a dokonca fyzicky nepríjemné. Musela som spomaliť z päťky na jednotku a naučiť sa byť spokojná aj s nedokonalým dňom. Takým, keď v podstate nič „dôležité“ neurobíte. Predtým som bola schopná perfektne využiť každú minútu, no musela som pristupovať k dňu inak. Nájsť svoju hodnotu inde ako v práci. Až teraz, po troch mesiacoch som schopná rozmýšľať nad svojou budúcou prácou.

Čím sa druhé vyhorenie líšilo od toho prvého?

Asi to celé išlo hlbšie. Prvýkrát to bolo skôr o tom, že som sa musela dať dokopy, aby som bola schopná ďalej fungovať, zmenila som určité veci a išlo to. Druhé vyhorenie však úplne zmenilo to, ako vidím seba, svet, a ako chcem žiť.

A ako sa zmenil váš pohľad na prácu?

Jedna z mojich hlavných identít predtým bola, čo robím a kde pracujem. Už však nechcem, aby sa okolo práce točil celý môj život a ja som jej prispôsobovala aj svoj voľný čas. Nemám už chuť robiť nejaké „veľké veci“.

A myslíte, že to dokážete? Že to nie je niečo, čo máte v povahe?

Uvidíme o rok (smiech). Určite je v mojej povahe akási chuť spasiť svet a robiť veci stále lepšie. No teraz cítim, že sa nechcem vrhnúť do niečoho dôležitého a obrovského. Chcem sa naučiť robiť malé veci. Takisto som zistila, že nechcem pracovať len hlavou. Chcem nájsť prácu, kde dokážem spojiť fyzickú a psychickú aktivitu. Nejdem už hľadať podobnú prácu ako predtým, aj keď bola vo svojej podstate skvelá. Už však hľadám niečo iné.

A v čom vás to zmenilo najviac?

V minulosti to u mňa bolo najmä o hlave, teraz mám chuť zapájať viac srdce. Viac sa venovať vzťahom a robiť veci z lásky. Chcem ňou nahradiť povinnosti, nekonečné zoznamy a to-do listy.