Voda všetko odplaví

Po rokoch práce v korporáciách, kde ako personalistka najímala stovky nových ľudí ročne, odišla na materskú dovolenku s dvoma deťmi. Popritom založila jasle, ktoré neskôr predala. Návrat do práce sa niesol v ešte vyššom tempe, na aké bola zvyknutá. Jeden večer otvorila notebook a išla odpísať na pracovné emaily, ale písmená sa jej rozmazávali pred očami. Tak sa zoznámila so syndrómom vyhorenia.

Čo sa stane, keď písmená tancujú

Na ten večer si spomína úplne presne. Bola nedeľa, konečne si na chvíľu vydýchla a s manželom zobrali deti do ZOO. Pred spaním chcela iba skontrolovať zopár emailov, pretože, ako hovorí, takmer každý, kto pracuje v korporáte, je online už v nedeľu podvečer. Tak otvorila notebook a zahľadela sa na email, ale zrazu jej prišlo nevoľno.

Písmenká skákali hore-dole po obrazovke a jeden kvadrant v jej zornom poli úplne „vypadol“. Nedokázala dočítať jedinú vetu. „To je zlé,“ pomyslela si Zuzana Reľovská. Bola veľmi racionálna, preto vyhodnotila, že má zrejme niečo s mozgom. Hlavou jej začali víriť rôzne scenáre, nevynímajúc skryté nádory.

Zuzana Reľovská pripisuje svoje vyhorenie šialenému tempu v práci, v ktorom zotrvávala celé roky, aj vlastnému vnútornému nastaveniu, ktoré ju hnalo k obrovským výkonom. Foto: Dominik Sepp

Nikomu však nepovedala, čo sa stalo. Dúfala, že ráno vstane a bude dobre. Ibaže nebolo. „Zobudila som sa s pocitom, ako keby mi niekto povysával vnútro. Bola som kompletne prázdna. Žiadne myšlienky ani emócie. Nič.“

Dokázala sa zodvihnúť z postele a prejsť do obývačky, ľahnúť si na gauč chrbtom k svetu. Preležala na ňom dva týždne. „Čo sa dialo, si pamätám iba matne. Niekde okolo mňa boli deti, manžel zavolal svokru, aby nám pomohla sa o ne postarať. Bolo to nesmierne zvláštne, akoby mi nefungoval mozog,“ hovorí.

Jediné, na čo sa dokázala sústrediť, bol jej dych. Nádych – výdych. To mala v hlave, opakovala si to vkuse dookola. Celé dni. „Bolo pre mňa problémom postaviť sa a ísť na toaletu. Alebo sa najesť. Prvé jedlo som mala až po dvoch dňoch. Bola som ako živá mŕtvola. Pamätáte sa na ˈNičotuˈ z Nekonečného príbehu? Akoby ma pohltila.“

Videnie sa jej síce vrátilo do normálneho stavu, ale ten pocit absolútneho prázdna, v ktorom zostala zaseknutá, zotrval. „Na gauči som ležala len s myšlienkou, že každú chvíľu zomriem,“ spomína. Nepociťovala však strach. Jej manžel nerozumel, čo sa s ňou deje. A ani mu to nevedela vysvetliť. A aj keby vedela, nemala silu na žiadne vysvetľovanie.

Ďakujem, toto si neprosím

Po týždni začala chodiť po lekároch. „Išla som na neurológiu, rádiológiu, robili mi aj CT-čko. Nič vážne sa nenašlo.“ Trocha sa jej uľavilo, no zároveň nevedela, čo sa s ňou deje. Nové príznaky prišli až po mesiacoch. „Bola som sama doma a zrazu som sa nemohla nadýchnuť. To boli prvé panické ataky,“ hovorí.

Párkrát boli s manželom aj na pohotovosti, lebo bola presvedčená, že má problémy so srdcom. Jej podozrenie sa však nikdy nepotvrdilo. Preto začala tušiť, že jej stav môže byť psychického pôvodu. „Postupom času človek zistí, že to zvieranie na hrudi sú úzkosti, nie infarkt, podobne je to s panickým atakom,“ dodáva.

Po niekoľkých takýchto návštevách jej jeden z lekárov navrhol návštevu psychiatra. Bolo to asi štyri mesiace po prvom incidente. To najhoršie mala už za sebou a začínala si práve myslieť, že sa už z toho dostáva. Keďže je vyštudovaná psychologička, pomyslela si, že návšteva u psychiatra môže byť zaujímavá, a do čakárne sa prišla posadiť viac-menej zo zvedavosti. „Mala som výbornú náladu, hovorila som si, že tam vôbec nepatrím.“

Napriek tomu, že mala s lekárom stráviť celú hodinu, on sa jej po desiatich minútach opýtal: „Takže, máte dve deti a pocit, že ste viac-menej na všetko sama?“ Súhlasne pokývala hlavou. Načiahol sa k nej a podal jej krabičku s Lexaurinom (obsahuje liečivo bromazepam, ktorý patrí do skupiny liekov proti úzkosti). „Povedala som mu, že škatuľku mu prídem o pár mesiacov vrátiť (myslela som tým: oplieskať o hlavu), lebo nič také nepotrebujem. A tiež som si uvedomila, že mi nepomôže nikto, ak si nepomôžem sama.“

Pri pohľade späť hovorí, že by jej určite prospelo, ak by sa mala s kým porozprávať. S nezávislým človekom, alebo odborníkom, ktorý by jej povedal, že to, čo prežíva, je úplne v poriadku. Že to nie je nič nezvyčajné a podobné skúsenosti majú mnohí. No zároveň dodáva, že jej veľa prinieslo aj to, že na všetko musela prísť sama. Na to, ako pracovať s dychom pri panických atakoch, aj na to, ako odohnať vtieravé myšlienky, ktoré sa nabaľujú a vytvárajú katastrofické scenáre.

Postupom času začala panické ataky považovať za súčasť života a naučila sa, ako ich zvládať. „Začala som rozlišovať, kedy panický atak prichádza, ako silnie, ale aj to, že odznieva,“ hovorí. Dnes o syndróme vyhorenia šíri povedomie medzi manažérmi, ktorých koučuje, a tiež na svojom blogu.

Návrat k (novému) normálnemu fungovaniu

Presne si pamätá na to, keď sa po prvýkrát po tom, čo dva týždne preležala schúlená na gauči, usmiala. Keď sa odvážila vyjsť z domu, začala chodiť na prechádzky. No už po pár metroch cítila, že nevládze. Po prvýkrát sa jej na perách zavlnil úsmev, keď dokázala prejsť asi 500 metrov. V duchu sa povzbudzovala: „Zuzi, usmej sa! Pôjde to!“

Postupne si začala opäť skladať život dokopy, vytvárala si nové rutiny. Na začiatok si skúšala „ukradnúť“ pár chvíľ iba pre seba. „Išla som ráno do obchodu a ˈutieklaˈ som k Dunaju. Milujem vodu, na brehu rieky som si zakaždým posedela asi 20 minút. Iba som hľadela pred seba a zrovnávala som si to v hlave. Cítila som, ako mi voda pomáha odplaviť zbytočné myšlienky a úzkosť. Intuitívne som zavádzala do svojho života momenty všímavosti a koncentrácie na seba.“

Zuzanino vyhorenie bolo silné a hlboké, odohralo sa v roku 2010. Napriek tomu sa do práce vrátila už po pár mesiacoch. Foto: Dominik Sepp

Takéto bloky času začala vyhľadávať častejšie. Prišiel rad na návrat aj k starým koníčkom z obdobia puberty – ako napríklad k filozofickým a historickým knihám. Taktiež si išla občas zacvičiť a našla si čas aj na experimentovanie s meditáciou. „Kedysi som mala voči meditácii predsudky. Myslela som si, že si sadnem na koberec a po chvíli začnem levitovať,“ povie so smiechom a vzápätí dodá: „No meditácia je vlastne cvičenie pozornosti a koncentrácie. A to je dôležité, predovšetkým v biznise.“

Do práce na HR oddelenie v nadnárodnom korporáte sa vrátila pomerne skoro po tejto skúsenosti, už po pár mesiacoch. „Pomohlo mi, že som situáciu vysvetlila manažérovi, ktorý sa už stretol s panickými atakmi v kruhu svojich najbližších. Potrebovala som takéhoto spojenca. Bol jediný z tímu, ktorý vedel, že sa snažím o návrat do práce, ale potrebujem svoje tempo. Bez toho, aby som sa mu so všetkým zdôverila, by som sa asi neodvážila prísť späť,“ povie.

Párkrát sa ešte stalo, že dostala záchvat paniky aj v práci, no vďaka priateľskejšiemu prístupu manažéra sa mohla zodvihnúť a odísť domov. Individuálnym tempom začala pracovať na vlastných projektoch, čo jej vyhovovalo.

Späť na začiatok

Prečo sa to vlastne celé odohralo? Podobne ako mnohí ďalší aj Zuzana Relovská spomína závratné pracovné tempo, na ktoré naskočila ešte pred svojou materskou dovolenkou. Bola súčasťou tímu, ktorý počas jediného roka „nahajroval“ asi 800 ľudí do rýchlo sa rozrastajúcej americkej korporácie, ktorá práve otvorila pobočku na Slovensku. V podobnom tempe pracovala ďalšie štyri roky.

Keď odišla na materskú s dvomi malými deťmi, hľadala, čo ďalšie by mohla robiť. „Neprestajne mi behalo hlavou, do akého biznisu sa pustím. Či si otvorím jasle, vymyslím zľavové vouchery pre mamičky, alebo second-hand s detským oblečením,“ spomína. Nakoniec sa rozhodla pre prvú možnosť, a tak v prenajatom byte v bratislavskej Dúbravke rozbehla opatrovateľské centrum, ktoré navštevovala počas prvého roka fungovania asi desiatka detí. „Zaplnili sme dieru na trhu,“ hovorí so smiechom.

Našla si aj opatrovateľku, ale stále chodila deti strážiť aj ona. Postupne, ako jej vlastné ratolesti začali byť čoraz častejšie chorľavé a museli zostávať doma, si uvedomila, že chce byť pri nich a nie sa starať o cudzie deti. Po roku takéhoto fungovania celý biznis predala. Rekapituluje, že rozbehnúť vlastnú firmu a dostať ju do čiernych čísel bola dobrá skúsenosť, no predať ju bolo to správne rozhodnutie.

Presne po 1200 dňoch na materskej dovolenke sa vrátila do práce. Avšak jediné, čo bolo rovnaké, bolo oddelenie. Po troch rokoch sa vystriedali kolegovia, manažment a prišli aj úplné nové zadania a projekty. Začala pracovať precízne a poctivo tak, ako bola naučená.

Zuzana Reľovská dnes pôsobí ako biznis konzultantka. Hovorí, že s vyhorenými manažérmi sa stretáva čoraz častejšie. Foto: Dominik Sepp

„Ráno som zaniesla deti do škôlky, fičala som do práce, poobede som išla späť po ne. Pritom som stále mala pocit viny – keď som bola v práci, že nie som s deťmi, keď som bola s deťmi, že nie som v práci. To je kolobeh, ktorý poznajú všetky matky, ktoré sa po materskej vrátia do práce,“ povie.

Keď deti večer zaspali, dobiehala prácu, niekedy aj do polnoci. V tom čase si to neuvedomovala, no dnes pri pohľade späť hovorí, že mala šialené tempo. Bola rada, keď sa stihla najesť. „Niekedy som si až pred spaním uvedomila, že som za celý deň zjedla akurát tak čokoládu, ktorú som si otvorila pri varení večere,“ opisuje toto turbulentné obdobie.

Do toho celého sa pridala nespokojnosť z práce na projektoch, ktoré nemali vo firme reálny vplyv, alebo ak aj mali, tak nedostávala žiadnu spätnú väzbu ani uznanie. Postupne sa tak na ňu nabaľovali pocity nespokojnosti a frustrácie.

„Nepýtala som sa samej seba, či som spokojná, či ma to napĺňa. Vždy som si povedala, že každý má v práci aj čosi, čo ho nebaví – a koniec premýšľania, ideme ďalej!“ opisuje, ako odbíjala vtieravé myšlienky.

Dodáva, že jej k burnoutu „dopomohlo“ aj jej osobné nastavenie. „Keď niečo robím, chcem, aby to bolo spravené najlepšie, ako sa dá. Aj keď som počas vysokej školy robila napríklad čašníčku, tak som sa úprimne bavila a zabávala sa s ľuďmi. Keď som predávala na polovičný úväzok popri škole skrutky a domáce potreby, tak som ich rozoberala, skúmala, ako to funguje,“ povie.

„Počas letu sa vyskytuje veľa možných spúšťacích faktorov (panických atakov), napríklad turbulencie. Vtedy nemáte možnosť sa hýbať, poriadne sa nadýchnuť ani odísť.“

Po chvíli zamyslenia dodá: „Pripadá mi to, akoby naša generácia bola naučená, že všetko treba robiť poriadne, poctivo, ale nepotrebujeme, aby nás niekto chválil. Podávať dobrý výkon nám príde samozrejmé, asi ako keď je na semafore zelená a ja prejdem cez cestu. S týmto nastavením sa čoraz viac stretávam aj u lídrov, manažérov, ktorých koučujem.“

Podobne tomu bolo aj teraz. „Vkladala som všetku energiu, vieru a všetko úsilie do niečoho, čo však nikto nepotreboval. Navyše s tým nastavením, aby som robila všetko poriadne. Dobre podaný feedback v tom správnom čase by mi možno spôsobil prechodne zhoršenú náladu, ale možno by toto ˈšialenstvoˈ zastavil.“

Bez nejakých veľkých príznakov, iba okrem toho, že bola nespokojná, vyhorela. Ten príbeh už poznáme: jeden večer otvorila notebook, zapla emaily, pred zrakom sa jej roztancovali písmenká, preľakla sa a zaklapla ho. Nasledovali dva týždne, počas ktorých ležala schúlená na gauči. To bolo v roku 2010.

Ako sa k tomu stavala jej rodina? „Určite mali o mňa všetci obavy. No myslím, že netušili, až do akej hĺbky ma to zasiahlo,“ spomína.

Po troch rokoch do tunela

Pýtame sa, po akom dlhom čase sa dostala z akútnej fázy vyhorenia. „Po pol roku som už viac-menej pracovala, no asi po troch rokoch som prestala cítiť paniku, keď som autom vošla do tunela,“ odpovedá. Práve panické ataky sa často vyznačujú úzkosťou v stiesnených priestoroch, z ktorých sa ťažko uniká, či už je to mestská hromadná doprava, výťah alebo pokojne aj tunel.

Príznaky vyhorenia sa u nej sporadicky objavujú dodnes, i keď v omnoho menšej miere. „Veľa času trávim cestovaním, a napríklad počas letu sa vyskytuje veľa možných spúšťacích faktorov, napríklad turbulencie. Vtedy nemáte možnosť sa hýbať, poriadne sa nadýchnuť ani odísť,“ vysvetľuje. Dodáva, že už je to oveľa lepšie ako kedysi.

Kto raz prešiel vyhorením, zostane v ňom táto skúsenosť hlboko vrytá. Prejavuje sa to napríklad zvýšenou opatrnosťou. Často to však človeku niečo do života prinesie. Napríklad väčšiu empatiu voči samému sebe, priateľskejší prístup a viac radosti do života. Foto: Dominik Sepp

Čo jej ešte skúsenosť s vyhorením priniesla? Napríklad omnoho väčšiu pozornosť k sebe, opatrnosť a snahu proaktívne riadiť stresové situácie, nie len bezmocne na ne reagovať. Taktiež ju to priviedlo k absolvovaniu kurzu všímavosti (mindfulness), ktorú dnes praktizuje. „Už viem, že som raz vyhorela, a dokonca aj rozumiem, čo ma k tomu priviedlo. Preto narábam obozretne so situáciami, ktoré by ma mohli k vyhoreniu opäť priviesť,“ hovorí. Práve vďaka burnoutu zmenila aj postoj k sebe. „Neberme to ezotericky, ale vďaka znovuobjavenému rešpektu a úcte k sebe a svojmu telu si už nedovolím, aby som znova skolabovala. Radšej uberiem tempo, keď to bude potrebné.“

Preto nedávno prešla v práci konzultantky a koučky na skrátený úväzok. Začala si totiž všímať a uvedomovať, že je priveľa toho, čo jej nedovoľuje udržať rovnováhu a spokojnosť. No ako sama hovorí – už vie omnoho lepšie, ako na to.