Prebdené noci

Do rána ležal v posteli s otvorenými očami a čakal na spánok, ktorý neprichádzal. Niekedy nespal aj tri noci po sebe. Práve v tom období založil portál ZľavaDňa.sk a budoval jeho ďalšie odnože, z ktorých niektoré predal za milióny dolárov. Dnes hovorí, že sa hnal za úspechom a peniazmi, ale zabúdal, čo je preňho prirodzené.

Na pozadí množstva bezsenných nocí a dvoch rozpadnutých manželstiev sa odohráva príbeh úspešného podnikateľa, ktorý pred rokom a pol predal podiely vo firme, aby opäť našiel samého seba. Dnes pestuje rastliny, hrá na klavíri a píše texty pesničiek. Ako hovorí, už spí veľmi dobre.

Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo ste dospeli až do štádia vyhorenia?

Pre mňa nastalo vyhorenie zakaždým, keď som akoby vybočil z mojej prirodzenosti. Celkom som si touto skúsenosťou prešiel dvakrát. Najprv, keď som po škole pracoval ako audítor. Celé dni som pozeral do excelovských tabuliek, od rána do večera. Nebola tam žiadna tvorivosť. Pritom som sa popri škole venoval spoločenským tancom, čo ma veľmi bavilo. Ale povedal som si, že tancom sa neuživím – to bola prvá chyba. Našťastie som si veľmi rýchlo uvedomil, že audit nie je nič pre mňa. Keď som odtiaľ odišiel, tak som sa zamestnal na obchodnom oddelení v banke.

Tam ste sa cítili lepšie?

Ako obchodník som pracoval s ľuďmi, to mi bolo omnoho prirodzenejšie. Tiež som mal pocit, že kariérne stúpam. Mal som 29 rokov a na starosti oddelenie s 15 ľuďmi. Po piatich rokoch na tom istom mieste mi však začala chýbať sebarealizácia. Tak som odišiel podnikať. Nebolo to ľahké, ale nakoniec sa to podarilo. Vybudoval som firmu, ktorá ročne predala zľavové kupóny za 20 miliónov eur. Popri úspechu však prišli aj problémy – prestal som spávať.

Zdenko Hoschek založil portál ZľavaDňa.sk v roku 2009. Foto: Zdenko Hoschek (archív)

Ako sa nespavosť prejavovala?

Prvé príznaky začali, ešte keď som pracoval v banke. Prišiel som večer domov, snažil som sa zaspať a nič. Najviac sa to však prejavilo, keď som založil firmu. Niekedy som nespal aj dve – tri noci po sebe. Do práce som išiel unavený a zničený, ale ani v ďalšiu noc som nezažmúril oči.

Mali ste aj dobré noci?

Noci, kedy som nespal vôbec, sa striedali s tými, kedy som spal klasických osem hodín. Nič medzi tým pre mňa neexistovalo. Pokiaľ by som to mal napočítať, tak dve – tri noci som sa vyspal dobre a zbytok týždňa som nespal vôbec. Keď sa tak nad tým zamyslím, tak som poriadne nespával celú moju podnikateľskú kariéru.

Aj ste to nejako reflektovali? Napríklad, keď ste celú noc nespali, tak ste na druhý deň zrušili pár stretnutí a zostali doma?

Nie, vôbec, nestaral som sa o seba takýmto spôsobom. Vôbec som nevnímal, že sa mi tým moje vnútro snaží dať najavo, že niečo nie je v poriadku. Že by bolo treba sa zastaviť a začať jednoducho vnímať, čo nie je v poriadku, a podľa toho robiť zmeny vo svojom živote. Ignoroval som to. Napokon, telo to vydrží a ide ďalej, až ma fascinuje, ako veľmi je odolné. Najhoršie bolo, keď som nespal celý týždeň. Ležal som v posteli, mal som zatvorené oči až do rána a vírili mi myšlienky hlavou. Potom som sa obliekol a išiel som do práce. Na stretnutia som chodil úplne vyčerpaný. Bol som ako živý „zombie“. Aj prácu som vykonával automaticky. Prebehla jedna porada, druhá, s niekým som sa porozprával. Je to taká šeď života. Bez radosti. Ľudia videli, že som unavený, ale neriešili to.

Snažili ste sa problémy s nespavosťou aj nejako riešiť?

Chodil som do spánkového laboratória, bol som tam tri- či štyrikrát. No hlavným biznis modelom laboratória bolo predávať výživové doplnky. Tak som odtiaľ odišiel s plnou taškou doplnkov, no nespal som ďalej. Bol som aj u psychológa a psychiatra, dával som si aj nejaké lieky na spanie, ale nikdy nie antidepresíva. Nemám rád tieto „oblbováky“. Nechápte ma zle, niekomu to možno môže pomôcť. No ja som sa bál návykovosti týchto liekov a vedel som, že by to bolo len potlačenie problému. Potreboval som vnímať a zmeniť vzorce správania, adresovať príčinu problému a to je podľa mňa na liekoch možné len ťažko.

Čo vám teda pomohlo?

Pomohla mi až práca so svojím vnútrom a reálne zmeny v živote, keď som odišiel z podnikania a nefungujúcich vzťahov. Bol to ale dlhý proces. V tej dobe som vyskúšal na dva týždne tabletky na spanie, po ktorých som síce reálne zaspal, ale nikdy som sa nezobudil oddýchnutý. Pocit vyčerpania neodznel. Namiesto toho, aby som si zredukoval náklad, som si dal lieky, vyspal som sa a pokračoval som ďalej v tom nezdravom nastavení. Dnes viem, že som mal radšej ubrať z projektov, pracovať menej a viac sa venovať sebe. Mimochodom, je zaujímavé, že vždy, keď som odišiel na dovolenku, tak som sa vyspal dobre. To už boli prvé signály, ktoré som mal počúvať.

Ako to myslíte, že ste ich mali počúvať?

No mohol som predať firmu už po týchto prvých signáloch. Prvé dva – tri roky od založenia firmy sme mali skvelé obdobie. Vtedy mi nevadilo, že nespím, ani že sa so mnou nerozprávajú najbližší. Dobíjalo ma, že sa nám darí a firma rastie. Zároveň to bolo obdobie, kedy som nemal žiadnych koučov a mentorov, riadil som sa iba svojím obyčajným sedliackym rozumom – a fungovalo to. No keď firma začala stagnovať, tak ma to neuveriteľne frustrovalo a zhoršovala sa mi aj nespavosť.

Čo to znamená, že firma začala stagnovať?

ZľavaDňa predávala v tom čase kupóny na zľavu v hodnote 20 – 25 miliónov eur ročne. To bol nejaký strop na trhu. Ale ja som mal neustále pocit, že musím ďalej rásť. Videl som tie rebríčky najrýchlejšie rastúcich firiem a chcel som sa do nich dostať. Čítal som mnoho kníh, ako vybudovať z dobrých firiem skvelé a presne o to som sa snažil.

Narážate na rovnomennú knihu od Jima Collinsa?

Presne! V tej dobe som si myslel, že Good to Great je úžasná kniha. Dnes si myslím, že to je kniha, ktorá nás, podnikateľov, najviac pochovala. Mali sme dobrú firmu, ktorá napredovala svojím tempom. Možno stačilo sa s tým uspokojiť. No ja som nepočúval samého seba, išiel som ďalej podľa nejakých poučiek. Keď bolo treba stabilizovať a skvalitňovať, tak sme kupovali nové projekty a umelo zvyšovali čísla.

Prečo ste tak veľmi tlačili na ďalší rast? Prečo vám nestačilo, že firma fungovala?

To, čo chcelo ďalej rásť, bolo moje ego. Namiesto toho, aby som pochopil, že firma už narástla na svoju prirodzenú veľkosť, a potrebuje pracovať na skvalitnení produktu, procesov a na vytváraní nových štruktúr, som nás hnal do ďalšieho rastu. Mal som vnútornú potrebu neustále dosahovať úspech – či už sa pustiť do nového produktu, inovovať tie staré alebo ísť na ďalší trh, do Česka, do Maďarska. Prípadne si odkrojiť väčší kus na domácom trhu. Musím, musím, musím. Presne to sa mi stále hnalo hlavou. No nefungovalo to. ZľavaDňa bola dobudovaná a stačilo ju kvalitne prevádzkovať, čo už bola evidentne úloha pre niekoho iného. Mal som to pochopiť a predať ju už vtedy. Ale to som neurobil. Tak sa mi začala ešte zhoršovať nespavosť. To som už bol dávno vyhorený.

A napadlo vám v tom období, že ste asi vyhoreli?

Nie, vôbec som nechápal, čo sa to so mnou deje. Práve sme konsolidovali projekty Obedovat.sk a Lunchtime.cz, pracoval som na tom, aby ďalej rástli. Popritom ma to ale zvnútra rozleptávalo. Pamätám si, ako mi vtedy ktosi povedal: „Zdeno, pre teba je život hračka, si šťastný človek, máš úspešnú firmu aj peniaze. Veď čo by za to iní dali.“ A ja som si uvedomil, že zvonku to tak asi vyzeralo, no nebola to realita, akú som žil.

Hoschek si začal uvedomovať, že jeho fungovanie nie je trvalo udržateľné. Napokon trvalo ešte niekoľko rokov, kým predal podiel vo firme. Foto: Zdenko Hoschek (archív)

Mali ste aj nejaké iné indície okrem nespavosti?

Pri nových projektoch ma vždy bolelo brucho. Napríklad, keď sme kúpili projekt Camarero, pokladničný systém pre reštaurácie. Boli to síce tí istí klienti, ako boli na ZľavaDňa, ale bol to iný typ služby, úplne nový segment. To sme vôbec nevedeli robiť, nebolo to už B2C (business to customers), ale B2B (business to business). Prerobili sme veľmi veľa peňazí. Podobne sme kupovali staré projekty a snažili sa ich inovovať, ale často nám to nevyšlo. Napríklad, keď sme odkúpili portál zzz.sk (zoznam zdravotníckych zariadení). Do skupiny sme ho pribrali bez ľudí, ktorí by sa oň starali. Na to, že popri tom všetkom sami nemáme dostatočnú kapacitu na jeho budovanie, sme prišli už vcelku neskoro.

Čo sa dialo vo vnútri firmy? Ako vyzerali počas tohto náročného obdobia vaše vzťahy?

Na začiatku sme boli rodinná firma, v ktorej som zamestnal brata, druhú manželku aj najlepšieho kamaráta. Kým som ja bol v pohode, tak aj vzťahy boli fajn. Postupne, ako som sa ja rozsypával, sa mi rozpadali aj vzťahy. Nebol som schopný im dávať úprimnú spätnú väzbu. Na práci som mal najradšej kontakt s ľuďmi, či už to boli klienti alebo zamestnanci. Toto sa mi taktiež postupne zo života povytrácalo. Ako firma rástla, zostal som sám „hore“ ako šéf v nejakej zlatej klietke. Sedel som v kancelárii a rozhodoval som. To je strašná depka. Rovnako sa mi zhoršovali rodinné vzťahy. Podľa mňa môže mať vyhorenie viacero smerov, môže byť nielen pracovné, ale aj súkromné.

To bol váš prípad?

Nemal som vybudovaný prirodzený vzťah sám so sebou, preto som robil aj v súkromnom živote voľby, ktoré nerešpektovali moju vlastnú prirodzenosť. Niekedy som v nevinnej situácii nakričal na dieťa, začalo sa mi rozpadať aj druhé manželstvo… Až teraz, keď mám skoro 40, mám pocit, že mi môže prísť do života partnerka, s ktorou budem „kompatibilný“, pretože som konečne sám sebou.

Čiže ste sa v tom období cítili sám?

Presne tak. No a zároveň som principiálne potláčal všetky emócie. Necítil som žiadnu radosť, ale ani strach z riskantného rozhodnutia. Poviem príklad: zamestnanec urobil fatálny prúser, ale ja som na neho ani len nezvýšil hlas. Všetko som zvládol profesionálne, ale nedovolil som si precítiť tú emóciu. Nie je to o tom, aby som na toho človeka nahučal, ale nahromadilo sa to vo mne – všetky tieto hnevy a strachy – a ja som ich potláčal. Pokiaľ by som to neurobil, ak by som si opäť dovolil cítiť, tak by ma ich intenzita zomlela. Napríklad by hneď prišiel hnev. Ten si v sebe človek nesie ako kopu hnoja a niekde ho proste vykydne. Podobne je to so strachom a ďalšími emóciami. Potom sa raz uvoľnia, len tak nepatrne, napríklad v kine. A vy v ňom sedíte dve hodiny, revete a ani neviete prečo.

„Uvedomil som si, že väčšina vecí zo života sa udeje aj beztak. Nepotrebujete k tomu napísať ďalších 20 mailov a zvolať 10-člennú poradu.“

Ako vás vnímali zamestnanci? Akým typom lídra ste boli?

Bol som ten typ, ktorý veľa chválil a snažil sa každého človeka povzbudiť. No v biznise je potrebný aj opak. Netreba len chváliť, ale aj kritizovať, keď je na to dôvod. Proste povedať pravdu, pomenovať veci, ako sú, bez strachu. Je potrebné zastaviť projekty, ktoré už nedávajú zmysel. Tiež som nevedel povedať „nie“. Niečo odmietnuť znamená mať dobrý vzťah samého so sebou. Odmietnuť niečo, čo už je za hranicou mňa a mojich možností. A vymedziť si tak priestor pre seba, v ktorom mi je dobre. To som sa tiež musel naučiť. Navyše, biznis je veľmi agresívny, aj preto je dôležité poznať svoje limity. Keď nie sú podnikatelia v sebe ukotvení, tak ich veľmi rýchlo vnútorne roztrhá.

Prvýkrát ste z čela firmy odišli v roku 2015, no následne ste sa do firmy predsa len rozhodli vrátiť. Prečo?

Ja som síce urobil malé zmeny, našiel som nového CEO (Petra Sedláka, potom v roku 2017 Martina Rakovského, ktorý je od minulého roka aj novým spolumajiteľom ZľavaDňa, pozn. red.) a dočasne som odišiel, ale firma sa vyvíjala inak, ako som očakával. To ma štvalo. Bol som stále spolumajiteľom firmy, jej tvárou. Tak som im neustále na diaľku radil, niečo som vylepšoval, alebo som kazil – podľa toho, ako to beriete. Nebol som schopný prestať riešiť firmu. Pociťoval som obrovskú zodpovednosť. Tam som urobil ďalšiu chybu, už vtedy som mal predať firmu. Namiesto toho som sa do nej vrátil.

Prečo ste firmu nepredali už vtedy?

Ja som dúfal, že sa dám dokopy a vrátim sa do nej. Jasné, že to bolo moje ego, ktoré sa jej nechcelo vzdať. Práve v tom čase som ešte stále premýšľal, ako by som mohol vybudovať globálnu firmu. To je tá „dinosauria“ povaha človeka – nerád robí zmeny a bojí sa ich robiť. Mimochodom, keby som firmu predal pred tými troma – štyrmi rokmi, tak by som za ňu dostal lepšie peniaze, ako keď som predal svoj podiel spoločníkovi pred rokom a pol.

Čo sa dialo potom?

Peťo Paška, môj spoločník, prichádzal s veľa novými nápadmi a ja som ich mal exekuovať. No schopnosť generovať nápady je omnoho väčšia, než ich realizovať. To mi ďalej zvyšovalo stres a strach. Potom to došlo do takého štádia, že som prišiel za ním a povedal som mu: „Končím.“ Potreboval som sa posunúť ďalej. Za deväť rokov v podnikaní som sa naučil všetko, čo som chcel, a opäť som potreboval nájsť samého seba. Práve to bolo pred rokom a pol, keď Peťo odo mňa odkúpil všetky podiely. (Peter Paška z firmy vlastnícky odišiel začiatkom tohto roka, pozn. red.)

Dnes sa na to pozeráte ako?

Bolo to veľmi ťažké. Priznať si, že mi podnikanie neprospieva, si vyžadovalo veľa práce s egom. No dnes som spokojný, že som to urobil a hovorím, že som sa mal na tento krok odhodlať aj skôr. Vtedy som nevnímal to, že človek má aj dušu. Nejakú svoju podstatu, ktorá už dávno nechcela podnikať, ale robiť niečo iné. Je to tak trocha zrada, lebo dnešný svet ponúka ilúziu, že môžete byť kýmkoľvek a robiť čokoľvek. Je to pravda. Povedal som si, že môžem byť úspešný podnikateľ a aj som sa ním stal. Lenže mi nebolo dobre. Na to často zabúdame. Človek môže byť, kým len chce, ale otázne je, ako sa bude v tej role cítiť.

Čo ste sa z tejto skúsenosti naučili?

Keď to mám povedať tak rozprávkovo, tak to, že človek nemusí zapredať svoju dušu pre peniaze. Začal som vnímať aj ďalšie súčasti môjho bytia, nielen tie spojené s egom a materiálnym svetom.

Začali ste hľadať duchovno?

Človek je primárne duchovná bytosť, až potom je tu jeho mozog a telo. Keď si pripustí, že existujú nielen hmotné, ale aj nehmotné veci, akási energia a vesmír, tak sa mu žije lepšie. Duchovno je pre mňa základ vzťahu samého so sebou. Že tam niekde vo vnútri je ten skutočný Zdenko, ktorý je človekom, ktorý sa rád venuje deťom, rastlinám, hudbe a nie je to ten podnikateľ, ktorý tlačí na výkon.

Je toto duchovno pre vás naviazané aj na nejaké inštitúcie?

Nechodím do kostola, ani nič podobné. Pochopil som, že takmer všetci hovoria plus mínus o tom istom. Či je to boh, vesmír, duša, energia alebo duchovno. Každý to volá inak, zažíva to inak, ale vnímam, že je to to isté. Ja cítim, že som sa spojil s mojou podstatou v sebe, ale nemám potrebu nejako to priraďovať. Párkrát do dňa si ľahnem alebo sadnem a meditujem, spájam sa so svojím vnútrom, skúmam svoje emócie. Jednoducho, zaoberám sa sebou a hľadám v sebe odpovede na všetko. Pre niekoho by to mohla byť forma modlitby. Niekto chodí tento pokoj hľadať do kostola, ďalší do lesa, kde sa prechádza, niekto potrebuje zájsť do Indie a iní sa spoja so svojím vnútrom aj doma na gauči. A ja rešpektujem každú jednu z týchto ciest.

Hoschek bol podnikateľom, ktorý tlačil seba aj svoju firmu do neustáleho rastu. Odkedy ju predal, je vyrovnanejší, pôsobí pokojnejšie a ako sám hovorí, vedie omnoho spokojnejší život. Foto: Zdenko Hoschek (archív)

Pozmenili ste ešte nejako vaše zmýšľanie?

Kedysi som si myslel, že musím byť produktívny a veľa pracovať, vstupovať do diania vo firme pre to, aby fungovala. No život ide ďalej, aj bez ohľadu na to, či šliapem na 40 alebo na 120 percent. Uvedomil som si, že väčšina vecí zo života sa udeje aj beztak. Nepotrebujete k tomu napísať ďalších 20 mailov a zvolať 10-člennú poradu. Keď si to človek uvedomí, žije sa mu ľahšie. Práve v tomto sa mi veľmi páči prístup Miloša Formana, ktorý urobil film iba raz za niekoľko rokov. Ale ten film bol vždy super. Jeho schopnosť uvedomiť si, že sa nepotrebuje hrnúť do toho, aby produkoval film za filmom každý rok, si veľmi vážim. Nový film urobil vtedy, keď to tak cítil. To sa učím aj ja – spomaliť a dať v živote priestor aj iným veciam. Myslím, že ľudia nie sú na svete preto, aby pracovali, ale preto, aby sme spoznávali a žili. Aby sme sa učili a budovali vzťah k sebe samému a k sebe navzájom, aby sme si budovali autentické vzťahy. Keď človek obetuje všetok svoj čas práci, tak si akoby odkrojí 90 percent z toho všetkého iného života. Vyhorenie bola dobrá skúsenosť na to, aby som si to uvedomil.

Čomu sa venujete dnes?

Za posledný rok a pol sa skladám späť do nového celku a hľadám, čo je pre mňa prirodzené. Našiel som tiež mnoho nových radostí zo života. Chodím do prírody, hrám na klavíri, stretávam sa s priateľmi a dovolím si byť pri nich autentický. Do života mi prichádza aj práca s deťmi, na synovej škole učím jeden predmet. Deti si na ňom skúšajú rôzne zručnosti a nechávam ich, aby samé objavili, aké rôzne talenty majú a čo ich baví. Práve v časoch, keď som viedol firmu, som si nikdy nemyslel, že toto by ma mohlo napĺňať. No reálne ten čas strávený s deťmi ma teší. Mám z neho radosť, a to je niečo, čo som nemal, keď som budoval veľkú firmu. A o tom to celé podľa mňa je.

Máte aj nejaké ďalšie koníčky, ktoré rozvíjate?

Baví ma farmárčenie. Na balkóne som začal pestovať rôzne rastliny. Je upokojujúce, keď si uvedomím, že nechám vyklíčiť novú rastlinku úplne zo semienka. Už ako malé dieťa som sadil citrusy na balkóne v žilinskom paneláku. Moji rodičia boli obaja podnikatelia, mama mala účtovnícku firmu a otec sa venoval počítačovým sieťam, pri obede a večeri sme sa často rozprávali o podnikaní. Možno aj preto som išiel podnikať, aj keď mi to nebolo prirodzené. Teraz sa postupne vraciam k tomu, čo ma vždy bavilo, a čo mi ide od ruky. Keď sa človek zastaví a spomalí, tak si vychutná život omnoho viac, ako keď sa neustále niekam rúti. Podobne ma naši nikdy nedali na hudobnú, aj keď som už v detstve chcel hrať na gitaru. Hovorili, že nemám mať po kom hudobné gény. A vidíte, teraz hrám na klavíri, dokonca aj skladám vlastné texty.

Napríklad o čom?

Ed Sheeran spieva pieseň Perfect o krásnej láske. Hoci po dvoch rozvodoch žijem inú realitu, melódia pesničky sa mi stále páči. Tak som si napísal svoj text o tom, ako sa učím variť a hrať na klavíri (smiech).

„Ako omnoho silnejšieho vnímam toho človeka, ktorý nájde odvahu zísť z ťažšej cesty na tú ľahšiu.“

Máte nejaké ďalšie plány?

Začínam viac rozvíjať to farmárčenie, páči sa mi permakultúrne pestovanie. Má to hlbší zmysel, keď človek si vie sám dopestovať ekologicky jedlo, rozumie pôde, princípom prírody. Stáva sa viac slobodný, nezávislý od systému, viac spojený s prírodou, a teda so svojou prirodzenosťou.

Pretavujete toto uvažovanie aj do iných oblastí života?

Prirodzený život je omnoho jednoduchší. Preto áno, mám auto, ale chodím peši. Odpoveďou je rozlišovanie skutočných potrieb človeka od potrieb nášho ega, čo prirodzene vedie k trvalo udržateľnému spôsobu života. Poviem tiež niečo, čo sa nebude ľuďom páčiť, ale snažím sa vyberať si tú ľahšiu cestu. Predsa aj tá ma prevedie životom, ibaže mi je to omnoho príjemnejšie a som spokojnejší. Ľahšia cesta je iba preto ľahšia, lebo nám je prirodzenejšia. No a nemusím byť za každú cenu ten víťaz, ten úspešný. Ja vnímam ako omnoho silnejšieho toho človeka, ktorý nájde odvahu zísť z ťažšej cesty na tú ľahšiu.

A ako teda po novom vyzerá váš bežný deň?

Nechávam si priestor robiť to, čo sa mi chce robiť. Ráno vstanem, urobím si kávu. Venujem sa pestovaniu, klavíru, skladám pesničky, prepisujem texty. Študujem si nové veci. Ľudia si možno povedia klasicky: má zarobené, tak si môže robiť, čo chce. No reálne, človek toho veľa k životu nepotrebuje, pokiaľ je schopný zahodiť predstavy svojho ega. Takže každý jeden človek si vie vyskladať život z vecí, ktoré ho budú baviť a živiť ho zároveň. Ide len o to nájsť si na seba čas, poznať sa, veriť si a robiť reálne kroky v jeho živote, ktoré budú k tomu smerovať. Keď začne človek vnímať toto, nepotrebuje ani to duchovno. Nie je to nič zložité a vôbec to človeku nemusí trvať desať rokov ako mne, aby to pochopil (úsmev).