Londýnska hmla

Na prvý pohľad žije sen každého človeka. Ráno sa zobúdza v domčeku na pláži, vychutnáva si pohľad na pokojné more, surfuje, cvičí jogu a potom pracuje v zákryte palmových listov popíjajúc nápoj z kokosového orecha. Dokonca aj keď si prehrávame nahrávku z rozhovoru, ktorý robíme cez Skype, keďže sa práve nachádza na Zlatom pobreží v Austrálii, počujeme štebot vtákov v pozadí. Tento príbeh sa však zrodil z vyčerpania, ktoré si Veronika Janečková nosila v sebe počas desiatich rokov, ktoré strávila zatvorená v kancelárii s výhľadom na rušné ulice sychravého Londýna.

Do Londýna sa presťahovala 13. júna 2006. Mala 19 rokov, bolo to iba pár týždňov po maturite. Nadšená rodáčka z Martina, plná ambícií a plánov, ktorú prijali na London Metropolitan University, chcela ukázať svetu, čo všetko dokáže. „Plánovala som dosiahnuť tak veľa, brala som jednu príležitosť za druhou. Keď neboli, tak som si ich sama vytvárala,“ hovorí.

Zastávka pohotovosť

Nový život vo veľkom meste sa rozbehol na plné obrátky. Cez deň chodila do školy a do práce, po večeroch budovala nové priateľstvá. „Niekedy sa nás vonku zišla aj stovka študentov, Slovákov a Čechov. Väčšina bola z londýnskych univerzít, pridávali sa k nám aj študenti z Cambridge a Oxfordu, alebo sme ich my navštevovali na ich spoločenských akciách,“ popisuje rušné začiatky študentského života.

Napokon, šplhanie sa po spoločenskom rebríčku a rozširovanie okruhov je predovšetkým pre mladých veľmi dôležité, pripomína. Na druhú stranu začala pociťovať, že jej neustály ruch uberal množstvo síl. „Napriek tomu, že som chcela stíhať všetko naraz, školu, prácu aj spoločenský život, som ten typ, ktorý sa potrebuje raz za čas uzavrieť do seba.“

Či vtedy premýšľala nad tým, že by zatiahla ručnú brzdu? Nie, aspoň nie v tej dobe. „Na začiatku všetkého je predsa vášeň pre to, čo robíte, ktorá vás poháňa vpred. Neboli by ste schopní dotlačiť sa až na pokraj vyhorenia, ak by ste si to sami nepovolili,“ zamýšľa sa s odstupom času.

Veronika Janečková odišla do Londýna hneď po skončení strednej školy a žila v ňom takmer desať rokov. Foto: Mikey Edwards

Počas celého štúdia fungovala ako taký zotrvačník. Ťahala to od rána do noci, striedala štúdium s prácou, a keď mala oddychovať, napríklad pozerať nejaký film, okamžite prišli výčitky svedomia. „Pripadala som si ako lenivý človek, iba tak ležať bolo pre mňa vrcholom ničoty.“ Dnes bez servítky povie, že bola čistý workoholik.

„Neviem, čím to je, že v dvadsiatke makáme ako také mašiny, a čím sme bližšie k tridsiatke, tým sme viac vyhorení,“ zamyslí sa a vzápätí sama ponúkne jednu odpoveď: „Myslím, že nás k tomu podnecujú aj prostredia a kultúra, aby sme stále niečo dokazovali. Odmalička sme zvyknutí na súťaženie medzi sebou a validáciu, ktorú očakávame zvonku.“

Neprospelo jej ani to, že ju okolie v tomto uponáhľanom životnom štýle priam povzbudzovalo. „Navzájom sme sa s kamarátmi akoby predbiehali v tom, kto je viac ˈbusyˈ, kto má koľko roboty a ako málo spánku. Nevedeli sme si nájsť na seba čas, pozerali sme sa do kalendárov a plánovali stretnutia na týždne dopredu, medzi všetkými tými mítingami a callmi,“ hovorí s trpkosťou v hlase.

Postupne sa jej v živote nahromadil stres až za hranicu únosnosti. Bolo to v čase, keď dopisovala záverečnú diplomovú prácu na prestížnej London School of Economics. Popritom pracovala pre inštitúciu British Academy od Management. Jedného dňa v práci odpadla, na pohotovosť ju odprevadili kolegovia. „Podcenila som to, ako veľmi som bola vyčerpaná.“

Na pohotovosti jej diagnostikovali vysoký krvný tlak, čo nebolo podľa nej nič nezvyčajné. „V rodine máme históriu vysokého krvného tlaku, takže som to vnímala, že som túto diagnózu zdedila. Hneď mi nasadili betablokátory na upokojenie,“ dodala. Po čase ale lieky vysadila, neprospievali jej. „Neustále ma utlmovali, v spánku som halucinovala.“

Mala na výber: naučiť sa, ako sa vyhýbať stresovým situáciám, alebo brať tabletky do konca života, inak to skončí omnoho horšie. „Na rovinu, bála som sa, že zomriem,“ prizná, aké scenáre sa jej preháňali hlavou. Po konzultácii s lekárom, ktorý jej dal na výber medzi liekmi a zmenou životného štýlu, sa rozhodla pre druhú možnosť.

„Práve táto voľba mi otvorila oči, bola to pre mňa šanca na reset. Nevedela som si predstaviť, že budem už od tak skorého veku závislá od liekov po celý život. Navyše, tie lieky neliečia príčinu problému, len utlmujú príznaky. Namiesto toho som sa rozhodla, že sa naučím manažovať stres zvnútra a odvtedy sa to pre mňa stalo životnou prioritou,“ vysvetľuje.

Londýn po druhé

Po šiestich rokoch mala, ako hovorí, Londýna plné zuby. „Pociťovala som, že mi nie je dobre, dnes viem, že to boli prvé príznaky vyhorenia.“ Rozhodla sa preto presťahovať sa do Bruselu, kde jej ponúkli prácu pre Európsku komisiu. Pre ambiciózne dievča to malo byť dosiahnutie životného cieľa, no napokon množstvo byrokracie a iba minimálny dosah práce na okolie rozhodli v prospech návratu. „Nebol to život pre mňa – a s odstupom času som si uvedomila, že to nebolo ani moje životné poslanie.“

Po návrate do britskej metropoly sa zamestnala v kreatívnom štúdiu Made by Many. Počas tohto obdobia pracovala na mnohých zaujímavých projektoch. Napríklad na produkte Skype in the classroom, ktorý slúžil ako pomôcka na online prepájanie profesorov z celého sveta. Microsoft, ktorý práve v tom čase dokončoval akvizíciu so Skypeom, tento produkt aj nasadil do stáleho balíka funkcií vo svojej edukačnej platforme. Janečková si bola za tvrdú prácu na tomto produkte vyzdvihnúť v New Yorku aj prestížne ocenenie pre kreatívcov Webby Award.

„Keď som si mala dať na seba podpätky, zistila som, že ma bolia nohy aj chrbát. Uvedomila som si, ako veľa make-upu som kupovala a používala, aj keď to mojej pleti neprospievalo. Dávala som si na hrdlo perly a mala som pocit, že to vôbec nie je to, čo chcem. Začala som sa sama seba pýtať, prečo to robím?“

Najväčšia zmena v jej vtedajšom živote však prišla, keď skúsila jogu. „Začala som na ňu chodiť každý deň, zavčasu ráno pred prácou, v piatky počas obeda alebo po práci na odreagovanie sa. Cítila som sa vyrovnanejšia a aj v práci som vďaka nej nadobudla pragmatickejší prístup a väčší nadhľad.“

No kolegovia to vnímali tak, že sa „ulieva“. „Obedovali pri počítačoch, kým ja som sa vracala z obednej prestávky, oddýchnutá po joge a po normálnom obede.“ Napriek tomu, že hodiny jogy jej po psychickej stránke pomáhali, aby sa v práci cítila lepšie a bola produktívnejšia, nebola jej táto situácia príjemná. „Mala som pocit, že robím niečo zle,“ opisuje.

Ďalšou vecou, ktorá jej na vtedajšej práci prekážala, bolo očakávanie, že po práci pôjdu všetci kolegovia z jej oddelenia spolu do baru. „Nepáčilo sa mi, že práca prerastala až do môjho súkromného života. Navyše, nechutí mi piť alkohol a tam sa to akoby očakávalo,“ opisuje. Nemohla však vypadnúť z tohto kola, pretože pokiaľ sa nezúčastnila výjazdu, prišla o dôležité informácie o tom, čo nové sa v práci deje. „Potom to dopadlo tak, že ľudia, ktorí chodili spolu piť, mali lepšie vzťahy s vedením a viac ich nasadzovali na projekty.“

Navyše, za klientmi bolo často potrebné cestovať. Napríklad, keď pripravovala redizajn celého CMS systému Svetového ekonomického fóra, a to iba krátko pred spustením registrácie v Davose, do Švajčiarska lietala aj niekoľkokrát do mesiaca. „Po stretnutí s klientmi sa očakávalo, že ich vezmete na večeru alebo pohárik. Celý deň som pracovala, večery trávila vonku a pred spaním v hoteli som sa iba narýchlo ponaťahovala na jogovej podložke,“ hovorí o období, keď začala premýšľať nad tým, že dá v práci, ktorá jej medzičasom prestala dávať zmysel, výpoveď.

Najhoršie na tom vysokom pracovnom nasadení je to, že ju okolie v tom podporovalo. Akoby záležalo na tom, kto je viac „busy“. Takýto štýl života ju však prestal napĺňať. Foto: Linda Pilecki

Dostalo sa to tak ďaleko, že k práci pociťovala výraznú nechuť. „Keď som si mala dať na seba podpätky, zistila som, že ma bolia nohy aj chrbát. Uvedomila som si, ako veľa make-upu som kupovala a používala, aj keď to mojej pleti neprospievalo. Dávala som si na hrdlo perly a mala som pocit, že to vôbec nie je to, čo chcem. Začala som sa sama seba pýtať, prečo to robím?“ opisuje Janečková.

Netrvalo dlho a v hlave si vyskladala predstavu o tom, ako sa vydá surfovať do juhovýchodnej Ázie. Najprv si kúpila letenku na filipínsky ostrov Siargao a odišla tam na desať dní, počas ktorých neskontrolovala ani raz telefón či emaily. Nestačilo to. Možnože čerstvá sloboda chutila ako droga.

Tak sa rozhodla pre trojtýždňovú dovolenku, ktorú jej po zvážení odkleplo aj vedenie londýnskeho štúdia. Po prvý raz vyskúšala pracovať na pláži, pomedzi to surfovať, cvičiť jogu alebo iba tak meditovať. Mala pocit, že to je to, po čom túži. Zrodilo sa tak nové rozhodnutie: dať výpoveď v práci a presťahovať sa do tohto kúsku raja.

Niektorí ľudia si mysleli, že sa rozhodla urobiť krok späť od dobre platenej práce, plnej galavečerov a červených kobercov k neistému pobytu v neznámej krajine. „No pre mňa bol strach z neznámeho omnoho menšie zlo, než pocit, že som zaseknutá na mieste, kde nechcem byť,“ povie rozhodne.

Siargao, stratený raj

Láska. Presne tým slovom opisuje pocit, ktorý sa v nej rozoznel, keď sa presťahovala na malý filipínsky ostrov o rozlohe 437 štvorcových kilometrov. Siargao vyzerá presne tak, ako si ho predstavujete: biele pieskové pláže, ktoré obmýva azúrové more a vnútrozemie je pokryté pralesom.

„Na začiatku som si myslela, že si za pár mesiacov vyriešim celý život a potom budem v pohode,“ uškrnie sa Janečková. „Nakoniec som si dopriala celý rok voľna, počas ktorého som skúšala surfovať, cvičiť jogu a bojové umenie eskrima, šoférovať motorku, robila som manuálne veci… Čokoľvek, čo ma vytrhlo z tej rutiny, akú som žila v Londýne.“

Filipínsky ostrov Siargao si zamilovala hneď po príchode. Natoľko, že na ňom zostala žiť. Foto: Linda Pilecki

Najdôležitejšie životné lekcie zažila práve na tomto ostrove. „Deadline? Omnoho väčší stres je, keď vás zo surfu zhodí vlna a vy sa neviete vynoriť, stratíte prehľad o tom, kde je hladina a zúfalo sa potrebujete nadýchnuť,“ povie s ľahkosťou v hlase, ktorá je už dnes pre ňu príznačná.

Ďalej sa naučila netlačiť na pílu. „Neznamená to, že už nie som ambiciózna, ale joga ma naučila, aby som si nechala čas, nech doznejú emócie, ktoré mi zahmlievajú myseľ. A aby som sa až potom rozhodla, alebo prehovorila.“

Na ostrove založila vlastnú firmu BizTreat, s ktorou začala robiť tímové retreaty pre firmy z celého sveta. „Tak, ako to už býva, aj ja som vychádzala z vlastnej bolestivej skúsenosti, v tomto prípade s vyhorením,“ hovorí Veronika Janečková. Jej cieľom je teraz umožniť zamestnancom a celým tímom, aby objavili, čo ich baví, napĺňa a robí unikátnymi, aby dostali nové podnety, ktoré ich podnietia toto reflektovať v ich tímoch, procesoch a produktoch, ktoré ponúkajú zákazníkom. Inak povedané: aby sa nespoliehali na učenie a rast, ktorý sa odohráva iba v kancelárii a v prednáškových halách, tak ako to ona robila po celé roky.

Postupne rozbehla zážitkové vzdelávanie pre tímy aj na Bali, v Thajsku, vo Vysokých Tatrách a v Byron Bay v Austrálii. Taktiež v minulosti točila dokument o tom, ako turizmus vplýva na komunitu ľudí na Siargao alebo organizovala zbierky pre miestne deti a robila pre ne workshopy.

Filipínsky ostrov Siargao jej otvoril oči, ochutnala tam slobodu a život, ktorému nedominovali stretnutia v mítingovkách a pracovné deadliny. Foto: Linda Pilecki

Posledné mesiace trávi v okolí Melbourne, Sydney a Singapuru, kde rozbieha ďalšiu vetvu svojej firmy a snaží sa nadviazať s veľkými korporáciami spoluprácu v oblasti vzdelávania. V súčasnosti sa venuje natáčaniu nového dokumentárneho filmu o budúcnosti práce.

A ako by zhodnotila svoju skúsenosť s vyhorením? „Napriek tomu, že to je taká traumatická udalosť, ktorá ma rozložila na tisíc kúskov, tak ma posunula k tomu, aby som sa znova zložila dokopy,“ povie Veronika Janečková. Po chvíli zamyslenia k tomu dodá: „Dnes som tým, kým som celý čas potrebovala byť.“